Moderná predstava o emancipácii človeka viedla k rozvoju produktívnych síl, ktoré mali za úlohu oslobodiť človeka z jeho ťažkých životných podmienok na Zemi. Napriek relatívnemu úspechu v niektorých oblastiach, je dnes výsledkom toho naša úplná závislosť na smrteľnom priemyselnom systéme, ktorý ničí nielen prírodu, ale aj individuálnu a kolektívnu slobodu.
Trocha histórie
Dedičstvom humanizmu a osvietenstva v 18. storočí nie je len Všeobecná deklarácia ľudských práv, ale aj myšlienka, že prostredníctvom vedy a racionality sa môže človek sám vymaniť z pozemských ťažkosti, utrpení, chorôb… Táto predstava o človeku viedla k urýchleniu rozvoja vedy a napokon aj k priemyselnej revolúcii. Buržoázia a bohatí obchodníci chápali, že technologický pokrok im umožňuje zbohatnúť a súťažiť v boji o moc so šľachtou a s cirkvou, ktoré vtedy ako hlavné piliere riadili spoločnosť (tretím pilierom bol tretí stav, tvorený všetkými ostatnými ľuďmi, hlavne roľníkmi).
Po revolúciách sa buržoázia dostala k moci a uspešne nastavila reprezentatívny režim proti zástancom demokracie. Tým si v inštitúciách zaručila pozíciu moci a dodnes sa snaží pretvoriť spoločnosť na svoj obraz. Prirodzene pritom podporila rozvoj toho, čo ju dostalo k moci, teda rozvoj priemyslu a obchodu. Napriek dedinčanom, ktorí odmietli napríklad poškodenie vlastnej krajiny železničnými trasami, alebo robotníkom, ktorí sabotovali pracovné stroje, úspešne presvedčila a zmiatla väčšinu predstavou, že technologicky pokrok sa rovná ľudský pokrok. Byť proti týmto technológiam (nimi riadeným) znamenalo byť proti ľuďom a pokroku. Hoci vedecký a technologický pokrok niekedy prišiel so skutočnou úľavou pre ľudí (hlavne v oblasti medicíny) je stále dôležité sa zamýšľať nad tým, aké sú následky technológii pre spoločnosť a prírodu, a kto z nich profituje.
„Pokrok, budúcnosť vedy, kult techniky a produkcie sú buržoázne mýty ktoré sa stali dogmou v 19. storočí“ (Albert Camus, L‘Homme revolté, 1951). Táto dogma prekročila ideologické hranice.
Marxisti boli presvedčení, že emancipácia človeka nesúvisí s technológiou ako takou, ale od toho, kto ju riadi (robotnícka trieda). Bol to fatálny omyl. Industrializácia v sovietskych krajinách mala rovnaké, ba niekedy aj horšie následky na prírodu a na roľníkov, ktorí, ako na Západe, takmer vymizli alebo sa museli stať priemyselnými farmármi. Komunistické krajiny mali rovnaký ekonomický cieľ ako kapitalistické: akumulácia kapitálu, racionalizovaná produkcia, priemyselný rast. Predstavu o pokroku mali spoločnú aj liberáli aj marxisti. Spolu podľa Camusa tvorili „civilizáciu krotiteľov strojov“ a oba systémy viedli k zániku pred-priemyselnej „pomalej“ civilizácie.
Preto „skutočná otázka už nie je vybrať si medzi kapitalizmom a socializmom, ale prevládnutie rozvoja bez brzdy, ktorý môže viesť len k zničeniu prírody a slobody“ (Bernard Charbonneau, Zmena, 1990)
Pokrok proti slobode a prírode
Bohužiaľ, pravicové i ľavicové snahy o priemyselný rozvoj sa obrátili proti ľuďom, slobode, a prírode.
Ekonomický a technovedecký rozvoj nás oslobodili od každodenných materiálnych potrieb na živobytie, ako je vyprodukovanie svojho jedla, svojho oblečenia, svojich liekov, budovania a udržovania svojho domu, starania sa o svojich starších. Každý v sebe do určitej miery máme tú túžbu: „Keď sa zbavím potreby produkovať a vyrábať, budem slobodný/á“. V tomto sme si privlastnili mentalitu buržujov a technologicky pokrok spolu s deľbou práce nám umožnili mať ich životný štýl. Lenže tieto potreby nevymiznú a nutne padajú na chrbát niekoho iného. Tým sa túžba po oslobodení stala základom nového sociálneho útlaku a viedla k novým formám poddanstva (Aurélien Berlan, Terre et liberté, 2021).
Ako si kedysi jedine bohatá elita mohla dovoliť zbaviť sa týchto potrieb vďaka armáde služobníkov (niektorí si dokonca najímali dojčiace matky), dnes fosílne palivá nahradili a nesmierne znásobili ľudskú silu. Podľa inžiniera Jean-Marca Jankoviciho, ak by neexistovali fosílne palivá a moderné technológie potrebovali by sme k dispozícii približne 400 otrokov na udržanie nášho súčasného životného štýlu (detaily tu, výpočty spravil na báze spotrebovaných kalórií priemerného Francúza). Tento životný štýl, aby bol udržaný, je závislý na drancovaní prírodných zdrojov a na utláčaní pracovníkov, ktorí ich ťažia a vyrábajú s nimi stroje a predmety nášho každodenného života. Otroctvo a poddanstvo nezmizli, len zmenili formu. Ten istý vzorec sa opakuje.
„Pokrok, to koleso dvojitého pohonu, neustále umožnuje fungovanie niečoho utláčaním niekoho“ (Victor Hugo, Les Contemplations, 1856).
Ako sa priemerný životný štyl energeticky zvyšuje, zvyšuje sa spotreba i potreby buržoázie a novozbohatlíkov sa materiálne (a symbolicky) odlíšiť od obyčajných ľudí. Tým sa zvyšuje ich uhlíková stopa. Podľa poslednej správy Oxfamu, 1% najbohatších je zodpovedný na 16% globálnych emisii skleníkových plynov a emisie 10% najbohatších by mali spôsobiť presiahnutie limitu otepľovania na 1,5 °C do roku 2030 bez ohľadu na emisie 90% ostatných.
V dobe všadeprítomného (zeleného) konzumu sme pre vlastne živobytie všetci úplne závislí na veľkých technoštruktúrach a zložitých, energeticky náročných technických systémoch, nad ktorými nemáme žiadnu kontrolu. Automaticky táto materiálna závislosť vedie k našej politickej bezmocnosti a k rozšírenej úzkosti medzi ľuďmi. Vieme, že tento globalizovaný priemyselný systém vedie k sociálnemu a environmentálnemu chaosu, ale bez neho nevieme uspokojiť naše základne potreby.
Autonómia
Proti buržoáznej koncepcii pokroku a slobody stavali roľníci inú víziu. Ich boj za slobodu neznamenal zbaviť sa potrieb vyrábaním vecí na vlastné živobytie, ale ochranu zeme a prírodných zdrojov potrebných práve na vlastnú samozásobiteľskú produkciu. Podľa filozofa Auréliena Berlana, táto vízia sumarizovaná heslom „zem a sloboda“ je spojená s rôznymi populistickými hnutiami. Objavila sa napríklad počas španielskej, ruskej, a zapatistickej revolúcie a dnes máme príklady hnutia Via Campesina, žien Chipko zameraných na ochranu lesov v Indii, kurdských bojov v Rojave či zapatistov z Chiapasu.
Skutočná sloboda sa teda rovná ochrane svojho územia a prírody s ním spojenej. Dosiahne sa budovaním autonómie voči organizáciám a štruktúram, ktoré majú iné záujmy (zisk, moc, vládnutie nad inými). Dištancuje sa od liberálnej koncepcie slobody, kde je človek „podnikateľ so svojim životom“, izolovaným konzumentom, ktorý sa spolieha len na vlastné sily. Naopak, táto autonómia má kolektívny rozmer. Znovu pretvára vzťahy vzájomnej závislosti na lokálnej úrovni v rámci sociálnej štruktúry na ľudský rozmer. Je to zásadne sociálna, ľudská, solidárna koncepcia slobody.
Jedine autonómia nám umožní vymaniť sa z našej štrukturálnej politickej bezmocnosti a znovu nadobudnúť kontrolu nad vlastným životom.
Ochrana prírody proti totalitarizmu
Nerast ako politická ekológia podporuje túto víziu autonómie. Základní autori, ktorí dodnes inšpirujú hnutie nerastu vždy spájali tieto dve požiadavky ochrany prírody a slobody (napríklad André Gorz Ecologie et liberté, Murray Bookchin The Ecology of Freedom).
Rozumeli jednej kľúčovej veci: nekonečný rozvoj vedie k totalite. Bernard Charboneau tento jav pekne a jednoducho vysvetlil. Spoločnosť založená na rozvoji je ohrozená dvoma dialekticky prepojenými hrozbami. Prvá hrozba: „Neobmedzený rast v obmedzenom svete nie je možný“. Inak povedané, nekonečný rozvoj vedie k chaosu podobne ako fenomén entropie v uzavretom systéme. Druhá hrozba: „Čím viac moc rastie, tým je jej poriadok striktnejší“. Inak povedané, exponenciálny rozvoj vedie k totálnej (a totalitnej) organizácii sociálneho a napokon súkromného života. Napríklad, moc technických zariadení ako sú lietadlá, vlaky, genetické laboratóriá, jadrové elektrárne atď. predstavuje veľké nebezpečenstvo v prípade nehody, poruchy alebo sabotáže. Preto sú potrebné veľmi prísne politiky na kontrolu a identifikáciu možných neprispôsobivých alebo zlomyseľných činiteľov. Vytvára to plodné prostredie pre vznik nových techník a technológii, ktoré si budú ďalej vyžadovať striktnejšie kontroly…
S covidovou krízou máme teraz jasnú ilustráciu. Covid bol dôvodom mnohonásobneho zrýchlenia digitalizácie života a odstránenia bariér (niektoré základné ľudské práva a slobody), ktoré technokratom prekážali pri zabezpečení bezpečného chodu priemyselného systému. Kríza, ktorá vznikla z logiky nekonečného rastu len posilnila túto logiku a stala sa dôvodom na väčšiu kontrolu obyvateľstva. Tento bezhlavý zhon bude postupne vytvárať tak komplexnú a energeticky náročnú spoločnosť, že bude vyžadovať totalitnú organizáciu, aby vedela vôbec bezpečne fungovať. A ak nedokáže udržať poriadok, tak sa prepadne do chaosu.
Cesta nekonečného rastu je buď cestou chaosu alebo totality.
Preto skutočne „participatívna demokracia vyžaduje nízkoenergetické technológie. Medzi slobodnými ľuďmi majú prínosné sociálne vzťahy rýchlosť bicykla, nie vyššiu“. Je potrebné dekolonizovať našu myseľ od priemyselného systému. V súčasnosti je bežný človek „presvedčený, že úroveň demokratického procesu koreluje s výkonom dopravných a komunikačných systémov. Stratil vieru v politickú moc nôh a jazyka. Výsledkom je, že nepožaduje viac slobody ako občan, ale lepšie služby ako klient. […] Je nevyhnutné, aby si ľudia uvedomili, že zrýchlenie, ktorého sa dožadujú je odsúdené na neúspech a jeho výsledkom bude ďalší pokles slobody, spravodlivosti, voľného času a autonómie.“ (Ivan Illich, Energy and Equity, 1974).
Keď prídu ďalšie krízy spojené s klimatickými zmenami, keď vznikne „eko-totalita“ a zavedú sa ďalšie kontroly obyvateľstva typu „uhlíkový pass“, nezabudnite na tieto slová. Každá nová strata slobody bude znakom zhoršenia stavu prírody.
Jediná cesta, ktorá garantuje ochranu prírody, demokracie a slobody je nerast. Zachová to najlepšie z humanizmu ako sú ľudské Práva a demokratické princípy, zachová pokrok, ktorý môže byť zdemokratizovaný bez toho, aby bol na úkor človeka alebo prírody (napríklad bicykle), vynechá to, čo nám kolektívne škodí. Táto cesta bude trvať veľmi dlho. O to dôležitejšie je začať teraz.
Zdroj foto: Xu Wang, Flickr.
