Slovenská národná galéria sa opäť podujala na neľahkú úlohu. Priblížiť návštevníkom vizuálne umenie a propagandu z obdobia Slovenského štátu (1939-1945).
Po výstave Prerušená pieseň, ktorá mapovala umenie socialistického realizmu prišla SNG s ďalšou zásadnou a častokrát kontroverzne prijímanou témou. Samotné autorky priznávajú, že ide o najťažší projekt, ktorý za posledné roky realizovali. Ďalšie naj sa týka počtu participujúcich inštitúcií. Na výstave sa nachádzajú výpožičky z viac než 40 galérií, múzeí, archívov a zo súkromných zbierok po celom Slovensku. Kurátorky výstavy si nestanovili skromné ciele: „..ukázať paradoxy fungovania vizuálneho umenia v sieti doteraz viac či menej tabuizovaných kontextov, ideologických a sociokultúrnych väzieb v rámci vtedajšieho režimu v celej žánrovej šírke (maliarstvo, sochárstvo, kresba, grafika, fotografia, film, úžitkové umenie a dizajn); reflektovať možnú závislosť – ne-závislosť (autonómnosť) umenia od spoločnosti (štátu, moci), špecifiká výtvarnej prevádzky, problematiku propagandy či vizuálnej kultúry každodenného života.“ Poďme sa pozrieť na to, ako sa im to podarilo.
Sen
Expozícia rozkladajúca sa na dvoch poschodiach Esterházyho paláca začína úvodnou miestnosťou, ktorá poskytuje všeobecný historický úvod do predstavovaného obdobia. Na stene sa nachádza časová os s dôležitými medzníkmi spoločenského a politického vývoja medzi rokmi 1918 – 1945. Dôležité udalosti sú doplnené tematicky súvisiacou fotografiou, skicou, prípadne obrazom. Historický úvod ma potenciál veľmi dobre poslúžiť školákom ako aj zahraničným návštevníkom. Texty na časovej priamke a popisy k jednotlivým obrazom sú preložené do angličtiny. To sa však netýka hlavných sprievodných textov k jednotlivým témam výstavy. Je to na škodu, pretože výstava má potenciál pritiahnuť pozornosť zahraničných návštevníkov a práve texty v jednotlivých miestnostiach sú pre porozumenie kľúčové.
Centrálnej miestnosti dominuje socha Andreja Hlinku vytvorená pre Slovenský snem, toho času zasadajúci v dnešnej Moyzesovej sieni Filozofickej fakulty UK. Kňaz a dlhoročný medzivojnový predseda HSĽS bol často prítomným prvkom legitimizačnej mytológie novovzniknutého štátu na širokom poli vizuálneho umenia a propagandy. Kurátorky nedávajú návštevníkovi veľa času na aklimatizáciu a hneď ho vrhajú medzi „susedstvá jednotlivých diel, kapitol či miestností poukazujúcich na rôzne napätia, rozdielne intencie jednotlivých protagonistov.“ Vedľa seba teda možno vidieť známy plagát, na ktorom si člen Hlinkovej gardy podáva ruku s príslušníkom SA, Benkových „Strážcov a ochrankyne Slovenska“, prípadne ornamentalizované pohľadnice Štefana L. Kostelníčka, Edmunda Massányia a Vincenta Hochštetského. Na pohľadniciach sa najzreteľnejšie prejavuje snaha o syntézu ornamentalizmu, idealizovaných ľudových výjavov a dobovej nacionalistickej propagandy. „Ľúbivé“ grafiky plakiet, pohľadníc a bankoviek sú vyvážené hrubými dobovými antisemitskými a rasistickými publikáciami.
Samostatné miestnosti sa venujú dobovej krajinomaľbe (Ľudovít Križan, Janko Alexy atď.) a sakrálnym motívom, ktoré počas prezidentovania kňaza J. Tisa zažívajú svoju renesanciu. Historické motívy Jána Ledvenica nachádzajúce inšpiráciu predovšetkým v romantizujúcej a zidealizovanej podobe Veľkej Moravy skôr vyčaria úsmev. Aj keď ten môže pri pomyslení na sochu „Kráľa“ na hrade čoskoro zamrznúť.
V časti venovanej budovaniu Nového Slovenska zaujme plánovaný projekt univerzitného mesta na Bratislavskom hrade bratov La Padulovcov z Ríma. Počas trvania Slovenskej republiky sa realizovala napríklad výstavba reprezentačného domu a monumentálneho schodiska na námestí v Žiline, justičný palác v Prešove alebo železničná stanica v Banskej Bystrici. Ako uvádzajú autorky expozície, ani v architektúre nedošlo k mechanickému preberaniu nemeckých, resp. talianských vzorov. Príklon k monumentalizmu je však citeľný.
Skutočnosť
Po zostúpení na druhé poschodie dostane návštevník ihneď priamu ranu, ktorou veľmi rýchlo vytriezvie z ľudáckeho „sna“. Jednu z najtemnejších častí slovenských dejín výstava približuje prostredníctvom autentických skíc z koncentračného tábora od Jozefa Fedora a expresionistickej tvorby Františka Reichentála a jeho cyklu Arbeit Macht Frei. Fotografie Antona Beníka zachytávajú priebeh deportácii Židov v Nitre. Téma holokaustu mohla gradovať postupne napríklad za pomoci antisemitských plagátov. Ostrý kontrast medzi „snom a skutočnosťou“ však bol zrejme zámerom.
V časti venovanej nadrealizmu a autonómnejšej tvorbe možno nájsť skvosty ako Žena na balkóne od Petra Matejku, prípadne Tri grácie Ester Šimerove-Martinčekovej. Medzi dielami reflektujúcimi tragické dôsledky vojnového násilia zaujmu diela Cypriána Majerníka.
V rámci expozície sú permanentne premietané krátke dobové filmy a autentické zábery. Ocení ich unavený návštevník, ktorému dobre padne posedieť v intímnom prítmí a vzhliadnuť propagandistické ukážky z týždenníka Nástup. Jednotlivé zábery zachytávajú napríklad scénu odstraňovania československého leva spred múzea, dokončenie lanovky na Lomnickom štíte a iné technické a infraštruktúrne projekty.
V závere výstavy prichádzajú na rad vojnové propagandistické plagáty oboch znesvárených strán, skromne predstavená téma SNP a fotografie z bombardovania slovenských miest. Nádej do nového povojnového života zachytávajú fotografie K. Kállaya s deťmi hrajúcimi sa medzi troskami zničených budov.
Virtuálne pokračovanie
Výstava je tematický široko postavená, pričom je ale každá z tém predstavená reprezentatívne a poskytuje návštevníkom zrozumiteľný vhľad do problematiky. Priestory galérie sú funkčne využité. Treba pochváliť prácu so svetlom a náterom jednotlivých miestností, ktoré napomáhajú k vytvoreniu náležitej atmosféry. Taktiež je potrebné oceniť bohatý sprievodný program, ako aj stránku, ktorá približuje obdobie slovenského štátu v podobe textov, obrazového a zvukového materiálu. Výstavu možno vrelo odporučiť širokému spektru návštevníkov a jej autorkám úprimne pogratulovať.
Autor je učiteľ.
Fotografie: Martin Deko – SNG
