V najbližších týždňoch na stránkach nášho magazínu predstavíme jednotlivé príspevky z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020). Témou jednotlivých príspevkov je pôsobenie ekonomických think-tankov na Slovensku a neoliberalizmus, ktorý je ich hlavnou ideológiou. Dnes text z pera politológa Jána Rumana, ktorý sa venuje vzniku a prejavom ideológie zvanej neoliberalizmus.
___
Zrod neoliberalizmu
Ak sa po druhej svetovej vojne začali v západoeurópskych krajinách úspešne implementovať politiky zamerané na sociálnu inklúziu, po ropných šokoch v 70. rokoch 20. storočia sa prosociálny kurz v niektorých krajinách postupne začal uberať opačným smerom. Práve 70. roky 20. storočia sa označujú ako zlomové. „Zlatý“ sociálny štandard, ponúkajúci vymoženosti, ako sú napríklad sociálna kohézia, sociálna solidarita a sociálny zmier, sa dal na ústup. Do reality začali vstupovať procesy súvisiace s individualizáciou, debyrokratizáciou, emancipáciou a flexibilizáciou.
Tieto procesy intenzívne zasiahli celú spoločnosť, následné politické rozhodovanie a ekonomické nastavenie. Nešlo len o ropnú a potravinovú krízu, ale aj o moment epochálnej – štrukturálnej zmeny súvisiacej so zmenou produkčných a spoločenských vzťahov. Rozmach technológií spôsobil, že množstvo ponúkanej práce klesalo a zisky neboli také vysoké. Tiež silnela odborová organizovanosť nielen v Európe, ale aj v USA. Odbory, ktoré sa systematicky mobilizovali a organizovali, si dokázali vynútiť patričné sociálne reformy. Na scénu prichádzali rôzne revolučné a antikapitalistické hnutia a ich vplyv bol neprehliadnuteľný.
Sociologický jazyk ponúka na vysvetlenie danej situácie pojmový aparát hovoriaci o kríze organizovanej modernity a de facto sociálneho štátu. Liekom na problémy malo byť opustenie rigidnej sociálnej organizácie a hierarchie, konvencionalizácie a inštitucionalizácie a ich nahradenie experimentmi v podobe flexibilnej individuálnej sebakontroly, sociálnej deregulácie a komodifikácie spoločen sko-produkčných vzťahov. Ekonomický jazyk vtedajšiu skutočnosť vysvetľuje na pozadí štátov a firiem, ktoré sa mali znova podvoliť „pravidlám voľného trhu“ ako reglementu, ktorý poskytuje požadovanú funkčnosť a efektivitu. Keynesiánsky prístup, podľa prívržencov klasickoekonomického razenia, už viac nedokázal čeliť vtedajšej stagflačnej kríze (inflácia a nezamestnanosť). Toto obdobie sa vyznačovalo ešte jednou zásadnou zmenou, ktorá nastala, a tou bol rozpad brettonwoodskeho systému pevných kurzov. Zjednodušene povedané, peniaze už nepodliehali zlatému štandardu. Každý dejinný moment – udalosť má svoje objektívne príčiny svojho vzniku, pričom pri každej kríze sa vytvorí akási trhlina, ktorá si vyžaduje záplatu v podobe vhodného (politického/ekonomického) rozhodnutia kompetentných elít. Tie západné sa rozhodli pre monetarizmus. Česká ekonómka Ilona Švihlíková sa v tejto súvislosti domnieva, že krok prechodu na plávajúci kurzový režim, ktorý Medzinárodný menový fond (MMF) „zlegalizoval“ – teda opustenie koncepcie fixných kurzov, v zásade spôsobilo monetarizmus bez limitu. Ten sa okrem iného opiera o bankovú dereguláciu a liberalizáciu kapitálových trhov. A tak sa do kapitalistickej praxe zaviedla neoliberálna ideológia. Britský teoretik David Harvey považuje neoliberalizmus na rozdiel od iných za „politický projekt, ktorý firemná kapitalistická trieda používala preto, že sa od konca 60. a v 70. rokoch cítila silne politicky i ekonomicky ohrozená. Zúfalo si priala aktivovať politický projekt, ktorý udrží na uzde moc zamestnancov. V mnohých smeroch bol tento projekt kontrarevolučný. (…) Moc firemnej kapitalistickej triedy bola globálne ohrozená, a tak sa vynorila otázka, čo s tým robiť. Vládnuca trieda nebola vševedúca, ale došlo jej, že musí bojovať hneď na niekoľ kých frontoch: na ideologickej i politickej, aby všetkými možnými prostriedkami obmedzila moc práce.“
Praktickým zavádzaním neoliberálej doktríny akoby sa skončila istota ako sociálna a ekonomická kategória v modernom slova zmysle a politické aj finančné elity Západu a naivný ľud vítali s otvorenou náručou ekonomické experimenty zamerané na maximalizáciu zisku a úžitku, ktoré koniec koncov viedli k značnej sociálnej exklúzii nielen v západoeurópskych spoločnostiach. Zámer oslobodiť sa od jarma disciplíny a pevnej štruktúry vyústil do nekontrolovanej voľnosti, ekonomických špekulácií a rizómu spoločensko-ekonomických vzťahov – tzv. sietí. Sociológ Jan Keller sa domnieva, že siete nefungujú vo vákuu, ale vďaka nim dochádza k sebarealizácii abstraktných kódov, ktoré sa zneviditeľnili, a tak sa stali univerzálnejšími, a dokonca vplyvnejšími v porovnaní s mocenskými konštruktmi príznačnými pre organizovanú modernitu.
Washingtonský konsenzus ako preferovaný návod na dosiahnutie blahobytu a demokracie
Neoliberalizmus ako ideovohodnotový rámec politík novej pravice a ako prístup využívaný pri riešení ekonomických výkyvov (napr. rozpočtových deficitov) sa v praxi rýchlo zakorenil. V 80. a 90. rokoch 20. storočia sa stali jeho princípy receptom pri zavádzaní politických, ekonomických a sociálnych opatrení v rozvojových krajinách a tiež postkomunistických štátoch, ktoré sa ocitli v tranzícii po roku 1989. Táto doktrína predpokladá zoslabenie úlohy štátu a maximálnu možnú ústretovosť k zákonitostiam trhu. Neoliberálni teoretici, propagátori a apologéti spravidla odmietajú štátne zásahy a spoliehajú sa na akúsi „vyvolenosť“ a samoregulovateľnosť trhu. V tomto zmysle sa od štátu očakáva, že upraví (rozumej trhu prispôsobí) svoju sociálnu politiku (politiku sociálneho zabezpečenia, vzdelávaciu, bytovú, rodinnú, zdravotnú politiku, ako aj politiku zamestnanosti), zameria sa na mód udržania vyrovnaného rozpočtu (škrty na strane štátnych výdavkov), odmietne progresívne zdanenie a hlavne otvorí svoju ekonomiku priamym zahraničným investíciám. A to všetko v rámci entuziastického motta „Individualizovať zisk a socializovať stratu“. Pri rozvojových krajinách to znamená zavádzanie reštriktívnej deregulácie sociálnych a verejných služieb a subvencovanie nadnárodných monopolov, ktoré požadujú žiadne alebo len minimálne zdanenie. Tie potom môžu vlády národných štátov pokojne vydierať svojím odchodom, ak sa im prestane páčiť znovelizovaný zákonník práce chrániaci zamestnancov, asertivita organizovaných odborov či požiadavka vyššej minimálnej mzdy. Národný štát tak čelí dvojakej dileme. Buď sa bude aktívne usilovať o priame zahraničné investície, ktoré síce zvýšia zamestnanosť v danom regióne bez hmatateľného nároku na zisk a pridanú hodnotu, alebo bude rozvíjať a dizajnovať vlastné národné hospodárstvo s neistým výsledkom a pod tlakom záujmových lobistických skupín a zahraničných inštitúcií.
Rok 1989 sa okrem svojho charakteru revolučnosti zapísal do dejín aj iným spôsobom. Práve v tomto roku sa John Williamson na jednej medzinárodnej konferencii zmienil o desiatich ekonomických témach, ktoré by bolo potrebné riešiť v rámci ekonomík rozvojových krajín v Latinskej Amerike. Tomuto tzv. zoznamu desiatich nástrojov dal pomenovanie Washingtonský konsenzus. Washingtonský konsenzus možno charakterizovať ako politicko-ekonomickú dohodu medzi MMF, Svetovou bankou a Ministerstvom financií USA, ktorá zosobňuje hlavný inštrument neoliberálnej agendy. Tá má ambíciu zabezpečiť ekonomickú prosperitu zaostalých rozvojových a postkomunistických krajín a v konečnom dôsledku naplniť princípy liberálnej demokracie. Medzi témy, na ktoré Williams poukázal, patrili okrem iného aj fiškálna disciplinizácia štátov, preusporiadanie priorít súvisiacich s verejnými výdavkami, reforma daňovej politiky, liberalizácia obchodu a priamych zahraničných investícií, deregulácia bariér spojených s bezpečnosťou a ekologickými problémami, privatizácia atď.4 Mimochodom, neoliberalizmus kladie v prvom rade dôraz na nedotknuteľnosť individuálneho vlastníctva na úkor ľudských práv druhej a tretej generácie. Po roku 2000, keď už výsledky tohto neoliberálneho programu boli evidentné, sa Williams obhajoval nasledovnými slovami: „Keď som vynašiel termín [Washingtonský konsenzus], nemyslel som tým, že vytváram propagandu pre ekonomickú reformu.“ (…) „V súvislosti s tvorbou propagandy pre politickú reformu v Latinskej Amerike Naím Moisés tvrdil, že to bol v roku 1989 fakticky dobrý termín, keďže sa koalícia vedená Spojenými štátmi ukázala ako víťaz studenej vojny, keď ľudia hľadali novú ideológiu a ideológiu, ktorá [by] vyzerala ako ideológia víťazov, presnejšie povedané [ideológia] príťažlivá.“
Reálne empirické skúsenosti s neoliberalizmom
V 80. rokoch 20. storočia diktoval politiku reštrukturalizácie dlhu MMF. Zásadne sa riadil princípmi klasickej ekonómie a zadlženým krajinám poskytoval pôžičky s vysokými úrokmi. Reálnu skúsenosť s neoliberalizmom tak naplno zakúsili napríklad Mexiko, Ekvádor či Venezuela. Po roku 1989 sa pre západných investorov začal odkrývať priestor východného bloku s jeho potenciálnym nerastným bohatstvom a lacnou pracovnou silou. Návod, akým spôsobom prejsť zo starého nedemokratického režimu na nový s istotou dosiahnutia demokracie, spočíval aj práve v implementácii nástrojov Washingtonského konsenzu. Aspoň čo sa týka ekonomickej transformácie. Mnohé krajiny bývalého východného bloku sa ním nechali inšpirovať, a to doslova. Začali zavádzať opatrenia, ktoré sa časom ukázali ako nekompatibilné s daným kultúrnym prostredím a mierou ich inštitucionálnej rozvinutosti. Švihlíková ich nazýva „trhovým fundamentalizmom“, a to z dôvodu „úplného ignorovania sociálnych dosahov, ktoré jeho „vzorové“ programy spôsobujú, rovnako tak ako pre politiku one size fit for all, t. j. ilúziu, že trhová ekonomika je viac-menej všade rovnaká, mikroekonomická fundácia nedôležitá, a je teda možné aplikovať zhodné recepty v rôznych podmienkach „hlava-nehlava“.“ Darmo sa obyvatelia Česko-Slovenska v prieskume verejnej mienky v roku 1989 vyjadrili v prospech nasledovania tretej cesty (50 %) a socializmu (40 %), z dôvodu nevyhnutnosti a požadovanej rýchlosti uskutočnenia zmien dostali „neviditeľnú ruku trhu“ – šokový princíp nastolenia kapitalizmu v ekonomikách dlhodobo využívajúcich plánovacie mechanizmy. A tak sa čerstvo „narodení“ občania nechali „chytiť na háčik“, ktorý im politické a ekonomické elity a inštitúcie nadhodili.
Z tohto pohľadu sa na „novonarodených“ občanov pozerá aj chorvátsky filozof Boris Buden. Nazýva ich deťmi, ktoré symbolizujú vedúcu ideologickú figúru v postkomunizme. Aby sa z detí mohli stať dospelí členovia demokratickej občianskej spoločnosti, musia potlačiť svoj vlastný emancipovaný intelekt a prestať premýšľať o transformácii inak, než im bolo nariadené. „Akoby všetky politické otázky boli už dávno zodpovedané; akoby by sme sa mohli zamýšľať už len nad tým, ako ich náležite uviesť do praxe, ako, čo možno najvernejšie, napodobniť vopred dané vzory a ako čo najposlušnejšie nasledovať múdru radu vychovávateľa“, dume Buden. Na margo procesu privatizácie napísal svojho času významný makroekonóm Miloš Pick: „Nebuď (nemusíš sa stať) akcionárom (stačí to len predstierať), a napriek tomu získaj (môžeš obdržať) za tisíc korún slušnú čiastku (najčastejšie 10-tisíc Kčs), ak svoju akciu prenecháš nám!“ Aj takto sa rozbiehala kupónová privatizácia, z ktorej neskôr vzišli oligarchické elity ako (ne)zamýšľaný dôsledok. Cez dražby, machinácie a politické známosti sa vyšplhali do výšin, v ktorých peniaze znamenajú moc a vplyv.
Individuálne a selektívne nadobudli majetky, ktoré predtým patrili všetkým. Tie potom niektorí úspešne vytunelovali a stali sa ešte bohatšími. Majetní oligarchovia v podstate dodnes vo veľkej miere určujú politický osud takmer každej postkomunistickej krajiny, či ide o Balkán, strednú Európu alebo bývalé štáty Sovietskeho zväzu. Absencia súkromných statkov v minulom režime spôsobila jeho znásilnenie v režime novom. Filozof Václav Bělohradský k prechodu na súkromné vlastníctvo poznamenal: „Re-legitimizácia súkromného vlastníctva v procese transformácie viedla k opačnému extrému – k de-legitimizácii kľúčovej roly verejných statkov v spoločnosti.“ Verejné prestalo byť zaujímavé. Právne vákuum a rýchlosť nastolených zmien hnaných antikomunizmom v 90. rokoch 20. storočia umožnili zrod mafie a kapitálového klientelizmu. Tí zainteresovaní, ktorí prežili toto neisté a nebezpečné obdobie, to dotiahli až k najvyšším ústavným funkciám. Počas vlády Vladimíra Mečiara sa sľubovalo nové Švajčiarsko. Namiesto toho utrpelo Česko-Slovensko prepad ekonomiky pravdepodobne o 30 % a Ruská federácia ešte väčší než počas druhej svetovej vojny – 50 %. Z hľadiska HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily meny dobehli Slovensko a Česko svoj výkonnostný štandard z roku 1989 až tri roky po vstupe do Európskej únie. 90. roky 20. storočia sa vyznačovali aj výskytom vysokej miery nezamestnanosti, rastúcej chudoby, sociálnej nerovnosti, kolísavej inflácie či prepadom reálnych miezd.
Washingtonský konsenzus mal množstvo zamýšľaných, ako aj nezamýšľaných dôsledkov. Rozvrat verejných financií bol priamo spôsobený privatizáciou, prísna fiškálna politika zapríčinila škrty v sociálnej oblasti, a tak teda priamo utrpela vzdelávacia a zdravotná politika národných štátov. Švihlíková dopĺňa, že aplikácia metód Washingtonského konsenzu spôsobuje okrem iného už spomenutú príjmovú nerovnosť, keďže dôraz je kladený na znižovanie priamych daní a zvyšovanie daní nepriamych (DPH). V súvislosti s kompetitívnymi menovými kurzmi tvrdí, že značná diferencia medzi cenovou a mzdovou úrovňou v porovnaní s úrovňou menového kurzu podhodnocuje reálnu hodnotu produkcie.
Liberalizácia obchodu zase stimuluje charakter periférnosti daného štátu. Priame zahraničné investície a ich liberalizáciu označuje ako koloniálny prístup, kde rozdiely v ekonomickej vyspelosti krajín zostávajú, pretože musia. Nakoniec má deregulácia okrem dosahov na sociálnu sféru, bezpečnosť a spotrebu neblahé vplyvy aj na životné prostredie.
To sa v súčasnosti ukazuje ako kľúčové na prežitie civilizácie ako takej. Transformácia pod gesciou neoliberalizmu v neposlednom rade de facto zapríčinila kultúrne, etické a morálne metamorfózy, vzostup nacionalizmu ako simulacra (v niektorých krajinách to vyústilo až k občianskym vojnám), rasizmu, znovuobjavenie (neo)fašistických naratívov, pravicový populizmus a identitárne tápanie. Dôsledky neoliberalizmu v priestore štátov strednej a východnej Európy, ale aj Latinskej Ameriky, poukazujú na zrod „pár“ bohatých rodín s haciendami, prekérne postavenie strednej triedy vďaka politikám flexibilizácie práce a zablokovanú sociálnu mobilitu. Bohatí sa chudobnými nestanú, tak ako sa chudobní nestanú bohatými. Trend je jasný a logický. Posun z homo sovieticus na homo oeconomicus znamená rovnakú paralýzu metapolitiky. Ekonomické sa oddelilo od politického a politické ho doteraz nedohnalo. Postkomunistická tranzícia bola vlastne fázou posthistorizmu. Redukcia politickej roly štátu a jeho manévrovacích možností pretvorila postkomunistický štát na nesvojprávny subjekt teleologického príbehu.
A keďže zo spoločnosti bez nádeje zostala len nádej bez spoločnosti – ako to vykresľuje Buden v knihe Konec postkomunismu, je pochopiteľné, že racionálne bytosti začali intenzívnejšie inklinovať ku konštruktom, v ktorých uvidia záblesky modernosti. A tými sú často idey pravicového konzervatívneho populizmu.
Americká politická teoretička Wendy Brownová vo svojej práci Undoing the Demos píše okrem iného aj o tom, ako neoliberalizmus svojou necitlivou komercionalizáciou gniavi atribúty liberálnej demokracie a robí kategóriu homo politicus anemickou. Metódy, ktoré neoliberálna agenda využíva, modelujú ľudský kapitál ako subjekt ekonomickej zmennosti. Kapitál sa stáva všetkým a okrem toho, že sa tento stav znormalizoval, stal sa aj normatívnym. Ako píše: „Tu nie je problém len v tom, že verejné statky sú rozvrátené a bežné veci znehodnotené, (…) ale že samo občianstvo stráca svoju politickú valenciu a dejisko. Valencia: homo oeconomicus zasahuje všetko, čo sa týka trhu a robí všetko trhovým; nemôže brať do úvahy verejné záujmy alebo bežné problémy v čisto politickom zmysle. Dejisko: politický život a konkrétne štát (…) sú pretvorené neoliberálnou racionalitou. Nahradenie občianstva definovaného ako starostlivosť o verejné statky občianstvom zredukovaným na občana ekonomického tiež likviduje prvotnú ideu ľudí – démosu, ktorí si uplatňujú svoju kolektívnu politickú suverenitu.“
Keď sa teória stáva dogmou
V čase približne pred 40 až 50 rokmi sa neoliberálne odporúčania mohli javiť ako inovatívne, racionálne, efektívne, pre niektorých premotivovaných dobrodruhov spásonosné. História a prax ukázali, že tento model je v súčasnosti po teoretickej a empirickej stránke z hľadiska sociálneho, politického, kultúrneho a environmentálneho neudržateľný a namiesto univerzálneho humanistického osohu pôsobí škodu v dôsledku svojej ambivalentnej povahy. Maximalizácia zisku opierajúca sa o nekonečný rast, ako sa už nejaký čas ukazuje, je nezlučiteľná s princípom prežitia na planéte Zem. Reálny emancipačný projekt z kvalitatívneho hľadiska predpokladá inkluzivistický atribút, t. j. okrem emancipácie jedinca, aj emancipáciu celku a s tým vnútorné princípy neoliberálnej agendy nepočítajú. Nedajú sa donekonečna privilegizovať práva jednotlivca na súkromné vlastníctvo a paralelne tohto jednotlivca z hegemonistickej pozície neregulovaného trhu pauperizovať.
Flagrantná a markantná je aj tendencia naturalizácie tohto konceptu. Ako tvrdí Keller: „V tom všetkom sa premieta príznačná selektívnosť neoliberálneho videnia sveta. Zatiaľ čo sociálne tvorené riziká získavajú status nezmeniteľných prírodných nutností, rovnako tak sú sociálne tvorené spôsoby poistenia proti týmto rizikám vyhlásené za obyčajné účelové, jednorazové, históriou prekonané umelé konštrukcie. Pátranie po tom, prečo by mala mať jedna časť ľudských aktivít a ich výsledkov charakter prírodnej nutnosti, zatiaľ čo iná časť tých istých aktivít je obyčajným prejavom ľudskej vôle, také pátranie nie je súčasťou ani neoliberálnej ideológie.“ (…) „Neoliberálny scenár je scenárom sociálnej regresie. Tento scenár je úplne cynický, pretože povzbudzuje úspešných, aby sa spojili proti tým, ktorí sú v spoločnosti najviac znevýhodnení.“ Pre spoločnosť, ktorá je v sociálnom a identitárnom rozklade, znamená neoliberalizmus zo sociálneho hľadiska krajne pravicovú tragédiu.
Za maximálne šokujúci možno považovať fakt, že ešte aj v roku 2020 prichádzajú niektorí ekonomickí odborníci s návrhmi zavádzať neoliberálne opatrenia ako nevyhnutné riešenia problémov. Nielen slovenskí neoliberálni analytici z pravicových ekonomických think tankov, zväčša platených privatizačnými výhercami, sú budenovským jazykom povedané, svojím binárnym prístupom vlastne už indoktrinovanými dospelými, ktorí zamrzli v čase postkomunizmu. Na rozdiel od detí sa už nedajú vychovať. Veria a imitujú naučené. Tento tragický dogmatizmus, ktorý je apologeticky predurčovaný, je aj navzdory dlhovej a hypotekárnej kríze z roku 2008, nepretržite oživovaný. Neoliberalizmus je ideológia, ktorá sa stala produktom naturalizácie a falošnej objektivizácie. Ide o obyčajný konštrukt, ktorý si nárokuje svoje hegemonistické postavanie vo verejnom, ako aj odbornom diskurze. Nič viac. Neukrýva v sebe žiadnu objektívnu pravdu.
Teoretik modernej civilizácie, historik Bedřich Loewenstein uvažoval o civilizácii ako o procese, v ktorom existuje sebareflexia, kde sa prehodnocujú východiská a jej aktéri sa neboja zmeniť svoje správanie či názory.18 Vyzerá to tak, že nástup na cestu civilizovaného reflexívneho myslenia a správania vedie cez dozretie a vyspelosť. Podľa Budena sa už postkomunizmus skončil. Je čas začať učiť deti, aby nenapodobňovali dospelých.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava
