Napriek konfliktom prestížneho charakteru v tábore opozície prebieha konvergencia. Volebné preferencie sa však zatiaľ hýbu iba medzi mimovládnymi stranami. Hoci Smer očividne upadá, zostáva najsilnejšou stranou, i keď už za zenitom.
Úkroky ku kotlebovcom či ním tolerované aktivity SNS a osobitne jej predsedu Andreja Danka však Smeru dramaticky zužujú už beztak problematický koaličný potenciál. Aj s možnou vyhliadkou na pobyt v opozícii však zostáva stále relevantným subjektom. Ak sa aj premiér Peter Pellegrini napriek stredajšiemu vyhláseniu napokon rozhodne stranu opustiť, nemusí to nevyhnutne znamenať, že Smer opustí aj relevantný segment jeho voličov.
Zdá sa, že opozícia zabúda, že ak chce poraziť svojho protivníka, najrozumnejším krokom je zobrať mu voličov. Smer svoju pomerne stabilnú voličskú základňu má. Ide o ľudí, ktorí sa i na základe vlastných skúseností oprávnene obávajú, že nástup liberálno-konzervatívnej koalície prinesie drastické škrty v sociálnej oblasti.
Týka sa to dôchodcov, slabšie platených občanov, ale aj veľkej časti zamestnancov. Tí si uvedomujú, že naplnenie predstáv neoliberálnych síl o reforme Zákonníka práce bude znamenať, že vo vzťahu k zamestnávateľovi sa dostanú do takmer bezprávneho postavenia. Voliči Smeru žijú najmä v regiónoch, ktoré nezasiahla prosperita posledných rokov.
Relevantná strana, ktorá môže osloviť voličov Smeru, musí vychádzať z presvedčenia, že rovnosť je základná podmienka demokracie
Podpredsedníčka Konfederácie odborových zväzov Monika Uhlerová nedávno poznamenala, že jediná strana, ktorá je zatiaľ ochotná komunikovať s odbormi, je Smer. V otázkach bezplatných obedov v školských jedálňach sa za ich zachovanie vyslovili iba zástupcovia koalície Progresívne Slovensko-Spolu.
Zarážajúce však je, že opozičné strany zatiaľ nezareagovali napríklad ani na návrh nového Zákonníka práce predloženého SaS, ktorú vo všetkých možných opozičných konfiguráciách považujú za budúceho koaličného partnera. SaS je pritom stranou, ktorá v opozícii najvýraznejšie akcentuje programové otázky. Preto sa môže zopakovať scenár z roku 2002, keď sa tzv. rovná daň, spočiatku iniciovaná marginálnou DS a neskôr KDH s bizarnou interpretáciou jeho vtedajšieho predsedu Jána Čarnogurského, odvolávajúceho sa v predvečer vstupu do Európskej únie na ruské skúsenosti, stala nosnou agendou celej vládnej koalície. Prvkom, ktorý dlhé roky nezmenili ani jej nástupcovia.
Bez ohľadu na Kočnerovu Threemu sociálne otázky zostávajú súčasťou každodenného života občanov. Nezmizli ani v režime s ambíciou vybudovať beztriednu spoločnosť a nezmiznú ani v najbližšej budúcnosti, už len v súvislosti s možnými dôsledkami brexitu.
Nezmiznú ani v marketingovej hmle o tom, že pravicové a ľavicové riešenia neexistujú, iba progresívne. Postavenie zamestnancov a zamestnávateľov nie je rovnocenné s ohľadom na finančnú závislosť a na možnosti zamestnávateľa omnoho efektívnejšie využívať globalizáciu vo svojej prospech.
Riešením nemôžu byť ani večne neuspokojení ambiciózni jednotlivci, ani produkty politických podnikateľov či technokratov, ktorí poškuľujú po tom, ako inštrumentálne využiť ľavicovú agendu. Napriek tomu, že v minulosti presadzovali vo verejných funkciách tvrdo pravicové riešenia.
Návodom na úspech nie sú ani „projekty“, ktorých cieľom je obrať iné strany o nejaké to percento či desatinu percenta. Riešením nie sú ani podnikatelia budujúci si imidž najťažšie pracujúcich, ktorí o zmene svojich názorov, či už z libertariánskeho fanatizmu, alebo z ľavice k liberalizmu, hovoria, akoby to bola tá najjednoduchšia vec.
Relevantná strana, ktorá môže osloviť voličov Smeru, musí vychádzať z presvedčenia, že rovnosť je základná podmienka demokracie, že prístup k dobrému vzdelaniu a fungujúcemu zdravotníctvu nie je komerčný produkt, ale ľudské právo, a obavy voličov z liberálnych ekonomických riešení sú legitímnou súčasťou demokratického diskurzu.
Smer môže nahradiť subjekt, ktorý bude komunikovať s odbormi alebo s novými sociálnymi iniciatívami, ako napríklad Karmina.red či Pracujúca chudoba, a nebude podsúvať voličom, že sa musia hanbiť za niekdajšiu podporu strane Roberta Fica.
Sily, ktoré sa pohrávajú s ideou vyšachovať odbory z formovania sociálnej a ekonomickej politiky štátu a realizujú politiky zamerané na ich postupnú marginalizáciu, pracujú na oslabovaní základov demokratického usporiadania spoločnosti. Musia počítať s rizikom, že sociálne konflikty sa budú riešiť mimo inštitúcií štandardného sociálneho dialógu.
Vyčlenenie veľkého segmentu spoločnosti z demokratickej participácie, resp. vytvorenie podmienok, keď prostredníctvom nej nemôžu uskutočňovať svoje záujmy, znamená vytváranie predpokladov pre typy konfliktov, ktoré nebudú riešiteľné inak ako silovými prostriedkami.
Kým aspoň časť opozície nepochopí, že v jej radoch netreba hľadať iba priestor pre možné konvergencie, ale práve naopak, je potrebné sa od opozičného mainstreamu odlíšiť sformovaním sociálnej alebo sociálno-konzervatívnej strany, dovtedy Smer bude ak nie volebným víťazom, tak v každom prípade relevantným parlamentným aktérom. Smer totiž možno poraziť iba Smerom s menej skompromitovanými lídrami.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Prevzaté so súhlasom autora.
Obrázok: Ilustračný. Zdroj: Emilio Tendero, Pxhere.com.
