Pro-life konzervatívci ani liberálne feministky nedokážu ženám ani deťom reálne pomôcť.
Téma interrupcií je evergreenom. Jej trvácnosť pekne ilustroval transparent na nedávnej demonštrácii, na ktorom stálo: „Už ma bolí ruka z toho, že túto tabuľu držím od 70. rokov.” Už vtedy bolo jasné, že bez kontroly nad svojimi reprodukčnými právami si ženy s mužmi nemôžu byť rovné. Toto právo predstavuje alfu a omegu uplatnenia sa na trhu práce či v prístupe k vyššiemu vzdelaniu.
Zdá sa však, že kedykoľvek sa potrebujú určité konzervatívne kruhy zomknúť, znova tému vytiahnu. Na druhej strane sa niet čomu diviť, pretože jej mobilizačný potenciál je obrovský. Tak ako národ pri nacionalizme, je postavená na emócii, polarizuje spoločnosť a dokáže pritiahnuť nových členov. Skúsme si ale predstaviť, čo by sa stalo, ak by svoj cieľ naozaj dosiahli.
Ak by sa obmedzili alebo sťažili možnosti umelého prerušenia tehotenstva, samotnú vec by to nevyriešilo a naďalej by k nej dochádzalo. Zákroky by sa vykonávali častejšie neprofesionálne, teda s ohrozením života ženy, alebo len na určitých miestach, no predsa.
Interrupcie by úplne nevymizli, iba by sa z nich namiesto práva stalo privilégium bohatých. O to viac by na ne doplácali chudobné ženy, ktoré majú beztak ťažšie podmienky uživiť rodinu, čo pravdepodobne nie je to pravé orechové, o čo konzervatívcom ide.
Tak ako za posledné storočie, odkedy sa uvažuje o rozličných interrupčných politikách, ani teraz by bohaté ženy zákaz nezasiahol. Majetní ľudia totiž mali vždy k dispozícii peniaze a osobných lekárov, ktoré im umožňovali za umelým prerušením tehotenstva buď vycestovať alebo prekročiť zákon.
Skutočný, nie alibistický záujem o zníženie počtu interrupcií, sa neuspokojí so zákazmi. Jediný úprimný spôsob ako sa k otázke postaviť je hľadať racionálne dôvody, prečo k nim dochádza. A na to je potrebné hovoriť o chudobe, násilí, problémoch v rodinách, ale aj znevýhodnení žien v spoločnosti.
V rozpore s rozšírenou predstavou sa interrupcie poväčšinou netýkajú promiskuitných žien, ktoré si volia slobodu pred materstvom. Ako pripomína spisovateľka Katha Pollitt, podľa amerických prieskumov až 6 z 10 žien, ktoré idú na zákrok už matkami sú. A 7 z 10 pochádza z chudobných alebo nízkopríjmových skupín. Rozhodnutie podstúpiť interrupciu teda vychádza skôr zo serióznej úvahy ako udržať domácnosť, než z nezodpovednosti alebo neúcty k životu.
Iným problémom je, prečo si úspešné ženy tak často volia nemať deti. Tu netreba zabúdať, že tak ako ich mužské náprotivky, aj obchodné riaditeľky, lekárky, právničky, akademičky a podobne čelia v súčasnej spoločnosti neustálemu tlaku na výkon a podávanie výsledkov. A vykonávať to popri materinských povinnostiach nie je možné. Napriek tomu, že liberáli presadzujú rovnaké možnosti pre uplatnenie žien, nevytvárajú podmienky pre ich realizáciu.
Takže, zatiaľ čo konzervatívci tlačia ženu do rodenia detí, aj keď o tom nemusia byť presvedčené, liberáli tlačia na to, aby si žena budovala kariéru a dávala materstvo bokom. V praxi to znamená nutnosť voliť si medzi prácou alebo dieťaťom. Predstava, že u žien je možné mať obe sa ukazuje ako mýtus. Kým u mužov viac-menej platí, že bohatstvo zvyšuje ich šancu mať rodinu, u žien je to naopak – ak si volia prácu, prichádzajú o rodinu.
Obe skupiny tak svojou tvrdohlavosťou zakrývajú fakt, že reálne nechcú zlepšiť podmienky žien (a detí). Kým odkazom prvých je: Nedokážeme zlepšiť život žien (aby nemuseli prerušovať tehotenstvo), tak im aspoň zakážeme interrupcie; druhí zas tvrdia: Nedokážeme zlepšiť život žien (aby nemuseli odkladať tehotenstvo), tak aspoň niektorým z nich umožníme kariéru. V oboch prípadoch je žena prostriedkom boja dvoch nepriateľských táborov. Delovou guľou, ktorou sa navzájom ostreľujú pre vlastné ciele. Má to ženám stačiť?
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Foto: Ilustračné. Zdroj: Wallpaper Flare.
