Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Kontrola hygieny v základnej škole
Od školského inšpektorátu škola dostala nariadené prezerať čistotu tela žiakov, teda ruky, vlasy, uši, krk a podobne. Prípadov s nečistotou bolo v triede zistených viac. Vybrali si však moju mladšiu sestru. Zistili jej nečistotu na krku a tak musela ísť do zborovne. Tam jej naliali do lavóra studenej vody, v ktorej sa musela pred všetkými učiteľmi umývať.
Učitelia o výsledkoch hygienickej kontroly informovali vo všetkých triedach. Bol to pre sestru neuveriteľný šok a potupenie. Denne chodila do školy s plačom a strachom. Mama nemala odvahu si o pretrvávajúcej situácii s učiteľmi pohovoriť. Bola presvedčená, že i tak by sa nebolo nič zmenilo a situácia sa mohla len vyhrocovať. Sestra tak trpela ďalej.
Nedostatočná spolupráca školy a rodiča
Škola musela mať vždy pravdu, aj keď ju nemala. Chudobnému a utrápenému človeku sa nedostalo pochopenia ani pri obrane svojich vlastných detí. Mama to už poznala zo skúseností pri dvoch starších dcérach. Škola nevyvíjala dostatočnú snahu upozorňovať rodičov, najmä matky, aby dôslednejšie dbali aspoň na základné dodržiavanie hygieny svojich detí. Nezaujímali sa, a ani neskúmali, v akých ťažkých a stiesnených podmienkach deti žijú, a prečo tomu tak je.
Rodičovské združenie vtedy rodičov informovalo len o školskom prospechu detí. Posťažovanie rodičov na ťažký život v rodine bolo málo platné a školou neakceptované. Bieda bola všade, a preto bolo zbytočné sa na ňu odvolávať a vyhovárať.
Po ukončení osemročnej strednej školy, asi v roku 1957, základnej škole pridali deviaty ročník a premenovali ju na Základnú deväťročnú školu (ZDŠ). Základnou školou v osemročenke boli ročníky od 1. až 5. ročník ako I. stupeň. Od šiesteho ročníka to už bol II. stupeň.
Trpkú skúsenosť v tomto čase zažila moja mladšia sestra, ktorá mala končiť OSŠ (Osemročná stredná škola) ôsmym ročníkom. Otcov stav na ňu dopadal stresujúco. Ona si vlastne otca ako zdravého ani nepamätala. Mala iba tri roky, keď u neho prepukla choroba. Keď začala chodiť do školy, bola šikovná, učenie jej išlo dobre. Mama sa jej ako najmladšej viac venovala než mne a staršej sestre Jane. Bez problémov postupovala do vyšších ročníkov. Keď však prešla na II. stupeň OSŠ (ročníkov od 5 po 8), dostala sa do triedy bezohľadného triedneho učiteľa, ktorý si svoje komplexy kompenzoval na žiakoch, a teda aj na nej.
Učiteľ na ňu tak negatívne pôsobil, že počas vyučovania zostávala nesústredená, triasla sa, trpela neurózou, denne pred odchodom do školy plakávala, prosila mamu, aby ju do školy zaviedla a pod. Veľmi sa bála prístupu nekompromisného triedneho učiteľa, ktorý ju ponižoval, kričal na ňu, bil a zasypával zlými známkami. Pritom to bolo také pekné dievča s veľkými očami, vlnitými vlasmi, vysoké s peknou postavou a maximálne skromné, aj keď priveľmi utiahnuté a bez sebavedomia.
Ľahostajnému učiteľovi bolo jedno, prečo je to driečne dievča tak vystresované, nesústredné a celé vyučovanie sa trasie od strachu. Nič mu nehovorila ani ťažká rodinná situácia dieťaťa, a preto sa nad ňou ani nezamyslel, a už vôbec nezaoberal. Napokon ju posledný ročník nechal opakovať, čím vypila svoj kalich horkosti až do dna. Vo svojom detskom živote som nepoznala tak utrápené dieťa, ako bola ona.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
