Prvé zamestnanie po skončení účtovníckej školy
Po mojom nástupe do práce v JRD, t. j. 29. júna 1959, som pracovala v kancelárii družstva vo V. ako mzdová účtovníčka a na členskej schôdzi som bola prijatá za členku JRD. Kancelária družstva bola zriadená v skonfiškovanom dome bývalého miestneho veľkého roľníka. Pozostávala z dvoch izieb do ulice a vchodového pitvora, v ktorom úradoval jeden zo zootechnikov. Jedna väčšia izba bola kancelária a druhá menšia slúžila ako sklad všetkého možného, tlačív, archívnych materiálov, náradia, plášťov a duší na kolesá, cínových vedier, utierok a podobne.
Vo veľkej miestnosti skonfiškovaného domu sme úradovali všetci. V jednom kúte úradoval ekonóm Vít M., v druhom finančná úradníčka Viktória K., rodená H., v treťom skladník Štefan M., v štvrtom kúte zootechnik Janko I. a Viktor M. Ja, ako mzdová účtovníčka s kolegyňou Jozefou B., rodenou B., sme mali pracovné stoly v strede miestnosti. Predseda Jozef K., agronóm Jozef V., technici RV Karol R. a Alojz M. pracovný stôl nemali a ani ho nepotrebovali. Boli celé dni vonku, v teréne a pracovné výkazy členom družstva písali buď na poli na kolene, na voze, večer v kancelárii alebo doma.
Keď skupinári, technici rastlinnej a živočíšnej výroby prišli do kancelárie, sadli si práve tam, kde bola voľná stolička alebo lavička pri niektorom kancelárskom stole. Pracovné výkazy, ktoré nestihli napísať na okraji niektorého stola, napísali a dokončili doma.
V písaní prvotných pracovných výkazov bývali technici dosť neporiadni, neviedli si pravidelne a podľa predtlače ich evidenciu, pozabúdali si poznačiť vykonané pracovné úkony družstevníkov. Problémy nastali pri vyplácaní odmien na pracovné jednotky (PJ), keď sa nezaevidované výkony práce nedostali do výplaty a družstevníci sa ich domáhali. Opakujúcu nedôslednosť technikov si vždy ako prvé odnášali mzdové účtovníčky, ktoré nezaplatené výkony museli preniesť až do nasledujúcej výplaty, i keď sa ich družstevníci tvrdo dožadovali.
Súčasťou kancelárie bol aj zriadenec, volali sme ho Kildenc. Každé ráno s prederavenou litrovou plechovicou plnou vody popolieval dlážku v kancelárii starej budovy, a potom ju pozametal. S plechovicou robil na dlážke zavŕtance, raz doprava a zasa doľava. Pokiaľ neuschli, tvorili mokrú výzdobu podlahy. Prach sa v kancelárii neutieral. Ani ho nebolo kde utierať, pretože kancelárske stoly sme mali vždy plné dokladov. V miestnosti ešte nebol dostatok kancelárskych skríň na ich odkladanie. Ak nejaký prach na stole bol, tak sme si ho pri práci poutierali rukávmi.
Kildenc, teda zriadenec kancelárie Jozef Č. najstarší (volali sme ho dedko Cíbikov, neskôr ho vystriedal Jozef P.), v priebehu dňa sedel na lavičke pri vysokej železnej piecke a prikladal do nej kurivo, aby v miestnosti nebola zima. Medzi prikladaním si ukrajoval a pojedal z prinesenej slaninky a chleba alebo z nakrájanej klobásky. Vždy ho znervózňovali naše silónové pančuchy, na ktoré on z jeho mladých čias nebol zvyknutý, a ani sa ešte nenosili. Vždy nám účtovníčkam hrozil slovami: „však vy raz doplatíte na tie vaše tenké kotónové pančuchy, keď poprechládate a dostanete reumu“.
Keď sa mu nad kachľami zaniesol komín, išiel nás dymom zadusiť. Pracovať sme museli za každých podmienok, či bol v kancelárii dym, zima alebo nám kvapkalo z povale na hlavu. V priebehu dňa aj niekoľkokrát prichádzali do kancelárie zablatení výrobno-technickí pracovníci z poľa, ktorým blato odpadávalo z topánok, rozšliapalo sa a rozvírilo po miestnosti.
Večer Kildenc pozametal za lopatu špiny. Fajčenie bolo neduhom všetkých technikov, takže to tam niekedy vyzeralo ako v komíne. Nikomu tento stav v tom čase nevadil, ani sa na tým nik nepozastavoval, aj keď sme tam pracovali tri ženy účtovníčky.
Zo začiatku v kancelárii nebola okrem starého písacieho stroja žiadna technika. Počítali sme spamäti. Neskôr zohnali dve ručné kalkulačky, o ktoré sme sa delili a hádali, kto ich skôr použije. Aj tak to bola už veľká pracovná úľava, ktorá urýchlila účtovanie. Keď sa mi cez deň kalkulačka neušla, tak som s ňou musela pracovať večer, ba aj do noci, v kancelárii alebo doma. Žiadne náhradné voľno za cezčasy neexistovalo. Pracovalo sa denne 10 až 11 hodín s hodinovou obednou prestávkou.
Kanceláriu družstva som mala od domu ďaleko, až na druhom konci dediny. Mala som čo robiť, aby som vzdialenosť pešo prešliapala, stihla sa doma naobedovať a rýchlo zase naspäť. Bicykel som nemala, a tak som cestu do kancelárie musela dennodenne prekráčať alebo preklusať. Úradovalo sa celý týždeň, teda aj v sobotu, až do večera a niekedy aj večer.
Správy družstva (vedenie JRD) sa konali podľa potreby vždy len večer po pracovnom čase a trvali takmer vždy až do pol noci. Bývalí hrdí gazdovia – roľníci boli tvrdohlaví, sebeckí, neústupčiví, sebavedomí, a preto sa rokovania viac-menej striedali so zvadami, riešením osobných konfliktov a pracovných sporov. Zápisnice zo zasadnutia vždy písal ekonóm.
Keďže družstvo plánovalo vybudovať nové kancelárie, o dočasnú kanceláriu v skonfiškovanom dome sa veľmi nestaralo. Koncom 50. rokov s výstavbou administratívnej budovy aj začalo.
Pohroma v starej kancelárii nastala vtedy, keď vonku začalo intenzívnejšie pršať. Čoskoro tieklo do všetkých kútov a najviac doprostred miestnosti. Vtedy sme všetci zháňali a nastavovali lavóre, vedrá, čo si kto zohnal alebo sme si nad hlavou otvorili dáždnik. Bolo to komické, ale bolo to tak. Najhoršie bolo, keď nám navlhli doklady, ktoré sa potom lepili a znehodnocovali. Na družstvo chodili často kontroly, previerky, návštevy a my sme tŕpli, len aby nezačalo pršať.
Predsedom družstva bol Jozef K. a ekonómom Vít M. Obaja sa veľmi dobre dopĺňali a vzájomne rešpektovali. Ako mzdová účtovníčka som robila výplaty pre členov JRD, viedla evidenciu členstva a z pracovných výkazov som účtovala kalkulácie nákladov jednotlivých plodín. Pracovný čas bol veľmi dlhý, od 7.00 hod. s hodinovou poludňajšou prestávkou až do 18.00 hod., často i dlhšie. V zimnom čase sme ráno chodili do roboty ešte potme a večer domov zase potme.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Rob Hurson.
