Telesné tresty, nástroje a spôsoby bitky v škole
Poslušnosť žiakov v 50. rokoch bola pomerne veľká aj zásluhou uplatňova-nia telesných trestov detí. Každé previnenie, nevedomosť učiva či neposlušnosť bolo trestané bitkou a zlou známkou. Niektorí učitelia si trestanie žiakov priam užívali. V praktizovaní telesných trestov mala záľubu obzvlášť jedna učiteľka z T. Deti, ktoré sa nenaučili látku na vyučovaciu hodinu, si postavila k dverám triedy, a pred koncom hodiny v počte 3 až 4 žiakov odviedla do suterénu školy, kde ich trstenicou zbila.
Nástrojom na bitku jej bola špeciálna hladká trstenica alebo pravítko, kto-rým žiaci dostavali buď po dlaniach, spojených prstoch do hrušky, po lýtkach alebo chrbte. Bola som svedkom, že učiteľ šľahol žiačke po dlani tak silno, že jej praskla koža až do krvi. Bolo to za oneskorený príchod. Učiteľovi sa nič nestalo a rodičia nemali odvahu ísť sa sťažovať. Používať v škole telesné tresty na deťoch bolo dovolené, a preto žiadne sťažnosti proti tomuto právu učiteľov akceptované neboli.
Učitelia najviac využívali fackanie detí po hlave v časti ucha, ťahanie za uši, bitie trstenicou po lýtkach, prehnutie cez lavicu a šľahanie trstenicou po zadku, tiež šticovanie za vlasy. Aj keď prišlo dieťa zo školy zbité, nemalo význam, aby rodičia zasahovali a bránili ho, lebo učitelia to v škole mali „dovolené“. Koniec-koncov, aj doma rodičia bili svoje deti, a preto sa nad trestami v škole nik nepozastavoval, ani to neriešil. Bolo to považované za „normálne“.
Pamätám si veľmi dobre, ako som raz ako malá žiačka druhého ročníka ZŠ prišla zo školy domov do úmoru zbitá. Nevedela som niečo z násobilky, keď ju učiteľ na hodine počtov skúšal do radu po laviciach. Za nevedomosť mi prvýkrát strelil také zaucho, až ma omráčilo, a viac som nebola schopná rozmýšľať, a ani nič vnímať.
Týmto spôsobom po laviciach skúšal celú triedu počas celej vyučovacej hodiny. Vždy, keď prišiel rad na mňa, od prvej facky som ani nevedela, čo odo mňa učiteľ chce, a tak som vždy dostala ďalšiu facku zase z druhej strany. Opakovalo sa to počas celej hodiny asi 7-krát. Omráčená a bledá som sa dotackala domov a triasla sa na celom tele.
Mama videla, aká som zbitá a pýtala sa, čo sa mi stalo. Keď som jej to vyrozprávala, bolo rozhorčená, ľutovala ma, ale nemala odvahu zasiahnuť. Neodvážila sa ani ísť ma takú zbitú ukázať do zborovne, ani sa sťažovať, len krútila hlavou, aká som dotlčená a horekovala nado mnou. Musela moju bolesť jednoducho stráviť a učiteľovu bitku tolerovať. To bolo všetko, žiadna výstraha ani ponaučenie, v škole sa bilo ďalej.
Telesné tresty fackovaním, šticovaním a kľačaním pred tabuľou praktizoval na hodine náboženstva aj pán farár. Po čase boli tresty v školách zakázané, ale učitelia nás trestali a fackovali aj naďalej, a to až do skončenia ôsmeho ročníka, kedy sme základnú školu skončili. Nik z rodičov nemal odvahu postaviť sa proti tomu. Každý žil ešte v zotrvačnosti telesných trestov detí z minulosti a považoval ich za výchovný prostriedok v škole.
Aj v piatom ročníku som pocítila tvrdosť ruky triedneho učiteľa, ktorý mi strelil také zaucho, že až do večera som naň nepočula. Ucho aj s hlavou ma bolelo celý týždeň. Ďalšie telesné tresty na žiakoch učitelia používali vydaním príkazu na zdvihnutie – upaženie oboch rúk nad hlavu, a to počas celej vyučovacej hodiny. Rovnako trestali aj drepmi, klikmi až do vyčerpania. Bolo to kruté, ale dovolené.
Obľúbení žiaci niektorých učiteľov
V škole boli medzi nami aj také deti, ktorým to rýchlo myslelo a ľahko sa učili alebo sa im doma rodičia pri učení viac venovali. Bolo ich však málo, a práve tí sa obyčajne stali miláčikmi učiteľov. V škole nebývali počastovaní bitkou, ani keď sa niečím previnili. Bývali uprednostňovaní, chválení, obľúbení a učitelia ich volali krstnými menami. Ostatných žiakov volali iba priezviskami, čo bolo deťom ľúto.
Keď aj slabší žiak urobil čokoľvek pozitívne, málokedy sa mu ušla pochvala. V každej rodine, kde deti museli i na úkor školských povinností pomáhať rodičom na poliach, sa žilo ťažko. Problémy s chudobou a chorobou v škole nepar-donovali ani nezohľadňovali. Snáď tomu bolo tak len vo veľmi výnimočných prípadoch.
Pamätám si, ako som raz na základnej škole, v šiestom ročníku pomáhala spolužiačke robiť triednu nástenku, pretože ju nič aktuálne nenapadlo. Vtedy sa začali na stanici Slobodná Európa objavovať dosť tendenčné útoky proti komunistickému režimu, ktorý sa u nás rozbiehal. Na oblohe sa objavovali veľké igelitové balóny plné propagandistických letákov, ktoré boli vypúšťané z Rakúska.
Správy o balónoch aj s fotografiami sa objavovali aj v novinách. Všimla som si to, a už som mala nápad na nástenku. Povystrihovala som obrázky o balónoch z novín a priniesla do školy. Pomohla som ich spolužiačke nainštalovať na nástenku a vymyslela som aj jej čelné heslo, ktoré znelo: NEŽELÁME SI VAŠE BALÓNY!
Do triedy vošla triedna súdružka učiteľka, a keď uvidela nástenku, vysoko kvitovala nápaditosť a šikovnosť mojej spolužiačky (jej obľúbenkyne). Spolu-žiačka s hrdosťou prijímala verejnú pochvalu pred triedou, ale ani slovom nespomenula, kto jej v tom pomohol. Bola som presvedčená, že keby som bola bývala v tom týždni ja triednou nástenkárkou, určite by sa mi nebolo dostalo pochvaly ani povšimnutia. Takto sa duševne ubližovalo aj iným chudobným a neobľúbeným deťom.
Každoročne sa stávalo, že niektoré deti museli počas sezónnych špičkových poľných prác doma dohliadnuť na mladšieho súrodenca alebo fyzicky pomáhať na poliach, pri pretrhávkach a okopávkach poľných plodín. Rodičia dostávali z družstva povinne na obrobenie vymerané a pridelené úseky cukrovej repy, kukurice, slnečnice, zeleniny alebo zemiakov.
Úseky plodín okopanín bývali vymeriavané vo veľkých táloch s dĺžkou aj 1,5 km a šírkou aj 14 riadkov. Ručná práca ešte zmechanizovaná nebola. Aby sa práca ukončila v agrotechnickom termíne, museli sa do obrobenia pridelených úsekov zapojiť aj deti i všetci rodinní príslušníci. Škola túto nutnú pomoc detí netolerovala ani neospravedlňovala. Krivda na deťoch bola páchaná zo všet-kých strán. Deti to mali v tej dobe ťažké.
Ilustračné foto, zdroj: Jerzy Kociatkiewitz
