Prijímacie skúšky na strednú účtovnícku školu
Zámer ďalšieho štúdia sa mi podaril, a tak po ukončení PUŠ (Poľnohospodárskej učňovskej školy) som si podala prihlášku na Poľnohospodársku účtovnícku školu v S. Po úspešných prijímacích skúškach som v septembri roku 1957 nastúpila na dvojročné stredné štúdium poľnohospodárskeho účtovníctva na M. ulici v S.
Na prijímací pohovor som pricestovala už deň vopred vlakom, čo nám odporučili v škole. Popoludňajšie voľno v S. som strávila na námestí, kde som si v kaderníctve dala urobiť svoju prvú trvalú onduláciu, nazývanú studená vlna. A tak s kučeravou hlavou som si ešte večer zopakovala skúšobne témy z matematiky a organizácie práce. Prespali sme v izbách študentov prvého ročníka. Spali sme po dvoch na jednej posteli, čo nám vôbec neprekážalo, lebo z domu som bola na to zvyknutá. Na prijímacie skúšky sme prišli tri, z ktorých zobrali dve, teda mňa a spolužiačku Alku R.
Prijímacie skúšky začali hneď ráno v jednej triede. Na skúšanie sme do triedy chodili po skupinkách. Po vytiahnutí otázok sme sa za krátku dobu pripravili na odpoveď. Všetky otázky mi sadli, a tak som ich zvládla bez problémov.
Po týždni mi škola písomne oznámila moje prijatie. Bezprostredne po prijí-macích skúškach, ale ešte aj po nastúpení do školy, som mala dve možnosti výberu štúdia. V tej istej škole v S. ísť buď na štvorročné ekonomické štúdium s maturitou alebo dvojročné účtovnícke so záverečnými skúškami. Zvládnutie prijímacích skúšok a prijatie mi platilo pre obe možnosti štúdia so získaním štipendia.
Keďže ja som chcela čo najskôr „zarábať“ a pomôcť tak svojej chudobnej rodine, rozhodla som sa pre kratšie dvojročné štúdium. To bola moja prvá osudová chyba v živote. Nebolo človeka, ktorý by mi bol poradil, že druhá možnosť by bola lepším riešením. Ľutovala som toto rozhodnutie po celý svoj život, pretože tak či tak som si neskôr musela, a aj chcela vzdelanie doplniť maturitou i vysokou školou, čo sa mi našťastie podarilo.
Poľnohospodárska účtovnícka škola v S.
Štúdium na Poľnohospodárskej účtovníckej škole v S. bolo už typom stredoškolského štúdia, s možnosťou získať štátne štipendium. Bolo to veľmi výhodné aj pre moju rodinu. Všetky náklady na štúdium išli zo štátneho štipendia, ktoré som získala aj s prospechovým príplatkom. Z vlastných prostriedkov som si hradila niektoré učebné pomôcky a náklady na cestovanie do a zo školy.
Školský rok sa rozbehol ako v každej inej škole. Učenie ma bavilo, a tak som zaberala naplno. Domov sme mohli chodiť iba raz za mesiac, a to na písomnú priepustku od vychovávateľky. Vždy sme sa tešili, keď už uplynul mesiac a my sme mohli navštíviť svojich blízkych doma.
Každá cesta domov a späť ma stála 20 korún. Keďže mama mala vždy núdzu o peniaze, na cestu do školy som dostala vždy dvakrát 10 korún, aby som mala aj na najbližšiu cestu domov. Celý mesiac som si tú druhú desaťkorunáčku odkladala, aby som ju neminula a na vreckové mi častokrát nezostalo nič. Vydržala som to, lebo na domov som sa tešila a na núdzu som bola zvyknutá.
V zimnom období chrípkovej epidémie sme viaceré chytili infekčný vírus a zvýšenú teplotu. Boli sme nešťastné, že sa nedostaneme domov, a preto sme vymýšľali, ako prejsť vychovávateľke cez rozum. Jedna spolužiačka prišla s nápadom umyť si nohy v studenej vode, aby nám vychovávateľka nenamerala teplotu. Lenže veľmi skoro nám prišla na naše fígle, domov nás nepustila, a tak sme museli čakať na priepustku ďalšie štyri týždne.
Moja izba sa nachádzala na druhom poschodí internátnej školy s rozsiahlou záhradou na M-ej ulici, ktorá pre domácich slúžila ako korzo. Učebne všetkých tried boli na prízemí školy. Bola tu aj kuchyňa s jedálňou, spoločenská klubovňa a dva rodinné byty. V jednom býval školník s manželkou a v druhom triedny učiteľ so svojou početnou rodinou.
Ako som už spomínala, štúdium mi bolo hradené zo štátneho štipendia. Keďže som do školy prišla s dobrým prospechom, získala som aj zvýšené štipendium. Malá časť mi z neho zostávala ešte aj na vreckové. Bývala to len čiastka do 30 korún. Niekedy viac, niekedy menej, ale aj to bol slušný mesačný príjem na študenta, z ktorého som si mohla hradiť cestu domov a nemusela som pýtať od mamy.
V útulnej izbe na druhom poschodí nás bývalo 5 študentiek: Alka R. zo S. N. V., Hanka H. z I. pri D., Oľa H. z P. a Milica L. zo B. pod J. Izba bola priestranná, útulná, s bielymi železnými posteľami a nočnými stolíkmi. Bola podlhovastá, plná svetla s veľkým oknom, vybavená skriňami, radiátorom, stolom a stolič-kami. Na podlahe boli parkety, ktoré sme museli mať vždy čisté a vyleštené ako zrkadlo.
Izby sme si upratovali samy. Každé ráno sa bodovali izby za čistotu a poriadok. Vyhodnotenie bolo vždy na konci týždňa. Za najčistejšie izby boli odmeny – nejaká malá pozornosť a pochvala – a študentky z neporiadnych izieb mali zarazenú vychádzku domov. Preto snaha o poriadok v izbách a skriniach bola veľká, a prispela k poriadkumilovnosti hlavne u dievčat.
Sociálne zariadenie v ubytovacích priestoroch bolo spoločné bez sprchy a vane, iba s umývadlami a WC. Ako prikrývka postele nám poslúžila deka navlečená v bielej návlečke. Vankúš sme si priniesli každá z domu. Niektoré spolužiačky si priniesli ľahšie periny, ktoré vymenili za deky. Paplóny ešte v móde neboli. Zima nám nebývala, pretože radiátory izbu dobre vyhrievali.
Denný režim v škole vždy začínal rannou rozcvičkou na rozsiahlom nádvorí, hygienou, uprataním izby, skromnými raňajkami a vyučovaním do 13. alebo 14. hodiny. Desiatu sme dostávali cez veľkú prestávku. Bol to obyčajne chlieb natretý maslom alebo nátierkou a jablko. Obed býval o 13. hodine. Pozostával z polievky a druhého chodu jedla. Bol dostatočne vyvážený, chutný a postačujúci. Kto chcel, mohol si ísť aj pre dupľu. Olovrant obyčajne pozostával z chlebíka s nátierkou a čajom.
Večere bývali tak isto chutné a postačujúce. O niečo horšie to bývalo v nedeľu, kedy sme dostali len suchú večeru a bola nám vydaná už pri obede. Pozostávala z dvoch kúskov suchého chleba, paštéty, syra, polosuchej nenakrájanej salámy hrubej 2 cm. Obyčajne, už skoro po obede, nás vôňa salámy v balíčku zlákala, a tak sme ju zjedli. Potom sme boli až do rána hladné. Výnimku tvorili tí, ktorí sa na nedeľu dostali na návštevu svojich domovov. Tento spôsob podávania nedeľnej večere bol v ďalšom ročníku zmenený, a podávala sa v obvyklý čas, tak ako po iné dni.
V nedeľu večer už všetci študenti museli byť opäť na internáte. Tí, ktorí sme sa domov nedostali, sme v nedeľu večer túžobne očakávali svoje spolužiačky, ktoré z domu niečo prinesú a nás aj niečím počastujú. Obyčajne sme sa vedeli s domácimi dobrotami podeliť.
V čase môjho štúdia sa na strednej škole prebiehalo vyučovanie aj v sobotu, tak ako v pracovný deň. Na návštevu rodičov sme sa dostali iba raz za mesiac, ako som už spomínala, a to na nedeľu. Nechodievali sme domov všetci naraz, ale ako komu kedy vyhovovalo. Ak sme sa domov nedostali, nedeľu sme trávili na internáte. Ráno sme si mohli pospať dlhšie ako inokedy. Niektoré sme potajomky odišli do kostola na nedeľnú omšu. V druhej polovici 50. rokov nás už do kostola nepúšťali. Čoraz viac do škôl prenikal duch ateistickej výchovy, ale kto tak urobil potajomky, nebol trestaný ani karhaný. Ešte stále sa to prehliadalo, i keď do nás vštepovali iné „pokrokové presvedčenie“.
Tie, čo sme zostali na internáte, v nedeľu pred obedom sme mávali hodinu štúdia – prípravu na nasledujúci deň. Po obede bolo dve hodiny osobné voľno, mohli sme ísť na vychádzku do mesta alebo do S-ého hájička. Pred večerou opäť hodina štúdia. Po večeri sme už túžobne očakávali spolubývajúce, ktoré sa vracali z návštevy rodičov.
Domov som cestovávala vlakom do T., a potom autobusom do V. Podobne som išla aj naspäť. V sobotu sme mohli vycestovať až po vyučovaní, čo najmä v zimnom období znamenalo, že domov som prišla už potme. Doma som prespala a po raňajkách bolo treba ísť na nedeľnú omšu do kostola. Po omši som rýchlo zjedla obed, rodičia mi niečo pribalili na večeru pre seba aj spolubývajúce, a už som aj utekala na autobus do T., a potom na vlak do S. Na stanici K., kde bol železničný uzol, sme vždy presadali na vlak buď do T. alebo do S., podľa toho, kam sme cestovali.
Toto sa opakovalo až do ukončenia štúdia. Priame vlakové spojenie z T. do V. nebolo. Vo vlaku som sa aj učievala. Bolo to samozrejme za predpokladu, že som na stanici nestretla spolužiačky. V takom prípade sa vo vlaku nebolo kedy učiť. Učila som sa až večer po príchode na internát.
Na izbe sme sa so spolubývajúcimi dohodli tak, že na nedeľu z nás išla domov aspoň jedna alebo dve, aby sme si tak zabezpečili jedlo na nedeľnú večeru. Týkalo sa to hlavne prvého ročníka, kde nám v nedeľu dávali iba suchú večeru. Fungovalo to. Každá z nás, ktorá sa vracala z domu, občas priniesla dobroty z domácej zabíjačky, ktoré nám v zimnom období v okne izby vydržali niekoľko dní. Občas v zime sa k nám do jedla v okne pridali aj sýkorky.
Výhodu mali tie študentky, ktoré mali kamarátky – spolužiačky priamo zo S. Bola som jednou z nich, a tou kamarátkou bola Alenka Š. Boli sme veľmi dobrými a dlhoročnými kamarátkami. Keď som nešla na nedeľu domov, Alenka ma takmer vždy pozývala k nim. Cez prázdniny som sa jej to snažila vrátiť a adekvátne vynahradiť. Rada cestovávala k nám do V., a tak u nás trávila aj týždeň prázdnin.
Aj keď návštevy našich domovov boli obmedzené na jedenkrát v mesiaci, vždy sme sa na ne veľmi tešili. Zážitkom bolo už len samotné cestovanie. Zažili sme pri ňom veľké množstvo dobrodružstiev, zážitkov, tvorili sa nové známosti.
Zaujímavé pre nás študentky, cestujúce zo S. smerom na K., bolo pozorovať, akí chlapci nastúpia na zastávke v H. Tu boli tiež stredné školy a mávali sme s nimi spoločné tanečné večierky. Cestovanie s nimi bolo zaujímavejšie a plné humoru.
Raz počas cesty vlakom domov, zo S. do T., som zažila zaujímavú príhodu. Vo vagóne, v ktorom som sa viezla, necestovali žiadni známi spolužiaci, čo sa mi nechcelo veriť. Prešla som všetky dostupné vozne, ale nikde nikoho. Vlak bol v polovici zamknutý, čo znamenalo, že bol nepriechodný a v druhej jeho časti bol už iný sprievodca. Keďže som sa nevzdala hľadania spolužiakov a druhá časť vlaku bola zamknutá, na zastávke P. Š. som vystúpila aj s kufrom a hneď nastúpila do druhej časti vlaku. Takýto prestup nebol zvykom a ani neviem, či bol dovolený.
Len čo som si v druhej časti vlaku odložila kufor, v momente bol pri mne sprievodca. Hneď si pýtal cestovný lístok s preukážkou. Keďže bolo všetko v poriadku, opýtal sa ma, prečo som prestúpila z vagóna na perón a opäť nastúpila do vagóna. Sprievodcovia si hneď všimli môj manéver na spomínanej stanici. Len čo sa vlak pohol, už aj išli po mne. Zrejme s vedomím, že utekám bez cestovného lístka. Ale všetko sa vysvetlilo, a tak sa sprievodcom nepodarilo dolapiť čierneho pasažiera, ako sa domnievali.
Ilustračné foto, zdroj: simpleinsomnia, flickr.com
