Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Jednoposchodová štvortriedna škola
Vzdelanie som získala na osemročnej strednej škole (OSŠ), ktorá mala štyri triedy pre dvojzmenné vyučovanie ôsmych ročníkov. Učitelia mali k dispozícii dva kabinety, v škole boli dve dlhé chodby, jedno široké schodisko a pod ním komora, v ktorej sa zhromažďoval nazberaný papier alebo staré učebnice. Niektorí učitelia ju využívali na trestanie detí bitkou, či už za nenaučenie sa učiva, nenapísanie si domácej úlohy alebo iné priestupky. Žiaci ju volali „čierna komora“. Nejeden v nej od učiteľa alebo učiteľky schytal bitku pravítkom po lýtkach, ktorú si dobre zapamätal na celý život.
V tridsiatych rokoch minulého storočia takáto novopostavená budova školy bola prepychom, aj keď nemala ani len nevyhnutné sociálne vybavenie. Triedy sa vykurovali vysokými železnými kachľami, do ktorých sa podkurovalo pevným palivom, uhlím, koksom, drevom.
O kúrenie v kachliach sa staral školník. Vždy navečer, po skončení vyučovania, povyberal a poodnášal zo všetkých kachieľ popol na školské smetisko. Následne si ich pripravil k raňajšiemu zakurovaniu tak, že v uhlákoch a koši podonášal do všetkých tried a zborovne potrebné množstvo uhlia a dreva. Povymetal čierno naolejované dlážky v triedach, utrel prach na stole učiteľa, nachystal kriedu a triedy vyvetral. Prach na laviciach si zotrel každý žiak sám svojimi rukávmi hneď po príchode do školy. Školník skoro ráno pozakuroval do všetkých kachieľ, aby sa triedy vykúrili ešte pred príchodom uzimených detí. Ak sa uhlie v priebehu vyučovania minulo, ďalšie priniesli zdatnejší chlapci z triedy v uhlákoch a vedrách, a potom ho prikladali do železných kachieľ. Uhlie s drevom boli uskladnené v jednoduchej kôlni školy, t. j. v drevárni, ktorá sa nachádzala v zadnej časti školského pozemku, v nízkej budove vedľa suchých záchodov.
Triedy boli vybavené plechovým umývadlom, ktoré pozostávalo z lavóra vo vrchnej časti a krčaha s vodou v spodnej. Slúžilo len pre potreby učiteľa. Žiaci si umývali ruky vonku na dvore pod pumpovou studňou s kľukou. Poutierali si ich buď do vreckovky alebo si ich utreli do oblečenia.
Voda zo studne slúžila aj na pitie. Každý žiak si pri pití, jeden po druhom, oprel ústa o kovový výpustok potrubia, cez ktoré tiekla voda, čo nebolo veľmi hygienické.
Záchody boli postavené osobitne pre chlapcov a osobitne pre dievčatá. Neboli vybavené toaletným papierom, ale nastrihaným novinovým papierom. Pod suchými záchodmi bola vybetónovaná veľká žumpa, ktorú robotníci po jej naplnení ručnou pumpou prečerpávali do sudov alebo do cisterny, umiestnenej na voze s konským poťahom.
Dvojzmenná vyučovacia prevádzka
Vyučovanie v našej škole bolo rozdelené na dve zmeny. Prvá začínala o 7.00 a druhá o 13.00 hod. a končila vo večerných hodinách, čo v zimných mesiacoch znamenalo chodiť domov potme. Na cestu nám už slabo svietili večerné elektrické lampy, ktoré viac však nesvietili ako svietili. Vyučovacie zmeny sa striedali každý druhý týždeň. Učilo sa aj v sobotu, tak ako v pracovný deň. Štvrtky bývali voľné dni, kedy sa nevyučovalo. Na tie sa deti najviac tešili najmä preto, že nemuseli skoro vstávať, a že si mohli oddýchnuť.
Do vyšších ročníkov, čiže od 6. ročníka chodili aj žiaci z vedľajšej dediny. V ich dedine sa vyučovalo len do piateho ročníka. Dochádzali buď na bicykli alebo ich doviezli na voze zapriahnutom konským poťahom, neskôr už autobusom. Najviac žiakov však chodilo do školy pešo. Vzdialenosť medzi obcami bola 2,5 km.
Školský dvor bol ohradený a vyštrkovaný. Pevný betónový chodník viedol cez dvor do suchých záchodov a drevárne. V jarnom a jesennom období sa deti cez prestávky naháňali po štrkovom dvore a v zime sa dookola v pároch prechádzali po dlhých chodbách školy.
V škole sme sa neprezúvali. Aby sa v triedach neprášilo, dlážky boli natreté čiernym olejom. Bolo to nebezpečné, lebo naolejovaná dlážka sa šmýkala, čo pocítilo pádom aj niekoľko žiakov. Nepríjemné bolo aj to, keď žiakovi z lavice spadla učebnica alebo písanka na olejovú dlážku, ktorá na nej zanechala mastné škvrny. Z naolejovanej dlážky bol v triedach nepríjemný zápach po éteri.
Aktovky na školské potreby mali deti ušité buď doma z pevnej tkaniny, celtoviny alebo im ich rodičia dali ušiť šustrovi, a bohatším deťom ich kúpili v mestskom obchode. Ja a moja sestra sme mali obyčajné malé zelené plátenné plecniaky s bočnými vreckami a s dlhou prackou cez plece. Využívali sme ich aj na školské výlety. Keď sa nám roztrhli alebo zodrali, babka nám ich obšila a nosili sme v nich školské potreby aj ďalší rok alebo jedna po druhej.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
