Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o tom ako spracúvali kukuricu a produkty zo včelína.
Kukuričná sušiareň
Za drevenou zrubovou studňou v prednej časti dvora bola postavená sušiareň na sušenie ošúpaných kukuričných klasov. Kukuricu do nej ihneď po ošúpaní nosili v košoch. Sušiareň bola postavená na betónových blokoch – nízkych stĺpoch. Pevná konštrukcia celej sušiarne bola zhotovená z drevených hranolov, ktoré vyčnievali po vonkajších stranách sušiarne. Slúžili na stabilné zakotvenie v betónových blokoch.
Stála asi pol metra nad zemou, do šírky meter a pol, do dĺžky osem metrov a do výšky asi štyri metre. Vo vrchnej časti bola zastrešená škridlovou krytinou. Postranné steny boli vertikálne obložené asi 5 cm širokými latkami s 2 cm medzierkami slúžiacimi na vetranie.
Predná časť sušiarne bola do dvoch tretín opatrená veľkými drevenými latkovými dverami, nad ktorými boli vo vrchnej časti druhé menšie latkové dvere, už iba tretinovej veľkosti. Používali sa pri navŕšení sušiarne kukuricou až nad spodné veľké dvere. Na navršovanie sušiarne sa prikladal rebrík a vyne- sený kôš s kukuricou sa nasýpal cez vrchné dvere až do naplnenia.
Naplnená sušiareň sa po určitej dobe sušenia kukurice opäť vyberala a zase v košoch vynášala na povalu, kde sa moržovala na ručnom moržovníku. Moržovanie znamenalo oddeľovanie zrna od šúľkov (gombov). Moržovník sa ťahal ručným krúživým pohybom pomocou veľkej kovovej kľuky.
Moržovací stroj pracoval na princípe prevodov ozubených koliesok a zotrvačníka. Kukurica oddelená od šúľka sa sypala pod moržovník a šúľok vychádzal bočným zariadením na jeho oddeľovanie. Po vysušení kukuričné šúľky slúžili ako vykurovací materiál v sporákoch domácností alebo aj v peciach a kachliach.
Omoržovaná kukurica sa potom zhromažďovala a kopila na jednom mieste na povale na presušenie, odkiaľ sa naberala plechovými naberákmi a nasýpala do pripravených jutových vriec. Okrem moržovníka sa kukurica na menšie množstvo spotreby moržovala aj na malej moržovacej stoličke, ktorá mala na bočnej strane sedadla kovový tupý nôž.
Kukurica sa na nej lúpala pritlačením kláska o kovovú časť noža a ťahom k sebe sa oddelila od šúľku. Tento spôsob sa používal na úpravu kukurice, aby sa mohla použiť ako krmivo pre husi alebo kačice.
Preosiala sa na riečici s väčšími okami, cez ktoré prepadli menšie zrnká a mohli by pri ručnom kŕmení vodnej hydiny zabehnúť a hus udusiť. Hovorilo sa tomu: „kačici alebo husi zabehlo zrnko“. Zabehnuté zrnko nepotešilo žiadnu gazdinku, lebo mala potom starosť zohnať ženu s pevnými prstami na vytlačenie zrnka z pažeráka.
Vymoržovaná kukurica sa z povaly znášala na šrotovanie ako krmovina pre hospodárske zvieratá alebo na odpredaj. Zabareným kukuričným šrotom kuchynskými pomyjami, postrúhanou kŕmnou repou a uvarenými zemiakmi boli kŕmené predovšetkým ošípané a prasiatka. Z tejto kombinácie krmiva rýchlo rástli a naberali na hmotnosti, aby boli dobre vykŕmené na zimnú alebo jarnú zabíjačku.
Časť omoržovanej a vysušenej kukurice sa ponechávala ako osivo na zakladanie novej úrody pre nasledujúci rok. Získané šúľky z omoržovanej kukurice, nazývané gomby, sa po vysušení používali ako kurivo do murovanej pece so sporákom v obývacej izbe alebo v samostatnej kuchyni.
Kukuričné vysušené šúľky mali dobrú výhrevnosť, a preto boli vhodným kurivom v domácnosti, hlavne v kuchyni. Kombinovali ich s drevom, uhlím, nasekaným raždím a so steblami kôrovia. Kôrovie sa po vylámaní kukuričných klasov a následnom vyťatí, nasnopovaní, poviazaní, pozvážaní a vysušení najskôr skrmovalo hovädzím dobytkom. Dobytok skŕmil iba jeho šúpolie, čiže vysušené kukuričné listy. Holé pevné steblo sa nasekalo na rovnaké dielce, ktoré slúžilo na kúrenie v kuchynských sporákoch alebo na vykúrenie domácej pece.
Gomby – šúľky sa skladovali na povale, kde sa po vymoržovaní vysušili a v sýpacích košoch znášali na vykurovanie domácnosti. Kúrilo sa nimi pri každodennom varení najmä v kuchynských sporákoch. Bolo z nich veľa nečistoty a prachu, ale nahradili veľa vykurovacieho materiálu. Poslúžili aj deťom, ktoré sa s nimi pred spálením dobre zabavili a pohrali. Stavali si z nich veže, domčeky alebo poslúžili aj ako bábiky, ktoré si malé dievčatá poobliekali do handričiek.
Včelín a jeho produkty
Bezprostredne za sušiarňou kukurice sa nachádzal včelín s ôsmymi až desiatimi úľmi. Pred včelínom bola malá záhradka s medonosnými rastlinami. Včelín na pozemku sedliackeho domu vybudoval už zať Jozef (môj otec). I keď celoročná práca so včelami bola náročná a prácna, zanietenec pre včelárstvo si vždy našiel priestor pre tento koníček. Otec mal veľký zmysel pre včelárstvo a jeho chov, ošetrovanie, rozmnožovanie rojov, zimné prikrmovanie včelstva a konečnú produkciu medu, ktorým kŕmil rodinu a časť odpredal.
Včelín tvoril jednoduchú stavbu pod prístreškom so škridlovou krytinou, stenami obalenými a vystlatými slamenými otepami. Z vonkajších strán boli úle zateplené starými handrami, slamou a snopmi kôrovia. Včelín bol vybavený skrinkou na včelárske pomôcky a potreby. Boli to typizované rámiky, medzistienky, spojovacie drôtiky rámikov, voskové plasty, klieštiky, ochranná kukla, dymovnica, ochranná sieťka, metlička, krídlo na striasanie včiel, práchno do dymovnice a ďalšie potrebné veci pre včelára a včelárenie. Ako deti sme si doma všetko vyskúšali, aj keď sme riskovali nejaké to bodnutie. Boli sme na to zvyknuté.
Ďalšie včelárske vybavenie bolo uskladnené na povale rodinného domu. Tu sa nachádzal stroj na vytáčanie medu – medomet, hliníkové 25 litrové mliečne kanvy na vytočený med, náhradné drevené rámiky do úľov, cukor na dokrmovanie včiel v čase vegetačného pokoja, rôzne lopatky a klieštiky na vyberanie naplnených rámov medu a na vkladanie rámikov do medometu. Včelárske náradie dopĺňala vidlica na odviečkovanie plných rámikov medu, špeciálny slamený kôš na zberanie vyrojeného roju včiel, náhradné úle a ďalšie predmety včelárskeho vybavenia.
Otec každoročne vytáčal med dvakrát. Jeho ročná produkcia predstavovala naplnenie dvoch až troch mliečnych asi 25 litrových kanví medu. Dve kanvy medu odovzdal za odplatu okresnému včelárskemu spolku a jednu kanvu ponechal pre konzum rodiny alebo na drobný odpredaj.
Každým rokom sa včelstvo rozširovalo o novo vyrojené včelie rodiny s kráľovnou, ktorým bolo treba už v predstihu pripraviť nové úle. Naplnené úle sa buď ustajnili do včelína alebo boli určené na odpredaj.
Vyrojenie včiel bola v dome hotová udalosť. Predstavoval ho veľký strapec včiel, ktorý vyletel spolu s kráľovnou. Strapec včiel sa obyčajne tvoril na vysokej vetve blízkeho stromu pri včelíne, kde sa okolo vetvy so včelou kráľovnou nabaľoval včelami, teda rojil. V jednom roji bolo niekoľko tisíc včiel s kráľovnou. Roj bolo treba neustále sledovať. Stávalo sa, že po nejakom čase roj aj s matkou uletel na neznáme miesto, a tak niektorý cudzí včelár ľahko získal včeliu rodinu alebo uletený roj v prírode zdivel.
S vyrojením včiel sa spájala aj kuriózna úsmevná historka. Keď sa včely vyrojili, každý, kto bol nablízku, chopil sa hocijakého kovového predmetu a tĺkol po ňom tak hlasno, aby to včely počuli a držali sa na jednom mieste. Malo to znamenať, že roj za takéhoto rachotu svoje miesto vyrojenia neopustí a majiteľ včelstva si ho bude môcť striasť do slameného koša a založiť tak novú rodinu včiel.
Či to tak naozaj bolo, to sme netušili, ale ako deti sme mali o zábavu postarané, keď sme pri vyrojení včiel mohli robiť rámus tlčením do starých hrncov, a to niekedy od rána do večera, čo nám len sily stačili. Keď roj vyletel už ráno, po odchode rodičov na pole, kde ostali až do večera, veru mali sme dosť tlčenia do kovových predmetov. Našou snahou bolo otcovi udržať a zachrániť roj. Dobrému včelárovi vyletený roj nikdy neušiel, vždy ho vedel predvídať, a preto sa naň dostatočne pripravil.
So včelárením môjho otca sa spája jedna skutočne nepríjemná príhoda. Stala sa v čase, keď som už bola dospelá. Bolo to uprostred leta, keď roj včiel vyletel na konár morušovej maliny, ktorá stála na dvore pri veľkom hnojisku za maštaľou. Keďže bol roj namotaný na dosť vysokom konári stromu, otec si musel priniesť dlhý rebrík, aby naň dočiahol a mohol si ho celý striasť do slameného košíka. Niekedy sa včelárovi stalo, že sa mu podarilo do koša striasť iba časť strapca roja a druhá časť aj s kráľovnou ostala na strome. V takomto prípade musel striasanie roja zopakovať, lebo roj musel byť s matkou.
Otec pripravil a priniesol všetko, čo potreboval na strasenie roja, len na svoju ochranu v rýchlosti zabudol, nezobral si kuklu, rukavice a sieťku. Roj striasol tak nešťastne, že na miesto do slameného koša, sa mu zosypal na hlavu. Riskoval, a hoci mal dostatočné včelárske skúsenosti, tentokrát sa mu to nevyplatilo.
Situácia bola takmer katastrofálna. Aspoň sedemdesiat žihadiel ho dobodalo po celom tele, až chytil otravu. Kvílil od bolesti a nepomáhali ani octové zábaly. Zachránil ho môj rýchly prevoz autom Wartburg na pohotovosť, kde ho po dlhom čakaní a kvílení konečne ošetrili injekciou proti jedu. Uľavilo sa mu, opuchy sa zmiernili a časom zmizli. Až po tomto incidente sa poučil o opatrnosti, a na ďalšie striasanie roja sa dostatočne pripravil a patrične vybavil.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
