Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o svojom narodení.
Pribudla som do rodiny
Narodila som sa uprostred druhej svetovej vojny v sedliackej rodine otca roľníka v obci V. pri T. Dali mi meno Helena. Bola som druhé dieťa mojich rodičov – otca Jozefa a matky Terézie. Všetci sme boli kresťania rímskokatolíckeho vyznania. Od krstu v rímsko-katolíckom kostole sa výchova nás detí – dievčat niesla v duchu kresťanskej viery. Odmalička nás rodičia učili modliť sa, chodiť do kostola a v škole sme absolvovali vyučovanie náboženstva. Všetky tri sme prijali sviatosť zmierenia, prvé sväté prijímanie, birmovku a sviatosť manželstva.
Do rodiny som pribudla hneď do roka po narodení staršej sestry Jany narodenej v roku 1941. V rodine zaznel ďalší detský plač a kolíska sa rozkolí- sala po druhýkrát. Nebolo treba oprášiť ani starý detský kočiar, v ktorom sme sa neraz tiesnili vedno so staršou sestrou Janou. Najmladšiu sestru museli dlho voziť, pretože po narodení mala vykĺbené nôžky, ktoré mala v sadre, a potom v ortopedických remencoch.
Náš hranatý detský kočiar, v ktorom sme sa vyvozili všetky tri, už nebol nový. Pred nami určite slúžil viacerým batoľatám. Dnes by si ho nik nevedel ani predstaviť, také to bolo čudo. Bol vyblednutej špinavomodrej farby, priestranný a dosť hlboký na malých kolieskach. Na bokoch mal okienka v drevených rámikoch vyplnených doškriabaným, ale ešte priehľadným žltým kaučukom s malými záclonkami. Okienka v rámikoch sa sťahovali „ako v osobnom aute“, vertikálne.
Kočík bol dosť priestranný, tak nás v ňom vozili dve naraz, jednu vpredu a druhú vzadu. Vyvozili v ňom i našu najmladšiu sestru Vieru, odo mňa o tri a pol roka mladšiu. Bol to prízrak na pohľadanie. Ešte dlho po tom, ako nás v ňom vozili, sme ho mali na povale, kde sme sa v ňom hrávali a vozili sa jedna druhú a neskôr aj tretiu po povale. Občas sme si ho dali z povaly zložiť a vozili sme sa v ňom po dvore aj po ulici, a to naraz aj všetky tri, keď nás mal kto tlačiť. Dokonca sme sa v ňom ako na saniach, spúšťali z malého vŕšku pod hájom. Tak sme ho zdemolovali, že pre ďalšie bábo bol už nepoužiteľný. Už sa nepamätám, kedy z povaly zmizol. Pravdepodobne ho rodičia niekomu dali ako káru alebo vyhodili. Mať v rodine detský kočiar bolo zriedkavosťou. Až do 40. rokov minulého storočia kočiare pre malé detí na dedinách nebývali. Deti vozili na drevených štvorkolesových vozíkoch, ktoré si ľudia sami zhotovili v domácnostiach.
Bola som teda druhá dcéra v rodine. Keďže som bola prostredná, bolo to dosť nevýhodné, lebo som medzi nimi lietala ako pingpongová loptička. Najstaršia sestra Jana sa rodila nôžkami dopredu, ktoré jej pôrodná baba pod kolenami veľmi poškodila a vykĺbila. Musela jej byť venovaná väčšia pozornosť. Nôžky pod kolenami jej v nemocnici v B. operovali, pretože ich mala úplne do X. Z tohto dôvodu bola v sadre od podpazušia až po členky viac ako tri mesiace. Pre mamu, otca i babku Angelu to bolo veľmi ťažké životné obdobie, lebo takmer presne do roka som sa pýtala na svet i ja.
Najmladšia sestra Viera prišla na svet tri a pol roka po mne. Bola miláčikom rodiny. A tak ja ako prostredná som nemala na ružiach ustlané, a aj sa mi ušlo najviac bitky za nezbedy i žiarlivosť.
Od narodenia som bola živé a pomerne zdravé dieťa, zvedavá ako myška a všetko som si musela vyskúšať a ohmatať. Nebolo priestoru v dome, ktorý by som nebola mala preskúmaný. Veľký priestor povaly nad sedliackym domom, v kuríne pre hrabavú hydinu, nad ošípanými, ale aj tesne pod chlievmi som mala prepátraný a zmapovaný ako vlastnú dlaň. Na povalu, kurín i do pivnice viedli prudké schody, s ktorými som problém nemala, hoci boli dosť nebezpečné (zodrané i spráchnivené).
Keďže mi doma moje dobrodružstvá nik nezakazoval, robila som detské prieskumy, kde sa len dalo. Na okolí nebol strom, na ktorého vrchol by som nebola vyliezla a preskúmala. Ešte aj horný priestor krovu vysokej stodoly som mala po trámoch prelezený. Vo výške nad betónovou plochou stodoly bolo čo skúmať a obdivovať.
Otcova mláťačka, v jej útrobách nemala miesta, cez ktoré by som sa nebola prekĺzla a ohmatala si ho. Neraz som sa v tých jej útrobách zasekla a ocitla tak, že som nemohla prekĺznuť ani hore ani dole. Ale vždy som sa z toho nejako dostala, aj keď s odretými ušami.
Rodičia nevedeli o mojich nezbedách. Nás deti nechali voľne sa pohybovať v celom priestore dvora domu, predného i stredného hospodárskeho dvora a aj rozsiahlej záhrady. Hoci na dvore bolo veľa nebezpečenstva, ako deti sme bývali ponechané bez obáv rodičov náhode. Nebolo času sa deťom venovať. Prvoradá bola robota na hospodárstve, na poli, ktorá sa pre dosiahnutie dobrej úrody musela vykonať v určitých termínoch. Pôda rodinu živila, a preto deti boli až druhoradé. Inak to ani nebolo možné zvládnuť.
Pri mojich detských „výskumoch“ ma najviac lákal vysoký stoh slamy postavený do tvaru kríža, čím bol zakotvený a mal stabilitu. Býval pri ňom často pristavený vysoký drevený rebrík z agátového dreva a mne nebolo viac treba. Denne som bola na jeho „vršáku“ a spúšťala som sa po zadku na slamu nakopenú dolu alebo som na ňu z vrchu skákala.
Najviac ma lákalo prevŕtať stoh slamy v jeho kútoch, kde bol najredší a urobiť si popod neho tunel. V rohoch sa stoh viazal s ďalšími ramenami, takže nebol stlačený až tak, aby ho dieťa nevedelo prevŕtať. Tak sa mi tunel pod stohom podaril pretlačiť, resp. prevŕtať. Bola to taká moja tajná skrýša, kde som sa mohla ukryť pred bitkou za nezbedy.
Rodičia boli popri svojom pracovnom nasadení presvedčení, že deti sú v intraviláne pozemku sedliackeho domu, kde ich vždy nájdu a nemôžu sa stratiť. Ak sa aj niečo stalo, považovali to za osud. O niektorých mojich huncútstvach vedeli a často mi vravievali, že som pokazený chlapec a šinter. Bitky remeňom som schytala viac ako moje dve sestry. V rodine som nebola práve stredobodom pozornosti, lebo som bola v rodine už druhá dcéra a ešte k tomu nezbedníčka. To ešte rodičia nevedeli, že o 3 a pol roka neskôr do rodiny pribudne ešte tretia dcéra Viera.
Mamu tieto tri, krátko po sebe nasledujúce, tehotenstvá telesne oslabovali a vyčerpávali. Nestíhala robiť všetko naraz, nemala dostatok fyzickej sily, ani psychickej trpezlivosti. Nebyť babky Angely, jej všestrannej pomoci, bolo by sa mame žilo ešte oveľa ťažšie, pretože okrem babky jej nemal kto pomôcť. Sestre Jane po narodení operovali obe vykĺbené nohy pod kolenami, kde jej zostali zošívané stehy dlhé cca 12 cm. Jazvy po stehoch jej bolo výrazne vidieť a deti v škole sa jej dlho vysmievali. Veľmi tým trpela a zakrývala si ich, ako sa len dalo. Jazvy jej nikdy nezmizli, ani nezbledli a sú jej výrazne vidieť i teraz v starobe.
Dosť, čo mali moji rodičia i babka Angela starosti s Janou, do roka a do mesiaca som pribudla do rodiny ešte aj ja, našťastie však zdravá. Aj Janino zdravie sa časom dostalo ako tak do poriadku, a už po dvoch rokoch sama bež- kala. Starostlivosť sa sústreďovala predovšetkým na ňu. Boli sme ako dvojičky. Doma sa prali dvoje plienky, ktoré sa nekupovali v obchode, ale natrhali ich zo starých plachiet alebo už nepoužiteľných obliečok do postele a to v rôznych farbách. Plienky nebolo kedy vyvárať, iba sa preprali a dali na plot vysušiť.
Gumené nohavičky sa ešte nepoužívali. Bábätko zamotali do handrovej plienky, omotali gumenou štvorcovou plienkou a s vyšponovanými nožičkami ho zavinuli do perinky s dekoračným krézlom (čipkou). Perinku tuho previazali ozdobným 4 cm širokým povijakom (trakom), takže dieťa v nej nemohlo nožičkami ani pohnúť. Len čo sa dieťa naučilo bežkať, už ho, najmä v lete, nechávali bez nohavičiek iba v dlhších šatočkách. Nemuselo sa prať toľko plienok. Na hygienu sa neprihliadalo.
Mama s babkou nevedeli čo skôr, či sa postarať o deti alebo ísť do poľa, alebo obriadiť domáce hospodárske zvieratá. Občas im bolo do zúfania. Otec, ako stredný roľník, mal veľa starostí s obrobením polí a chovom hospodárskych zvierat. O výchovu detí sa muži veľa nestarali, to považovali za ženskú záležitosť.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
