Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes pani Helena bude spomínať na obdobie medzi dvoma politickými systémami a svojim prvým rokom v škole.
Rozhranie dvoch politických systémov
Na rozhraní dvoch politických systémov, v ktorých som sa narodila, teda od raného detstva a útlej mladosti, som vyrastala a prežívala následky povojnových udalostí vyvíjajúcich sa po roku 1945. I keď som v detstve nechápala, čo je to vojna a čo politika a tiež, čo je to striedanie kapitalistického spoločenského systému s nastupujúcim socializmom, zachovali sa mi v pamäti dosť živé a trpké spomienky. Od malička som bola vnímavé dieťa, aj keď si to nik nevšímal, lebo vtedy nebolo času pozorovať schopnosti a záujmy dieťaťa, a už vôbec ich rozvíjať.
Vývoj pohnutých udalostí po prevrate bol u nás doma denno-denne na pretrase. V rodine mojich rodičov a babky, ale aj susedov a občanov na dedine sa o ničom tak podrobne nehovorilo, ako o revolučných udalostiach. Ako vníma-
júce, vyrastajúce a vyvíjajúce sa dieťa, ovplyvnené skutočne prežitými udalos-ťami, posudzovaním pohnutej doby rodinou a okolím, som čoraz zreteľnejšie roz-poznávala, čo nám nastupujúci politický systém – socializmus prinášal. Ako staršia som už nepatrne vnímala a pozorovala jeho vplyv na životnú úroveň vo vlastnej rodine, dedine, okolí, v ktorom som vyrastala, chodila do školy, prežila ťažké detstvo v chudobe, svoju mladosť, študentské roky i dospelosť.
Rýchle zmeny v dôsledku reforiem po znárodnení a nástupe komunistov k moci, boli v mnohých prípadoch tvrdým zásahom do neznámeho a nepozna-ného života ľudí. Začať sa však muselo. Vtedajšie reformy boleli, no bolia i tie dnešné. Vždy existovala vrstva, ktorá ich musela, i dnes musí, pretrpieť a prekonať. Podstatné však bolo, aby priniesli pozitívne výsledky lepšej životnej úrovne, najmä v najbiednejšej a najchudobnejšej vrstve obyvateľstva.
Neblahé dôsledky nástupu nového zriadenia pocítila aj moja rodina. Naro-dila som sa v priebehu druhej svetovej vojny, a už ako šesťročná som si začala uvedomovať a cítiť, čo je to bieda a život s chorým otcom.
Práve v tomto ťažkom období roku 1948/1949, v dôsledku revolučných zmien znárodňovania a vyvlastňovania majetku otec vážne nervovo ochorel. Neuniesol predstavu o konci svojho sľubne sa rozvíjajúceho gazdovania, ktoré bolo jeho srdcovou záležitosťou. Rovnako neuniesol odobratie svojho tak ťažko nadobudnutého, a už slušne nagazdovaného majetku. Skolaboval.
Prváčka základnej školy v roku 1948
Na jeseň v prevratovom roku 1948 nás v našom dome, ktorý mal dve izby a jednu kuchyňu, žilo sedem. Bol to sedliacky rodinný dom, postavený v roku 1928 z pomerne lacných stavebných materiálov, čo som už spomínala vyššie. Bol vlhký a studený, a tak drevená dlážka rýchlo podliehala hnilobe. Bývali sme tam mama, otec, babka s dospelým invalidným slobodným synom a my tri deti – dcéry.
V pohnutom revolučnom čase som sa ako šesťročná stala prváčkou základ-nej školy. I keď som sa na školu tešila, nesplnili sa moje predstavy a očakávania. Nemal sa kto so mnou pravidelne učiť, najmä čítať a písať domáce úlohy. Väčšinou som bola ponechaná sama na seba a na vlastné schopnosti.
Nebola som jediná. Aj v iných rodinách v tom čase boli deti ponechávané v učení samy na seba. Tiež by boli veľmi potrebovali pomoc rodičov, tak ako aj ja. Rodičia boli zaneprázdnení každodennou prácou na poliach a domácom hospodárstve. Po príchode z poľa už nemali silu, ani vôľu sa s nami učiť. Keď sa náhodou aj niektorý z rodičov s nami učil, bola to vždy iba mama. Otec sa s nami neučieval. Mal veľa práce a povinností na svojom domácom hospodárstve. Denné kŕmenie, napájanie, ošetrovanie hospodárskych zvierat, zabezpečovanie dostatočného množstva krmovín a práca na poli dali poriadne zabrať nielen otcovi, ale aj mame a babke.
Na prospechu dieťaťa rodičom veľmi nezáležalo. Prijímali ich také, aké boli. Nebolo času sa deťom dostatočne venovať. Niekedy pri zlých výsledkoch dieťa potrestali bitkou, ale takýto trest sa aj tak minul účinku.
Po fyzických trestoch za zlé známky sa nič nezmenilo, snaha rodičov pomôcť s úlohami a učením nenasledovala, nebolo času, ani chuti. No a deti, tie boli vo väčšine rodín na bitku zvyknuté, takže bitka nebol účinný, ani platný výchovný prostriedok. Inak tomu nebolo ani v našej rodine. Remeň neustále visel na klinci verají dvier izby ako hrozba a výstraha. Neraz sme pocítili jeho štipľavý účinok a koľkokrát sme ani nevedeli, za čo.
K samostatnému učeniu deti doma vedené nebývali. Samy si napísali do-máce úlohy, a aj si vypomáhali medzi sebou. Nik im prácu neskontroloval. Iba zriedkakedy si mama našla čas k niektorej z nás si sadnúť a pomôcť s učením. Najčastejšie s učením pomáhala najmladšej sestre, ktorá bola z nás troch najviac bojazlivá a situáciou doma vystresovaná.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
