Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Nesplnený kontingent a jeho dôsledky
Už rok po znárodnení boli v rokoch 1949 – 1952 zavedené povinné dodávky štátu – kontingenty, začali sa dávať potravinové lístky na bravčové, hovädzie a teľacie mäso, a tiež bodové lístky na cukríky a ošatenie. Hlad v rodine sa stupňoval, nemali sme čo jesť, i keď v chlieve sme chovali 3 ošípané (na povinnú dodávku štátu i pre rodinu). Povolenie od MNV na zabitie aspoň jednej ošípa-nej rodina nedostala, pretože nemala splnený kontingent. Ošípanú pre vlastnú spotrebu sme mohli zabiť len po splnení dodávky štátu, a potom až po vydaní zakáľacieho listu z MNV.
Úradníkov na notariáte (už premenovaného na MNV) nezaujímali príčiny, pre ktoré rodina predpísané dodávky neplnila. Nebrali ohľad na tri malé deti, ani na chorého otca, či na starnúcu babku, a ani na biedu v rodine.
Odvážna babka Angela sa už nemohla pozerať, ako sme my deti chradli, chudokrvneli, hladovali a nemali čo dať do úst. I napriek nesplnenému kontingentu a zákazu zakáľačky začala rázne konať. Tri malé deti potrebovali jesť.
Zabíjačka načierno
Z babkinej iniciatívy i napriek zákazu MNV zabili načierno jednu z vykŕmených ošípaných. Vytopili z nej masť, mäso vyúdili, a potom tŕpli od strachu, aby HKS (Hospodárska kontrolná správa) z MNV na to neprišla. Znamenalo by to konfiškáciu mäsa s pokutou alebo dokonca väzenie. Vyúdené mäso bolo preto treba rýchlo ukryť. Babka s mamou ho nastrkali do jutových vriec a schovali do vysušenej ďateliny v stodole. Kontrola z MNV sa o čiernej zakáľačke samozrejme dozvedela, no aj keď hľadala všade, ukryté mäso nenašla. Mäso v stodole však naopak našli myši, ktoré ho obžrali až po kosť. Takto zne-hodnotené mäso museli spáliť a rodina zostala naďalej hladná.
Kvôli tejto nelegálnej zabíjačke zahájil Miestny národný výbor voči mame represálie. Krátko na to ju predvolali na úrad, aby si osobne prišla prevziať rozhodnutie o väzbe pre spáchanie trestného činu a neplnenie predpísaného kontingentu. Bola to rana pod pás, najmä nám hladným deťom.
V rodine opäť nastalo ťažké a smutné obdobie, všetci sme plakali, že mama šla do väzby. Nevedeli sme si predstaviť, ako budeme dlhšiu dobu bez nej doma žiť. My deti sme veľmi plakali a babka tíšila náš plač, ako len vedela a utešovala nás, že keď mamu zatvoria do väzenia, bude sa o nás dobre starať a každý deň nám uvarí vajíčko, len aby sme už neplakali.
Hrôza z maminho uväznenia v srdiečkach detí narastala. Pamätám si veľmi živo, ako sa mama na predvolanie vybrala na úrad prevziať si rozhodnutie
o väzení. Keď sme to my deti videli a počuli, s hrôzou a nárekom sme sa jej pochytali za zásteru a cez celú dedinu až na MNV cupotali plačúc za ňou. Otec bol už v tom čase v ústavnej liečbe. Nebolo nikoho, kto by sa bol nešťastnej rodiny zastal a pomohol.
Na MNV už úradníci mamu čakali s písomným rozhodnutím. Tá sa však dostavila aj s nariekajúcim kŕdlikom svojich malých detí. Neberúc do úvahy ťažké sociálne pomery v rodine na MNV mame tvrdo vysvetlili situáciu s väzením. Nikomu z úradníkov nebolo ľúto utrápenej matky s tromi malými deťmi nariekajúcimi okolo nej.
V úradnej miestnosti bol prítomný aj zamestnanec, obecný bubeník a zriadenec MNV v jednej osobe, Anton S. Najskôr situáciu pozoroval, a potom sa odvážil upozorniť súdruhov na nevšedne vyhrotenú scénu, ktorá sa práve pred nimi odohrávala. Aj keď nebol splnomocnený obhajovať občanov, osmelil sa a bol tam jediný, komu prišlo detí ľúto. Opýtal sa preto úradníkov, či nevidia živoriacu nešťastnú rodinu, hladné deti, utrápenú matku, a či nevedia o ich chorom otcovi. Až vtedy sa ľady roztopili a pohlo sa svedomie predstaviteľov MNV. Na príhovor tohto dobrosrdečného obyčajného človeka rozhodnutie o väzbe anulovali. Ťažký život v rodine však pokračoval aj naďalej.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
