Prinášame vám v poradí už piaty diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o hospodárstve jej rodičov a o prežitých zvyklostiach, ktoré panovali na dedinách.
Pomery a zvyklosti rodičov zdedené po predkoch
Pre lepšie pochopenie „zákonitostí“ dedenia biedy a chorôb chudobných rodín poukážem na pomery, ktoré ich spôsobovali. Zdedené zvyklosti si pokolenia rokmi podávali ako horúci zemiak, a to bez pokroku v jednoduchej reprodukcii, ako by to inak ani nešlo. Veľa zaostalosti pochádzalo aj z tvrdohlavosti roľníkov, gazdov, ktorí sa držali prežitých, neefektívnych zvyklostí predkov.
Na vykreslenie deja preto siahnem hlbšie do jedného z rodov, z ktorého pochádzam, jeho zvyklosti a tradície, ktoré sa v rodine od nepamäti, ale aj s rešpektom a úctou prechovávali a rodiny si ich odovzdávali ako štafetový kolík. Pretrvávajúce neproduktívne pomery a zvyklosti sa na seba podobali s malým rozdielom, či to bolo už pred druhou svetovou vojnou alebo krátko po nej.
Chudobný človek obyčajne prestupoval z nohy na nohu na jednom mieste, z ktorého sa nevedel a nemohol vymotať. Bol neustále okliešťovaný zadlženosťou, hypotékami, exekútormi, nízkou cenou za svoje produkty, ktoré nutne, rýchlo a lacno musel predať pre obživu a materiálne vybavenie svojej mnohokrát početnej rodiny.
Existujúci stav v rodine závisel aj od zdedeného majetku po predkoch, fyzickej a duševnej sily hlavy rodiny, jeho bystrosti a šikovnosti, čiže od umu a zdravotného stavu. Závisel aj od súhry a pomoci rodinných príslušníkov. Životnú úroveň rodiny ovplyvňovalo množstvo faktorov. Niektoré z nich sa pokúsim priblížiť.
Hospodárstvo rodičov
V prvých rokoch 20. storočia rodina B., mojich starých rodičov zo strany matky, a po jej vydaji v roku 1939 následne rodina J. hospodárila na výmere 6 ha na úrodnej ornej pôde v katastri obce V. a Z. Poľnohospodárske pozemky mali poriadne vzdialené od domu, niekedy aj tri-štyri kilometre. Polia obrábali za pomoci konskej a kravskej ťažnej sily, dreveného voza, rebriniaka. V zime sa na prevoz a dopravu využívali veľké drevené sane.
V domácom gazdovstve sa ďalej používalo jednoduché hospodárske náradie, ako boli jednoradličné pluhy, brány, ťažný valec, sejačka, hrabačka, ručná plečka, obyčajná kosa s drevenou rúčkou a oslou, cepy, lajtar s jeho riečicami na čistenie obilia, strukovín, maku, moržovník, sitá na osievanie, motyky, motyčky, hrable, vidly, lopaty, rýle a ďalšie drobné náradie. Hospodárske nástroje a náradie sa dedili z generácie na generáciu alebo si ich gazda podľa potreby dával zhotoviť kováčovi alebo si ich kupoval na jarmoku v okresnom meste.
Na svojom hospodárstve pozemkov sa zaoberali pestovaním obilnín, kukurice, ďateliny, zemiakov, cukrovej repy, kŕmnej repy, strukovín, maku i pestovaním ďalších potrebných plodín, ktoré živili rodinu. Do prác na poliach sa zapájala celá rodina, teda i deti a najaté, vypomáhajúce cudzie i príbuzné pracovné sily. Pri zvládaní sezónnych poľnohospodárskych prác bola domácnosť takmer vždy odkázaná na pomoc širšej rodiny, známych, ako aj vzájomnej výpomoci medzi roľníkmi i susedmi. Vykonanú prácu na hospodárstve si jeden druhému odrábali a naturálnym i peňažným spôsobom vyrovnávali.
Dopestovanú úrodu z vlastných polí v prevažnej väčšine odpredávali obchodníkom, živnostníkom, ktorí sa týmto druhom činnosti živili. Boli to predovšetkým obchodníci, veľakrát prefíkaní, ktorí si stanovovali ceny produktov podľa ponuky a dopytu na trhu. Málo informovaný roľník takmer vždy doplatil na odpredaj svojej úrody. V prvom rade mu išlo o odpredaj tovaru a získanie tržby (hoci akejkoľvek), len aby uživil a aspoň čiastočne uspokojil svoju rodinu.
Obchodní a prefíkaní priekupníci vedeli vystihnúť vhodnú situáciu a navýšiť ceny produktov najmä vtedy, keď videli, že roľník potrebuje peniaze rýchlo a nutne. Dokonale využívali mäkkú, slabú a ovplyvniteľnú povahu predávajúceho najmä vtedy, keď nevyvíjal dostatočnú iniciatívu na zjednávanie cien odpredávaných produktov. V takých prípadoch priekupníci roľníkovi zaplatili podstatne menej, než bola samotná hodnota produktov. Roľník sa neraz uspokojil s tým, že má svoju úrodu speňaženú, a to aj za cenu, že nedosiahol očakávaný a predpokladaný zisk. Iné riešenie nebol schopný nájsť. Jeho hospodárenie zväčša dosahovalo iba jednoduchú reprodukciu, čo mu spôsobovalo, že sa v gazdovaní nepohol ani o krok vpred. Neustálym ustupovaním ziskuchtivým obchodníkom spôsoboval svojej rodine časté živorenie.
Získané peňažné prostriedky z odpredaja úrody išli najmä na splácanie „nekonečných“ dlhov, v ktorých sa rodina B. topila od započatia výstavby nového i keď lacného rodinného domu. Dlhy sa splácali za nákup stavebného materiálu potrebného k stavbe, nákupu potrebných jednoduchých hospodárskych strojov, opotrebovaných nástrojov, hospodárskych zvierat, ako aj na nákup nutných životných potrieb a obživy rodiny. Len menšia časť úrody išla k priamemu konzumu domácnosti. Väčšiu časť bolo treba rezervovať do zásob pre založenie budúcej úrody, na kŕmne účely domácich hospodárskych zvierat a na naturálne vyplatenie tovarichárov a cudzej pracovnej sily.
Svoje finančné nedostatky si rodina čiastočne nahrádzala odpredajom živočíšnych produktov, ako bolo mlieko, tvaroh, puter (vymútené domáce maslo, pozn. Z. P.), vajcia, mladá hydina, vykŕmená hydina, niekedy aj teliatko alebo malé prasiatka, aj keď by ich bolo treba pre vlastný konzum rodiny.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
Foto: ilustračné TASR
