Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o paholkoch, ktorí slúžili u babky Angely, a hygienických pomeroch v rodinách na dedine. Prajeme vám príjemné čítanie.
Paholci a tovarichári
Paholok do gazdovského domu babky Angely prišiel až po roku 1940, kde sa rok predtým priženil a začal hospodáriť jej zať Jozef. Po vojne si na rozrastajúce hospodárstvo na výpomoc najímal jedného alebo dvoch mládencov, sluhov – paholkov. Vopred si s nimi dojednal odmenu naturálnu, peňažnú alebo kombinovanú. Obyčajne to boli mladí chlapci z jeho rodného Z., alebo tiež potulný drotár Jano z Oravy, z chudobnej dediny K. Jano sa pri svojej vandrovke ponúkol gazdovi Jozefovi do služby, a keďže sa gazdovi pozdávala jeho šikovnosť, do služby ho vzal. Paholci vypomáhali najmä v sezónnych jarných, letných a jesenných poľnohospodárskych prácach na poli, ale aj na hospodárskom dvore svojho gazdu pri kŕmení a ošetrovaní ustajnených zvierat.
Najatý paholok bol zvyčajne ubytovaný v maštali nad dobytkom, kde mal pod stropom na drevených hradách a hákoch zavesenú drevenú posteľ so strožochom a dekami. Tu spával a mal odložené šaty na prezlečenie, ako aj osobné veci. Do visiacej postele sa dostal len pomocou rebríka. Posteľ visela na reťaziach asi meter od stropu a prístup do nej bol iba z maštaľného okienka, kam sa paholok vyškriabal a rovno do nej skočil. Bol to trochu nebezpečný úkon, ale mladí chlapci to zvládali.
Stravu paholok dostával od gazdinej. Jedával tam, kde mu jedlo priniesli: v maštali, na dvore, v stodole. V letných mesiacoch prespával na spomínanej visiacej posteli v stodole vystlanej senom nad mláťačkou a elevátorom, v zime si gazda obyčajne paholkov nenajímal. V čase vegetačného pokoja si vystačil na hospodárstve sám aj s pomocou manželky Terezy a svokry Angely.
Hygienické pomery v rodinách na dedine
Novopostavené rodinné domy sa až takmer do polovice dvadsiateho storočia stavali bez kúpeľne, záchodov a bez akýchkoľvek sociálnych zariadení. Biologickú potrebu obyvatelia sedliackeho domu vykonávali priamo na hnojisku alebo do starého vedra, odkiaľ ju vylievali na hnoj. Iba bohatšie a vyspelejšie rodiny si stavali drevené suché záchody za chlievmi, hnojiskami alebo až na konci dvora.
V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli už vonkajšie drevené záchody stavané vo dvore takmer každého domu. V noci a počas ochorenia, sa najmä pre deti používali nočníky alebo staré vedro, ktoré ráno vylievali na hnojisko. Dospelí aj v noci chodievali von, len v čase choroby používali staré vedro.
V šesťdesiatych rokoch si dedinčania v novostavbách zriaďovali už jednoduché sociálne zariadenia kúpeľní, ako bolo umývadlo a cínová vaňa napojená na ohrievanú objemnú valcovitú nádobu s vodou, asi jeden a pol metra vysoká, s polomerom približne 40 cm. Valcovitá nádoba na ohrev vody bola v spodnej časti napojená a vykurovaná malou pieckou, pod ktorou sa kúrilo drevom, uhlím alebo šúľkami od kukurice, čím sa zároveň kúpeľňa vyhrievala.
Postupne v období po druhej svetovej vojne, a najmä v rozbiehajúcom sa budovaní socializmu bývalo v kúpeľni zabudovávané aj splachovacie WC. Predpokladom však bola vybudovaná vlastná žumpa s kanalizáciou a vlastným vodovodom. Steny kúpeľne na bielo vylíčené vápnom bývali do polovice vykladané dostupnými bielymi obkladačkami. Podlaha v kúpeľni bola vydláždená pálenými tehlami alebo dostupnou lacnou dlažbou. Uprostred podlahy kúpeľne bola zabudovaná odtoková gulička, t. j. mriežka, napojená na kanalizáciu, kam odtekala „vyšpliechaná“ voda z vane alebo prania.
Kúpeľňa bola až do 50. rokov 20. storočia nahrádzaná hranatým dreveným alebo vydlabaným korytom, ktoré slúžilo aj na namáčanie a pranie bielizne a v čase zabíjačiek na odkladanie mäsa a jeho rôsolenie. Vydlabané drevené koryto tak malo mnohoraké využitie. V chudobných rodinách sa ľudia kúpavali aj v plechovom koryte alebo plechovej vani položenej na drevenej dlážke, na ktorú pri kúpaní vždy našpliechalo veľa vody. V zime sa kúpavali v miestnosti, ktorá bola najviac vykúrená. Zvyčajne to bola kuchyňa alebo obývacia miestnosť a zároveň spálňa. V chudobných rodinách sa tak kúpanie častokrát ani nevykonávalo. V obývacích priestoroch starých rodinných domov na to vyhovujúce miesto ani nebolo k dispozícii. V týchto starých sedliackych domoch bola navyše len hlinou vymazaná nespevnená podlaha, kúpanie rodiny tak bola hotová pohroma. Takáto podlaha sa rýchlo rozmočila a blato bolo nielen po celej miestnosti, ale po celom dome. Počas letných mesiacov bola situácia iná. Ľudia sa okúpali na dvore v sude alebo v potoku, kde tiekla čistá a mäkká voda, vyhovujúca najmä na umývanie vlasov.
V drevenom koryte alebo v plechovej vani sa obyčajne vykúpala celá rodina, jeden po druhom. Najprv išli deti, potom dospelí. V niektorých domácnostiach používali vyšší drevený, dobre zapučaný sud, ktorý nepretekal. Výhodnejší bol v tom, že sa v miestnosti menej narozlievalo a voda v sude tak rýchlo nevychladla. Postup pri kúpaní bol tiež zaujímavý. Najskôr vo vedrách nanosili dostatok vody, ktorú čerpali ručne buď zo zrubovej studne alebo zo studne s kľukovou kovovou konštrukciou opatrenou nasávacou stojanovou pumpou. Vo veľkých hrncoch ju zohrievali na kuchynskom sporáku alebo v kotle na dvore. Zohriatou vodou naplnili pripravený kúpeľ a kúpanie rodinných príslušníkov sa mohlo začať. Kúpanie bol v rodinách skôr zložitý, prácny a nepríjemný proces, ktorý sa tak často ani neopakoval. Zvlášť v tých chudobnejších sa hygienickým návykom veľký význam neprikladal, ani im nebol vytváraný priestor. Rodina nemala po predkoch zdedené takéto návyky, a preto sa kúpanie ani tak často nekonalo. Kúpalo sa hlavne pred väčšími sviatkami alebo významnými rodinnými udalosťami.
K podstatným zmenám v oblasti hygieny došlo až po druhej svetovej vojne, keď s nástupom socializmu začali výdobytky civilizácie ráznejšie prenikať aj do chudobnejších rodín. Postupne dochádzalo k pokroku myslenia aj v oblasti hygienických návykov.
Po skončení domáceho rodinného kúpania sa použitá voda vo vedrách povynášala a povylievala po dvore, koryto vyniesli a uskladnili na povale alebo v komore, v šope, proste tam, kde nezavadzalo. V mnohých rodinách sa kúpanie niekedy nahrádzalo iba umývaním do pol tela, čo sa robievalo v klasických plechových stojanových umývadlách alebo v lavóroch na stoličke. Aj v takomto prípade bolo v miestnosti porozlievanej veľa vody. Pohotovostným zdrojom vody v domácnostiach bol naplnený plechový krčah, postavený v dolnej časti umývadla.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
Foto: ilustračné http://abov.vucke.sk/
