Namiesto toho, aby sa otvárali dvere veľkému americkému biznisu alebo aby sa podporovala diplomatická pozícia Ameriky vo svete, sa americká vojnová mašinéria stala slonom v globálnom porceláne, ovládajúca čisto deštruktívnu silu na destabilizáciu krajín a zničenie ich ekonomík. Píše Medea Benjaminová a Nicolas J.S. Davies pre Common Dreams. Preklad PT.
V roku 2004 citoval novinár Ron Suskind Bushovho poradcu z Bieleho domu, pravdepodobne Karla Rova, ako sa chváli: „Teraz sme impériom a keď konáme, vytvárame si vlastnú realitu.“ Týmito slovami odmietol Suskindov predpoklad, že verejná politika musí mať korene v „spoločenstve zasadenom v realite“. „Sme aktérmi dejín,“ povedal mu poradca, „…a vám, ostatným, ostane len študovať, čo robíme.“
O šestnásť rokov neskôr americké vojny a vojnové zločiny zahájené Bushovou administratívou rozsievali chaos a násilie všade vo svete, pričom toto historické spojenie zločineckých činov a zlyhaní pomohlo podľa očakávania podkopať medzinárodný vplyv a autoritu Spojených štátov. Politický marketing impéria, ktorého súčasťou bol Rove a jeho kolegovia, rozdelil a ovládol srdcia a hlavy Američanov viac ako Iračanov, Rusov alebo Číňanov.
Iróniou imperiálnych nárokov Bushovej administratívy bolo, že Amerika bola impériom už od svojho založenia a že politické použitie slova „impérium“ v Bielom dome v roku 2004 nebolo znakom nového, vzrastajúceho impéria, ako tvrdil, ale dekadentnej, upadajúcej ríše slepo smerujúcej do bolestivej špirály smrti.
Rozširovanie sa americkej územnej suverenity v krajine pôvodných Američanov, odkúpenie štátu Louisiana a anexia severného Mexika v mexicko-americkej vojne vytvorili ríšu, ktorá ďaleko predčila to, čo vybudoval George Washington. Táto imperiálna expanzia bola kontroverznejšia, ako si väčšina Američanov uvedomuje. Štrnásť z päťdesiatich dvoch amerických senátorov hlasovalo proti zmluve z roku 1848 o pripojení veľkej časti Mexika, bez ktorého by Američania dodnes navštevovali Kaliforniu, Arizonu, Nové Mexiko, Texas, Nevadu, Utah a väčšinu Colorada ako exotické destinácie Mexika.
Po tom, ako sa americké impérium po druhej svetovej vojne celkom rozvinulo, pochopili jeho lídri, aké schopnosti a taktnosti sú potrebné na uplatnenie imperiálnej moci v postkoloniálnom svete. Žiadna krajina bojujúca za nezávislosť od Veľkej Británie alebo Francúzska sa nechystala privítať imperiálnych votrelcov prichádzajúcich tentokrát z Ameriky. Americkí vodcovia si preto vyvinuli neokoloniálny systém, prostredníctvom ktorého uplatňovali imperiálnu suverenitu zastrešujúcu väčšinu sveta, pričom sa dôsledne vyhýbali výrazom ako „ríša“ alebo „imperializmus“, ktoré by podkopali ich postkoloniálnu dôveryhodnosť.
Ostalo na kritikoch ako prezident Kwame Nkrumah z Ghany, aby seriózne preskúmali imperiálnu kontrolu, ktorú bohaté krajiny naďalej uplatňovali nad nominálne nezávislými postkoloniálnymi krajinami, ako je tá jeho. Vo svojej knihe Neokolonializmus: posledná etapa imperializmu Nkrumah odsúdil neokolonializmus ako „najhoršiu formu imperializmu“. „Pre tých, ktorí ho praktikujú,“ napísal, „znamená moc bez zodpovednosti, a pre tých, ktorí ním trpia, znamená vykorisťovanie bez nápravy.“
Každá úspešná ríša rozšírila, ovládla a využívala svoje vzdialené teritóriá prostredníctvom kombinácie ekonomickej a vojenskej sily. Dokonca aj v neokoloniálnej fáze amerického impéria bolo úlohou americkej armády a CIA otvoriť dvere americkým podnikateľom, cez ktoré mohli „nasledovať zástavu“, aby organizovali obchod a rozvíjali nové trhy.
Tentokrát sa však americký militarizmus a americké ekonomické záujmy rozišli. Okrem niekoľkých vojenských dodávateľov americké podniky nešli za zástavou smerujúcou do ruín Iraku alebo ďalších súčasných amerických vojnových zón. Osemnásť rokov po americkej invázii je najväčším obchodným partnerom Iraku Čína, zatiaľ čo Afganistanu Pakistan, Somálska SAE (Spojené arabské emiráty) a Líbye Európska únia (EÚ).
Namiesto toho, aby sa otvárali dvere veľkému americkému biznisu alebo aby sa podporovala diplomatická pozícia Ameriky vo svete, sa americká vojnová mašinéria stala slonom v globálnom porceláne, ovládajúc čisto deštruktívnu silu na destabilizáciu krajín a zničenie ich ekonomík, zatvárala si dvere pred ekonomickými príležitosťami namiesto ich otvárania, odkláňala zdroje od skutočných potrieb doma a poškodzovala medzinárodné postavenie Ameriky namiesto jej rozširovania.
Keď prezident Eisenhower varoval pred „neoprávneným vplyvom“ amerického vojensko-priemyselného komplexu, predpovedal presne tento druh nebezpečnej dichotómie medzi skutočnými ekonomickými a sociálnymi potrebami amerického ľudu a vojnovou mašinériou, ktoráej náklady sú viac ako ďalších desať vojsk sveta dokopy, no nedokáže vyhrať vojnu alebo poraziť vírus, nieto znovu získať stratenú ríšu.
Čína a EÚ sa stali hlavnými obchodnými partnermi väčšiny krajín sveta. USA sú stále regionálnou ekonomickou veľmocou, no aj v Južnej Amerike dnes väčšina krajín obchoduje viac s Čínou. Americký militarizmus tieto trendy urýchlil premrhaním našich zdrojov v oblasti zbraní a vojen, zatiaľ čo Čína a EÚ investovali do mierového hospodárskeho rozvoja a infraštruktúry 21. storočia.
Napríklad, Čína vybudovala najväčšiu vysokorýchlostnú železničnú sieť na svete za púhych 10 rokov (2008 – 2018) a Európa buduje a rozširuje svoju vysokorýchlostnú sieť od 90. rokov, avšak americká vysokorýchlostná železnica existuje ešte len na papieri.
Čína vymanila z chudoby 800 miliónov ľudí, zatiaľ čo miera chudoby v Amerike za posledných 50 rokov sotva poklesla a detská chudoba dokonca narástla. Amerika má stále najslabšiu sociálnu záchrannú sieť spomedzi všetkých rozvinutých krajín a žiadny všeobecný systém zdravotnej starostlivosti. Nerovnosti bohatstva a moci spôsobené extrémnym neoliberalizmom spôsobili, že polovici Američanov ostali malé alebo žiadne úspory na život v dôchodku alebo na prekonanie akýchkoľvek problémov v produktívnom veku.
Trvanie našich lídrov na tom, aby bolo z federálnych verejných zásob USA odčerpaných 66% na udržanie a rozšírenie vojenskej mašinérie, ktorá v upadajúcom hospodárskom impériu Ameriky už dávno neplní žiadnu užitočnú rolu, predstavuje vyčerpávajúce plytvanie zdrojmi, ohrozujúce našu budúcnosť.
Pred niekoľkými desaťročiami nás Martin Luther King ml. varoval, že „národ, ktorý rok čo rok utráca viac peňazí za vojenskú obranu ako za programy sociálneho zabezpečenia, sa blíži k duchovnej smrti.“
Keď naša vláda diskutuje o tom, či si môžeme „dovoliť“ dotácie na vyrovnanie sa s COVID-om, Green New Deal a všeobecnú zdravotnú starostlivosť, bolo by rozumné uznať, že našou jedinou nádejou na premenu tohto dekadentného a upadajúceho impéria na dynamický a prosperujúci postimperiálny národ je rýchlo a zásadne otočiť naše národné priority od irelevantného deštruktívneho militarizmu k programom zlepšenia sociálnej situácie obyvateľstva, ktoré požadoval dr. King.
(krátené)
Nicolas J.S. Davies je autorom knihy „Blood On Our Hands: the American Invasion and Destruction of Iraq“ (2010). Napísal tiež state o „Obamovi vo vojne“ v knihe „Grading the 44th President: a Report Card on Barack Obama’s First Term as a Progressive Leader“ (2012).
Zdroj foto: Maxpixel.net.
