Aj konzervatívci majú v agende sociálne témy, no to z nich ešte nerobí ľavicu.
Sociálne témy a sociálna rétorika nie sú výhradnou doménou ľavice. O dôchodkoch, pomoci podnikateľom či pracujúcim hovoria aj európske konzervatívne strany. Pre príklad nemusíme ísť ani na Západ. Poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS) robí sociálne opatrenia už dlhšie. Zvýšila minimálnu mzdu, dôchodcom ponúkla každoročné bonusy, dokonca znížila vek odchodu do dôchodku. Prečo to ešte nemožno považovať za ľavicové, alebo socialistické?
PiS v skutočnosti neposilnila verejné služby ponúkané občanom, iba so svojimi voličmi vytvorila určitý zväzok. Príplatky vybraným skupinám, ako sú dôchodcovia či rodičia, šli priamo do ich peňaženiek, takže obišli sociálny systém. Neboli investované do školstva, zdravotníctva či sociálnej starostlivosti. Vláda dala ľuďom na výber, nech si s peniazmi robia, čo chcú. Výsledkom je, že za posledných 5 rokov sa priemerný čas čakania na vyšetrenie predĺžil z dvoch na tri a pol mesiaca. Chorí, ktorí potrebujú rýchlejšiu pomoc si musia priplatiť za súkromnú starostlivosť. Rovnako tak ponechali platy učiteľov zmrazené, napriek tomu, že ekonomika rástla. Kto teda zarobil či ušetril?
Konzervatívna vláda si voličov zaväzuje aj ochranárskou rétorikou. Stavia sa do role ochrancu národnej bezpečnosti, stability a kultúry. Pristáť jej na to znamená nepochybovať, že pritom koná v mene verejného dobra a nesnaží sa len stoj čo stoj udržať pri moci a odviesť pozornosť od vlastnej nevôle zlepšiť pomery v štáte. Za cudzie vplyvy sú označované napríklad príchody moslimských migrantov alebo „LGBT ideológie“. Nešpecifikuje, aký konkrétny dopad by mali na väčšinové obyvateľstvo, iba ťaží z neurčitej predstavy ohrozenia. Nehovorí, či by priniesli zhoršenie sociálnej situácie, ktorú štát napokon dokáže kompenzovať, alebo len zníženie vplyvu dominantných cirkví na politiku.
Podobné presúvanie viny na cudzie prvky máme možnosť sledovať aj na Slovensku. Nečinnosť strany Smer-SD v sociálnych otázkach zvalil jej poslanec Ľuboš Blaha na „západnú ľavicu“, ktorá podľa neho opustila sociálne témy. Sama postavenie pracujúcich nijako zásadne nezlepšila, no neodpustila si poznámky na účet moslimov a Rómov. Síce poskytla školákom obedy a študentom vlaky zadarmo, avšak nijako zásadne nezasiahla do prerozdelenia bohatstva či súkromných fondov. Keď sa školy a nemocnice brodili v problémoch, vláda ich protestné hlasy nevypočula.
Podobnú národne-konzervatívnu politiku ako PiS chcela u nás realizovať strana Vlasť. Zaštiťovala sa pritom heslom „Vlasť urobí poriadok a nastolí zákon!“ Politika „zákon a poriadok“ bola doménou konzervatívnych politikov ako Margaret Thatcherová či Ronald Reagan. Richard Nixon ju používal ako obušok voči protestujúcim z radov pracujúcej triedy. Sprísnenie zákonov a trestov, ako aj hromadné zatváranie nimi boli považované za najlepší spôsob znížovania kriminality.
Takýto prístup je však ľavici vzdialený. Ľavica na rozdiel od trestov volí skôr odmenu, namiesto represie uprednostňuje motiváciu. Dodržiavanie zákona obyvateľmi zabezpečuje zaistením dostatočného príjmu, nie obuškami. Poriadok sa nesnaží vynucovať, ale vytvoriť prostredníctvom vzdelania či bývania. Vzdelanie podľa nej nedevalvuje jeho dostupnosť, ale peniaze, ktorými sa dá kúpiť.
Tieto riešenia pretavuje aj do kultúrnych otázok. Predmanželský sex nerieši zákazmi, ale výchovou, aby mládež brala sexuálny život zodpovednejšie. Interrupcie povoľuje nie preto, že by si nevážila život, ale aby predišla neželaným tehotenstvám a každá matka sa mohla rozhodnúť, kedy je správny čas mať dieťa. Nepodporuje drogy, no ani netrestá ich užívateľov, pretože sa domnieva, že závislostiam sa predchádza inak, ako zatváraním ľudí. K trestu smrti sa stavia negatívne, pretože ju zaujímajú nielen spôsoby ako potrestať zločincov, ale aj príčiny, ktoré ich zločincami spravili. A venuje sa aj právam menšín, no nie preto, že ju nezaujíma väčšina, ale preto, že z rôznych menšín pozostáva spoločnosť.
Konzervatívnu politiku od ľavicovej (alebo socialistickej) neodlišuje len to, či uprednostňujeme trest pred odmenou, ale hlavne sociálna situácia, v ktorej sa ocitáme. Či nám záleží na riešení chudoby, pracovných miestach, istote príjmu a verejných službách. Alebo skôr na tom, ako ochrániť svoje bohatstvo pred prerozdeľovaním, na národnej hrdosti a jej posilňovaní prostredníctvom vlády tvrdej ruky a armádnej sily. Tak či onak by nám malo byť zrejmé, že konzervatívne sily nehája záujmy pracujúcich, ale status quo.
Každému občanovi a voličovi by mali byť tieto rozdiely aspoň minimálne jasné. Nie z nejakého akademického hľadiska alebo kvôli všeobecnému prehľadu z politológie, ale aby nimi dokázal(a) hájiť svoje záujmy a vyjadriť svoj pohľad na svet. Iba tak možno predísť sklamaniu alebo prekvapeniu z toho, že volení zástupcovia nekonajú v súlade s našimi predstavami. A tiež dospieť k zisteniu, že sme to boli my, kto ich k tomu oprávnil.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Foto: Community Eye Health. Zdroj: Flickr.
