V roku 1967 sa Noam Chomsky vďaka svojej eseji v New York Review of Books stal popredným kritikom vietnamskej vojny, ktorou kritizoval nadradený a od reality odtrhnutý postoj zahraničnej politiky USA. Popritom ako mnohí akademici ospravedlňovali genocídu, ktorú vojna priniesla, Chomsky zastával jednoduchý princíp: „Je zodpovednosťou intelektuálov hovoriť pravdu a odhaľovať klamstvá.“
Priekopnícky lingvista Chomsky urobil pre naplnenie tejto maximy viac, ako takmer akýkoľvek iný súčasný intelektuál. Jeho politické spisy odhalili hrôzy neoliberalizmu, nespravodlivosti nekonečných vojen a propagandy korporátnych médií, vďaka čomu sa dostal na „zoznam nepriateľov“ Richarda Nixona a do záznamov CIA. Vo svojich deväťdesiatichdvoch rokoch ostáva Chomsky naďalej dôležitým hlasom v antikapitalistických hnutiach, ktoré boli inšpirované jeho myšlienkami.
Ana Kasparian a Nando Vila robili s Chomskym rozhovor pre program Jacobin’s Weekends na YouTube začiatkom tohto roka. Chomsky v ňom pripomína, že história je procesom neustáleho boja a že politika pracujúcej triedy, ktorá je potrebná na zabezpečenie všeobecnej zdravotnej starostlivosti, klimatickej spravodlivosti a denuklearizácie, nebudú mať podporu – pokiaľ za ne nebudeme bojovať. Preklad rozhovoru z magazínu Jacobin PT.
Začnime veľkou otázkou – prečo Kongres neustále hovorí americkému ľudu, že nebude robiť politiku, ktorá má drvivú podporu verejnosti?
To, kam sa treba vždy pozrieť, je „Ktorým smerom tečú peniaze? Kto financuje Kongres?“ Je tu jedna veľmi pekná, dôkladná štúdia od Thomasa Fergusona, ktorý sa zaoberá otázkami financií a politiky. Spolu s kolegami vypracoval štúdiu, v ktorej skúmali jednoduchú otázku: „Aký je po dlhodobý vzťah medzi financovaním kampane a zvoliteľnosťou do Kongresu?“ Ten vzťah je takmer priamou úmerou. To je druh úzkej korelácie, ktorú v spoločenských vedách dostanete len zriedka: čím viac financovanie, tým väčšia zvoliteľnosť.
A všetci vlastne vieme, čo sa stane, keď je zvolený zástupca Kongresu. Prvý deň vo funkcii začínajú obtelefonovávať potenciálnych darcov do ďalších volieb. Medzitým chodia do ich kancelárií húfy korporátnych lobistov. Ich tímom je často mládež celkom ohromená zdrojmi, bohatstvom, mocou a obrovským počtom lobistov, ktorí sa na nich valia. Z toho vychádza legislatíva, ktorú zástupca neskôr podpíše – možno sa na ňu občas pozrie, keď sa dostane od telefónu so sponzormi. Aký systém očakávate, že z toho vzíde?
Jedna nedávna štúdia zistila, že pre približne 90 percent obyvateľstva neexistuje v podstate nijaký vzťah medzi ich príjmami a rozhodnutiami ich zástupcov – to znamená, že v zásade nie sú zastúpení. Toto dopĺňa staršiu prácu Martina Gilensa, Benjamina Pagea a ďalších, ktorí sa dopracovali k dosť podobným výsledkom, a celkový obraz je jasný: pracujúca trieda a väčšina strednej triedy sú v zásade nezastúpené.
Rozhodnutia zástupcov odrážajú veľmi vysoko koncentrované množstvo peňazí venované na kampaň a ďalšie finančné tlaky. Tým mám na mysli to, že ak ste predstaviteľom Kongresu, a jedného dňa Kongres opustíte, kam pôjdete? Stanete sa vodičom nákladiaku? Sekretárkou? Viete, kam pôjdete, a viete prečo. Ak ste hlasovali správne, máte pred sebou pohodlnú budúcnosť.
Existuje veľa a veľa prostriedkov ako viete zabezpečiť, že veľká väčšina populácie nebude zastúpená a bude navyše okradnutá – značne okradnutá. RAND Corporation, ktorá je veľmi rešpektovaná, pred pár mesiacmi uskutočnila štúdiu o tom, čo volajú „prevod bohatstva“ od pracujúcej a strednej triedy – alebo presnejšie lúpež verejnosti – od neoliberálnej ofenzívy, ktorá začala okolo roku 1980. Ich odhad toho, koľko bohatstva sa presunulo od spodných 90 percent príjmovej stupnice na úplný vrch je 47 biliónov dolárov.
Nie je to malá zmena a je to nesmierne podhodnotené. Keď Reagan otvoril kohútiky pre okrádanie spoločnosti, k dispozícii sa dalo veľa prostriedkov: napríklad daňové raje a schránkové firmy, ktoré boli predtým, keď ministerstvo financií presadzovalo zákon, nelegálne. Koľko peňazí bolo týmto spôsobom odcudzených? To je väčšinou tajomstvo, ale existuje niekoľko rozumných odhadov. Nedávno vyšla štúdia MMF, ktorá to odhadovala zhruba na 35 biliónov dolárov – iba z daňových rajov – počas štyridsiatich rokov.
Táto krádež sa ďalej navyšuje. Nie sú to centy a ovplyvňuje to životy ľudí. Ľudia sú nahnevaní a naštvaní z veľmi dobrých dôvodov: sú dokonale pripravení na to, aby k nim mohol prísť demagóg – v Trumpovom štýle – ktorý v jednej ruke drží transparent s nápisom: „Mám ťa rád, a chystám sa ťa zachrániť,“ a druhou rukou vás bodne do chrbta, aby splatil dlh bohatým a mocným.
Po Berniem, kam by mali ľavičiari nasmerovať svoju energiu na riešenie týchto obrovských problémov, ktoré ste práve načrtli?
Prvá vec, ktorú by sme si mali pamätať, je, že Sandersova kampaň mala pozoruhodný úspech. Za pár rokov sa Sandersovi a ďalším, ktorí s ním spolupracovali, podarilo posunúť škálu tém, ktoré sú v centre pozornosti, do veľkej miery na stranu pokroku. To je dosť významné. Urobili tak bez financovania, bez podpory korporácií, bez mediálnej podpory – médiá sa k Sandersovi začali správať trochu zmierlivejšie po tom, čo prišiel o nomináciu, nie predtým. Predtým to bolo niečo ako to, čo sa stalo [Jeremymu] Corbynovi vo Veľkej Británii: mocné sily boli odhodlané zastaviť čokoľvek vľavo od najmiernejšej podoby sociálnej demokracie.
Keď sa pozerám späť na úspech Sandersovej kampane, myslím, že jednou odpoveďou na vašu otázku je „vydržte v tom“. Pamätajte, že pri voľbe Obamu došlo k strašnej chybe: konkrétne, verila v neho veľká časť ľavice. Obama mal obrovskú podporu verejnosti, najmä zo strany mladých ľudí – veľa mladých aktivistov a organizátorov sa usilovalo o jeho zvolenie. Čo sa stalo po voľbách? Povedal im: „Choďte domov.“ A bohužiaľ šli domov. Do dvoch rokov Obama úplne zradil svoju voličskú základňu, čo sa prejavilo aj vo voľbách v roku 2010.
Nie je to tak, že pravica získala hlasy pracujúcich; Demokrati o ne prišli – z dobrých dôvodov. V roku 2010 ani voliči odborov nepodporili demokratického kandidáta; videli, čo urobil Obama. Nemali by sme už robiť túto chybu, určite nie s Bidenom. Biden je podľa mňa málo zbehlý; dá sa naňho tlačiť. V Bidenovej administratíve sú niektorí celkom dobrí ľudia, najmä medzi ekonomickými poradcami, a dá sa na nich tlačiť.
Vezmite si zmenu klímy. Niet dôležitejšieho problému. Ak sa čoskoro nevysporiadame s environmentálnou katastrofou, všetko ostatné bude diskutabilné; nebude už o čom viac hovoriť. Veľkým tlakom na kampaň Biden-Harris zo strany Sunrise Movement a ďalších sa podarilo posunúť ich program progresívnym smerom. Nie dostatočne – ale napriek tomu je ich program najlepší, aký kedy bol.
No DNC ho začalo podkopávať. Keď ste si počas augusta vyhľadali v Googli klimatický program Demokratickej strany, dostali ste program Biden-Harris. Naposledy som ho videl 22. augusta. Keď som sa ta pozrel naposledy, o pár dní neskôr, už to tam nebolo. Namiesto toho tam bolo „ako prispieť DNC“. Môžem len špekulovať o tom, čo sa stalo, ale myslím si, že sa o to vedie boj. A mohol by pokračovať, ak ľavica neurobí chybu ako pri Obamovi a bude tým, ktorí sú pri moci, veriť ich pekné slová.
To isté platí pre korporátny sektor, ktorý má strach. Boja sa o to, čo volajú „ohrozenie reputácie“, čo znamená, že „prichádzajú ľudia s vidlami“. V celom korporátnom svete – v Davose a pri okrúhlom stole biznisu – sa diskutuje o tom, ako „Povieme verejnosti, že sme robili zlé veci. Nevenovali sme dostatočnú pozornosť akcionárom, pracovnej sile a komunitám, ale teraz si uvedomujeme svoje chyby. Teraz sa stávame tým, čo sa v 50. rokoch nazývalo „uvedomelé firmy“, ktoré sa naozaj venujú spoločnému dobru.“ Takže teraz tu máme veľa „uvedomelých korporácií“, ktoré sa obracajú na verejnosť so svojou veľkou ľudskosťou a niekedy prijímajú opatrenia, ako je sťahovanie finančných prostriedkov od firiem podnikajúcich s fosílnymi palivami; je možné na ne zatlačiť.
Tento systém sa nepáči mne, nepáči sa vám, ale je tu, a musíme pracovať v rámci neho. Nemôžeme povedať: „Nechcem ho. Poďme mať iný systém, ktorý neexistuje.“ Nový systém môžeme postaviť iba tlakom zvnútra a zvonka.
Nie je napríklad dôvod, aby sa bránilo snahe vytvoriť alternatívny politický a sociálny rámec vytvorením novej strany alebo podnikov vlastnených pracujúcimi a družstiev. Ide o to, že je tu celá škála možností – a všetky je potrebné využiť.
Súhlasím, že Bernie Sanders bol určite neuveriteľne úspešný pri prebúdzaní ľudí, takže oveľa viac ľudí uvažovalo o politike v zmysle tried. Taktiež podnietil hnev, pretože uvedomenie si toho, ako veľmi je systém zmanipulovaný proti priemernému Američanovi, ľudí hnevá. Myslím si, že ľudia sú neuveriteľne netrpezliví z toho, že nemáme vplyv na našich zákonodarcov.
Tlak na Demokratov, aby sa presunuli doľava – ako tie veci, ktoré robí skupina [Alexandrie] Ocasio-Cortezovej a ďalší – môže mať účinok, no musí to mať za sebou silnú populárnu podporu. Ak pôjde vojsko domov, strana sa posunie doprava. Existuje jedna sila, ktorá je neúprosná: trieda biznismenov sú marxisti a vedie zúrivú triednu vojnu neustále. Nikdy s tým neprestanú. Ak zvyšok populácie opustí boj, viete, čo sa stane. Vlastne sme to už videli za posledných štyridsať rokov.
Chcem sa spýtať na tento triedny boj, pretože napríklad [Thomas] Piketty poukázal na to, že v západných demokraciách sa triedne zloženie strán dosť zásadne posúva.
Čo si myslíte o tomto fenoméne, ako sa to stalo tu v Spojených štátoch, ale aj v Európe, kde sa tradičné ľavicové strany čoraz viac stávajú stranami vzdelaných elít a pracujúce triedy sa dostávajú do blokády?
V roku 2008 hlasovala pracovná sila za Obamu; v roku 2010 tomu bol koniec – pracovná sila videla, čo znamenali jeho sľuby. To bolo uprostred obrovskej finančnej krízy spôsobenej kolapsom trhu s bývaním. Vlastne kongres pod vedením [Georga W.] Busha prijal legislatívu TARP [Program na pomoc pri problémových aktívach], aby s tým niečo urobil.
Legislatíva má dve časti. Jednou z nich mala byť záchrana páchateľov krízy: bánk, ktoré spôsobili krízu predátorskými pôžičkami a inými podvodnými polo-legálnymi krokmi. Druhou časťou legislatívy bola záchrana obetí: ľudí, ktorí prišli kvôli exekúcii o domov, prišli o prácu.
Ktokoľvek, kto pozná americké dejiny a politiku, mohol predvídať, ktorú časť legislatívy bude zavádzať prezident Obama. Do dvoch rokov pracujúca trieda – dokonca aj odborovo organizovaná pracujúca trieda – povedala: „Táto strana nepracuje pre nás. Sú to naši nepriatelia.“
Kam sa dá ísť potom? Môžete ísť k chlapíkom, ktorí tvrdia, že prinesú späť tradičnú Ameriku a dajú vám prácu. Samozrejme, že to neurobia, ale aspoň to tvrdia. Pozrite sa na voličov Trumpa; boli podrobne skúmaní. Mnohí z nich hovoria: „Áno, vieme, že je to hlupák, že nebude nič robiť. Prinajmenšom však tvrdí, že nás má rád.“
Postaví sa a povie: „Som s tebou. Chcem, aby sa ti darilo. Správam sa ako ty.“ Rovnako ako George W. Bush – možno si pamätáte, že každý víkend odchádzal do Texasu na svoju farmu a točili ho, ako pri sto stupňových teplotách kosí trávnik, aby ukázal, že je naozaj obyčajný chlap. Nemyslím si, že sa tam po odchode z funkcie niekedy vrátil.
Najpodrobnejšie štúdie voličov Trumpa, ktoré som videl, sú štúdie Anthony DiMaggia, ľavicového sociálneho vedca. Nedávno urobil analýzu toho, čo je zatiaľ známe o voličoch Trumpa do roku 2020, a vyzerá to, že hlavnú voličskú základňu Trumpa okrem evanjelikov a bielych rasistov v podstate tvorí maloburžoázia s príjmami od 100 000 do 200 000 dolárov. To nie sú pracujúci – to sú malí podnikatelia, predajcovia poistenia atď. Tí sa javia ako jeho hlavná základňa a zdá sa, že to je jediná časť, ktorej rady sa od roku 2016 zásadne narástli.
Prebieha tu debata o tom, či sa Republikánska strana v budúcnosti môže alebo nemôže legitímne a úprimne stať stranou pracujúcej triedy. Samozrejme, sme voči tomu skeptickí, ale došlo k určitému rétorickému posunu.
V prvom rade musia mať pracujúci za čo hlasovať. Ak Demokrati povedia: „Nestaráme sa o vás. Sme stranou Wall Street a bohatých odborníkov. Na našich podujatiach máme hollywoodske hviezdy a nikomu na vás nezáleží,“ tak budú hlasovať za človeka, ktorý hovorí: „Mám vás rád. Správam sa ako vy. Neznášam elitu.“ Budú hlasovať za toho chlapa, aj keď pre nich nič nerobí, a, v skutočnosti, ich ešte vyžmýkava.
Ak chcete vedieť niečo o tých Republikánoch, ktorí tvrdia, že sú za pracujúcu triedu, pozrite sa, ako hlasujú. Pozrite sa, ako hlasovali o tom jednom legislatívnom úspechu Trumpovej administratívy: o daňovom podvode, ktorý dal veľmi bohatým obrovské množstvo peňazí a pracujúcu triedu bodol do chrbta.
Ľudia volia iba z frustrácie, ak vôbec. Pamätajte, že takmer polovica populácie sa ani len neobťažovala prísť. Pokiaľ teda neexistuje konštruktívna alternatíva, ľudia sa do hnutia nepridajú. Počas Sandersovej kampane väčšina liberálnych komentátorov hovorila: „Jeho návrhy sú veľmi dobré. Pre Američanov sú však príliš radikálne.“
Aké návrhy sú príliš radikálne? Pozrite sa na Sandersov program: číslom jedna bola všeobecná zdravotná starostlivosť. Poznáte nejakú inú krajinu, ktorá nemá všeobecnú zdravotnú starostlivosť? Jedna z hlavných korešpondentiek denníka Financial Times Rana Foroohar napísala stĺpček, v ktorom sa napoly žartovne vyjadrila, že ak by bol Sanders v Nemecku, mohol by kandidovať za program kresťanských demokratov, teda za pravicovú stranu. Samozrejme, že sú za všeobecnú zdravotnú starostlivosť – kto nie je?
Ďalším programom je bezplatné vysokoškolské vzdelanie. Opäť ho nájdete takmer všade a vo väčšine vysokovýkonných ekonomík: vo Fínsku, Európe a Mexiku, je všade. To je pre Američanov príliš radikálne? Myslím, že je to urážka amerického obyvateľstva, ktorá vychádza z ľavej časti politického spektra mainstreamu. Ľavica – autentická ľavica – by mala byť schopná to prekonať a povedať, že Sanders má programy, ktoré by [Dwighta] Eisenhowera veľmi neohúrili.
Eisenhower bol silne za New Deal. Jeho pozícia bola taká, že každý, kto spochybňuje New Deal, tak nepatrí do amerického politického systému. Počas neoliberálnych rokov sa veci na úrovni elít – na úrovni moci – pohli tak veľmi doprava, že je ťažké si spomenúť, čo bolo ešte prednedávnom normálne. Ľavica môže osloviť ľudí oživením robotníckeho hnutia, prechodom k strane práce, tlačením liberálnej časti Demokratickej strany k miernym sociálnodemokratickým cieľom – najmä v otázkach ako je klíma.
Mal by som tiež spomenúť otázku jadrových zbraní. Nehovorí sa o tom. Je to veľká hrozba pre našu existenciu. Hrozba sa enormne zvyšuje. Jedným z mnohých Trumpových zločinov bolo rozobrať celý systém kontroly zbraní a iniciovať kroky smerujúce k vytvoreniu veľmi nebezpečných nových zbraňových systémov – tieto kroky je potrebné veľmi rýchlo ukončiť, inak sa ocitneme vo vážnych problémoch. V týchto otázkach musíme ľavicu spojiť. Môžete sa líšiť v iných veciach, ale existuje niekoľko dôležitých vecí, ktoré sú pre ľudské prežitie nevyhnutné – a to doslova.
Všetci súhlasíme s tým, že zmena klímy je existenčnou hrozbou, ale zdá sa, že nebudeme schopní skutočne vyriešiť problém klímy, kým nejakým spôsobom neprekročíme hranice kapitalizmu k tomu, čo sa tradične nazývalo socializmus. Myslíte si, že je ešte užitočné premýšľať o socializme ako o akomsi politickom horizonte?
Je to užitočné, ale musíme si uvedomiť niektoré fakty. Jedným z nich je časový rámec. Máme jedno alebo dve desaťročia, aby sme sa rozhodujúcim spôsobom vyrovnali s environmentálnou krízou. O pár desaťročí kapitalizmus nezvrhneme. Môžete pokračovať v práci na socializme – budete však musieť uznať, že riešenie klimatickej krízy bude musieť spočívať v určitom regulovanom kapitalistickom systéme, nie v neoliberálnom systéme.
Existuje celý rad druhov kapitalizmu. Takže sa vrátite do predneoliberálneho obdobia – obdobia takzvaného organizovaného kapitalizmu – a v rámci tejto serióznej vládnej kontroly nad ničivými excesmi nespútaného kapitalizmu máte šancu pokračovať.
Medzitým by sme mali robiť presne to, čo ste povedali, a pokúsiť sa podkopať kapitalizmus. Zoberte si základné zlo kapitalizmu, ktoré tradiční socialisti vždy chápali – a to skutočnosť, že musíte mať prácu.
Považujeme zamestnanie za úžasnú vec. Pracujúci za rannej priemyselnej revolúcie to považovali za obscénnosť, za zásadný útok na základné ľudské práva a dôstojnosť. Bola to taká silná pozícia, že to bol slogan Republikánskej strany za vlády Lincolna: že námezdná práca sa od otroctva líši iba v tom, že je dočasná, než môžete byť slobodnou osobou.
Slobodu je možné zaviesť zamestnaneckým riadením podnikov, ktorých sú súčasťou. Môžete ju nadobudnúť jedným krokom, ako v podnikoch vlastnených pracujúcimi, ktorých je stále viac – alebo ich môžete získať sériou krokov, napríklad návrhmi [Elizabeth] Warrenovej a Sandersa na zastúpenie pracujúcich v správnych radách spoločností.
Zastúpenie pracujúcich nie je veľmi radikálne. Nemecko ho má – konzervatívna krajina – je to však krok vpred. Môžete sa od toho posunúť ďalej pomocou skutočnej priamej akcie v praxi – napríklad vytvorením podnikov vo vlastníctve pracujúcich – a zmeniť tak spôsob fungovania kapitalistického systému.
Ak máte uhlíkovú daň, nerobte to tak, ako to robili vo Francúzsku, čo viedlo k hnutiu žltých vest. Uhlíková daň, ktorá je navrhnutá tak, aby zasiahla pracujúcu triedu, povedie k povstaniu. Môžete mať uhlíkovú daň, pomocou ktorej výnosov sa to verejnosti vráti progresívnym spôsobom – potom bude prínosom pre pracujúcu triedu. Áno, za benzín zaplatíte o niečo viac, ale na oplátku dostanete viac.
To isté platí o zdravotnej starostlivosti. Ušetríte obrovské množstvo peňazí ak pristúpime k systému všeobecnej zdravotnej starostlivosti, ale budete platiť vyššie dane. To sú testy pre ľavicu: výchovné, organizačné, aktivistické. Myslím si, že je to obrovská škála príležitostí, ktoré sú k dispozícii. Ale nestačí len vedieť, čo robiť, musíte to urobiť.
Ako ostávate optimistickým v tom, že môžeme úspešne bojovať za skutočné zmeny, ktoré sú prospešné pre bežných ľudí?
Jedným z jednoduchých spôsobov je pozrieť sa na to, čo vidím na obrazovke: ľudí odhodlaných bojovať za lepší svet. A existuje veľa ľudí ako ste vy.
Ja to už viac nedokážem – starnem – ale zvykol som cestovať po niektorých z najchudobnejších a najzúfalejších oblastiach sveta: Laos, južná Kolumbia, kurdské oblasti v Turecku, palestínske utečenecké tábory, najbiednejšie miesta, ktoré nájdete. Veľa ľudí je optimistických. Nevzdávajú sa v porovnateľne horších podmienkach ako sú naše. Máme príležitosti, o ktorých môžu oni snívať. Nevzdávajú sa a bojujú.
Idete do chudobnej vidieckej komunity v Kolumbii, vzdialenej hodiny od diaľnice. Dostanete sa do komunity a prvé, čo uvidíte, je malý cintorín s hrobmi, bielymi krížmi, pre ľudí, ktorí boli zabití pri najnovšom polovojenskom útoku. Choďte do mesta: „Vitajte, najedzte sa.“ Choďte na stretnutie a budú hovoriť o tom, ako zachrániť neďalekú horu pred korporátnymi predátormi, ktorí im zničia zásoby vody.
Bojujú však s optimizmom. A keď takýchto ľudí vidíte všade – aj tu – ako nemôžete zdieľať ich optimizmus so všetkými našimi výsadami a výhodami?
(Krátené)
Zdroj foto: Wikimedia.
.jpg){kind=link}