Slavoj Žižek pre magazín Jacobin píše, že súčasné prepukajúce ekologické krízy otvárajú reálnu perspektívu posledného možného východiska pre samotného ľudstva. Môže ním byť socializmus, alebo je už neskoro? Preklad PT.
Posledné údaje ukazujú, že ani po (veľmi nerovnomernej) distribúcii očkovania si nemôžeme dovoliť relaxovať a vrátiť sa do starého normálu.
Pandémia nielenže neskončila (počty nakazených opäť stúpajú, čakajú nás nové lockdowny), na obzore sú aj ďalšie katastrofy. Na konci júna 2021 spôsobil tepelný hríb – poveternostný jav, pri ktorom hora vysokého tlaku zachytáva a stláča teplý vzduch, čím zvyšuje teploty a ohrieva celú oblasť – na severozápade USA a juhozápade Kanady zvýšenie teploty na 50°C (122°F), takže vo Vancouveri bolo horúcejšie ako na Blízkom východe.
Tieto zmeny počasia sú iba špičkou oveľa rozsiahlejších procesov: v posledných rokoch severná časť Škandinávie a Sibír pravidelne zaznamenávajú teploty nad 30°C (86°F). Svetová meteorologická organizácia prostredníctvom svojej meteorologickej stanice v sibírskom Verchojansku – severne od polárneho kruhu – zaznamenala 20. júna teplotný rekord 38°C (100,4°F). Mesto Ojmiakon v Rusku, považované za najchladnejšie obývané miesto na Zemi, bolo ešte horúcejšie (31,6°C [88,9°F]), ako kedykoľvek predtým v júni. Stručne povedané: „Zmena podnebia opeká severnú pologuľu.“
Je pravda, že tepelný hríb je lokálnym fenoménom, no je výsledkom globálneho narušenia vzorcov, ktoré jednoznačne závisia od ľudských zásahov do prírodných cyklov. Katastrofálne následky tejto vlny horúčav na život v oceáne sú už citeľné: „,Tepelný hríb‘ na pobreží Kanady pravdepodobne zabil 1 miliardu morských živočíchov,“ tvrdia odborníci. „Vedec z Britskej Kolumbie tvrdí, že teplo mušle v podstate uvarilo: ,Pobrežie sa zvyčajne nedrví, keď po ňom idete.‘“
Zatiaľ čo sa počasie celkovo otepľuje, tento proces dosahuje vrchol pri lokálnych extrémoch a tieto lokálne extrémy sa skôr či neskôr spoja do rady globálnych zlomových bodov. Ďalším takýmto zlomovým bodom sú katastrofické povodne v Nemecku a Belgicku v júli 2021 a ktovie, čo bude nasledovať. Táto katastrofa nie je niečím, čo začne v blízkej budúcnosti, je tu a tiež sa nenachádza v nejakej vzdialenej africkej alebo ázijskej krajine, ale práve tu, v srdci rozvinutého Západu. Aby sme to povedali na rovinu, budeme si musieť zvyknúť na život s viacerými súčasne prebiehajúcimi krízami.
Nielenže je táto vlna horúčav čiastočne podmienená ľahkomyseľným priemyselným drancovaním prírody, jej účinky závisia aj od sociálnej organizácie. Na začiatku júla 2021 v južnom Iraku vystúpili teploty nad 50°C (122°F) a súčasne došlo k úplnému kolapsu dodávky elektrickej energie (bez klimatizácie, chladničky, svetla), čo spravilo z tohto miesta živé peklo. Tento katastrofický dopad bol zjavne spôsobený obrovskou štátnou korupciou v Iraku, keď sa miliardy z ropy stratili v súkromných vreckách.
Ak k týmto (a mnohým ďalším) údajom pristupujeme triezvo, dá sa z nich vyvodiť jeden jednoduchý záver. Pre každú živú bytosť, kolektív alebo jednotlivca, je posledným východiskom smrť (z toho dôvodu mal Derek Humphry pravdu, keď svoju knihu z roku 1992 o asistovanej samovražde nazval Posledné východisko). Ekologické krízy, explodujúce v poslednej dobe, otvárajú reálne vyhliadky na posledné východisko (kolektívnu samovraždu) samotného ľudstva. Je tu posledný výjazd z cesty do našej záhuby alebo je už príliš neskoro, takže nám zostáva iba nájsť cestu k bezbolestnej samovražde?
Naše miesto vo svete
Čo by sme mali robiť v takejto situácii? Mali by sme sa predovšetkým vyhnúť bežnej múdrosti, podľa ktorej poučenie z ekologických kríz spočíva v tom, že sme súčasťou prírody, nie jej stredobodom, takže musíme zmeniť náš spôsob života – obmedziť náš individualizmus, rozvíjať novú solidaritu a akceptovať naše skromné miesto uprostred života na našej planéte. Alebo, ako povedala Judith Butler, „Obývateľný svet pre ľudí závisí od prekvitajúcej planéty, uprostred ktorej nestoja ľudia. Nestaviame sa proti toxínom v životnom prostredí iba preto, aby sme my ľudia mohli žiť a dýchať bez obáv z otrávenia, ale aj preto, že voda a vzduch musia mať život, ktorý nie je zameraný na nás samých.“
No nie je to tak, že globálne otepľovanie a ďalšie ekologické hrozby si od nás vyžadujú kolektívne zásahy do nášho prostredia, ktoré budú neuveriteľne silnými a priamymi zásahmi do krehkej rovnováhy životných foriem? Keď hovoríme, že nárast priemernej teploty sa musí udržať pod 2°C (35,6°F), hovoríme (a snažíme sa konať) ako generálni manažéri života na Zemi, nie ako nejaký skromný živočíšny druh. Regenerácia Zeme zjavne nezávisí od „našej menšej a ohľaduplnejšej úlohy“ – závisí od nadľudskej úlohy, ktorú máme, taká je pravda za všetkými tými rečami o našej konečnosti a smrteľnosti.
Ak sa máme starať aj o život vo vode a vo vzduchu, znamená to práve to, že sme to, čo Marx nazval „univerzálnymi bytosťami“, akoby schopní vykročiť mimo seba, postaviť sa na vlastné plecia a vnímať sa ako malý okamih prírodnej totality. Uniknúť do pohodlnej skromnosti našej konečnosti a smrteľnosti neprichádza do úvahy; je to falošné východisko smerujúce ku katastrofe. Ako univerzálne bytosti by sme sa mali naučiť prijímať naše prostredie v celej jeho komplexnej zmesi, ktorá zahŕňa to, čo vnímame ako smetie alebo znečistenie, ako aj to, čo nemôžeme priamo vnímať, pretože je príliš veľké alebo príliš nepatrné („hyperobjekty“ Timothyho Mortona). Pre Mortona byť ekologický
neznamená tráviť času v nedotknutej prírodnej rezervácii, ale vážiť si ten kus buriny, ktorý sa prediera cez trhlinu v betóne, a potom vážiť si tento betón. Je to tiež súčasťou sveta a časťou nás. . . .
Realita, píše Morton, je obývaná „čudnými cudzincami“ – vecami, ktoré sú „poznateľné, ale nezvyčajné“. Táto zvláštna podivnosť, píše Morton, je neredukovateľnou súčasťou každej skaly, stromu, terária, plastickej Sochy slobody, kvazaru, čiernej diery alebo kozmonauta, s ktorými sa človek môže stretnúť; tým, že ich uznáme, odkláňame sa od pokusov o ovládnutie objektov a smerujeme k tomu naučiť sa ich rešpektovať v ich nepolapiteľnosti. Zatiaľ čo romantickí básnici básnili o kráse a vznešenosti prírody, Morton reaguje na jej všadeprítomnú zvláštnosť; zahŕňajú do kategórie prírodného všetko, čo je strašidelné, škaredé, umelé, škodlivé a znepokojujúce.
Nie je dokonalým príkladom takejto zmesi osud potkanov na Manhattane počas pandémie? Manhattan je živý systém ľudí, švábov,. . . a miliónov potkanov. Lockdown na vrchole pandémie spôsobil, že keďže boli všetky reštaurácie zatvorené, potkany, ktoré žili z odpadkov z reštaurácií, boli pripravené o zdroj potravy. To spôsobilo masové vyhladovanie: bolo nájdených veľa potkanov, ktoré pojedali svojich potomkov. Zatvorenie reštaurácií, ktoré zmenili stravovacie návyky ľudí, ale nepredstavovali pre nich žiadnu hrozbu, bolo katastrofou pre potkany, potkany ako spriaznené druhy.
Ďalšia podobná nehoda z nedávnej histórie by sa dala nazvať „vrabce ako súdruhovia“. V roku 1958, na začiatku Veľkého skoku vpred, čínska vláda vyhlásila, že „vtáky sú verejnými zvieratami kapitalizmu“, a začala veľkú kampaň na elimináciu vrabcov, ktorých vinili z konzumácie približne štyroch libier obilia na vrabca ročne. Vrabčie hniezda boli zničené, vajcia boli rozbité a kuratá zabité; milióny ľudí sa zorganizovali do skupín a búchali do hlučných hrncov a panvíc, aby zabránili vrabcom odpočívať v hniezdach, s cieľom spôsobiť ich smrť vyčerpaním.
Tieto masové útoky vyčerpali vrabčiu populáciu a vytlačili ju takmer k vyhynutiu. Avšak, v apríli 1960 si boli čínski lídri nútení uvedomiť, že vrabce pojedali na poliach aj veľké množstvo hmyzu, takže namiesto zvýšenia sa výnosy ryže po tejto kampani podstatne znížili: vyhladenie vrabcov narušilo ekologickú rovnováhu, a hmyz zničil plodiny v dôsledku absencie prirodzených predátorov. V tejto dobe však už bolo neskoro: bez vrabcov, ktoré by ich zožrali, narástli populácie kobyliek, rojili sa po krajine a zhoršovali ekologické problémy, ktoré spôsobil už Veľký skok vpred, vrátane rozsiahleho odlesňovania a zneužívania jedov a pesticídov. Ekologická nerovnováha sa pripisuje zhoršeniu veľkého čínskeho hladomoru, v ktorom milióny ľudí zomreli od hladu. Čínska vláda sa nakoniec uchýlila k dovozu 250 000 vrabcov zo Sovietskeho zväzu, aby doplnila ich populáciu.
Takže opäť, čo môžeme a máme robiť v tejto neúnosnej situácii – neúnosnej, pretože musíme akceptovať, že sme jedným z druhov na Zemi, ale zároveň sme zaťažení nemožnou úlohou konať ako univerzálni manažéri života na Zemi? Pretože sme nedokázali podniknúť iné, možno jednoduchšie východiská (globálne teploty stúpajú, oceány sú čoraz viac znečistené…), čoraz viac sa zdá, že posledným východiskom pred tým konečným bude určitá verzia toho, čo sa kedysi nazývalo „vojnový komunizmus.“
Akýmikoľvek prostriedkami
To, čo tu mám na mysli, nie je nijaká rehabilitácia alebo kontinuita „reálne existujúceho socializmu“ dvadsiateho storočia, ešte menej celosvetové osvojenie si čínskeho modelu, ale celý rad opatrení, ktoré ukladá samotná situácia. Keď (nielen krajina, ale) všetci čelíme hrozbe nášho prežitia, vstupujeme do vojnového núdzového stavu, ktorý bude trvať prinajmenšom desaťročia. Aby sme jednoducho zaručili minimálne podmienky nášho prežitia, je nevyhnutné mobilizovať všetky naše zdroje, aby sme sa vyrovnali s doposiaľ neslýchanými výzvami, vrátane presunov desiatok, možno stoviek, miliónov ľudí v dôsledku globálneho otepľovania.
Odpoveďou na tepelné hríby v USA a Kanade nie je iba pomoc postihnutým oblastiam, ale aj útok na ich globálne príčiny. A ako jasne ukazuje prebiehajúca katastrofa v južnom Iraku, na zabránenie sociálnym výbuchom bude potrebný štátny aparát schopný udržať minimálny blahobyt obyvateľov v katastrofálnych podmienkach.
Všetky tieto veci možno – dúfajme – dosiahnuť len prostredníctvom silnej a povinnej medzinárodnej spolupráce, sociálnej kontroly a regulácie poľnohospodárstva a priemyslu, zmien v našich základných stravovacích návykoch (menej hovädzieho mäsa), globálnej starostlivosti o zdravie atď. Pri bližšom pohľade je zrejmé, že samotná zastupiteľská politická demokracia nebude na túto úlohu stačiť. Oveľa silnejšia výkonná moc schopná presadiť dlhodobé záväzky sa bude musieť spojiť s miestnymi samoorganizáciami ľudí, ako aj so silným medzinárodným orgánom schopným prekonať nevôľu nesúhlasných národov.
Nehovorím tu o novej svetovej vláde – takýto subjekt by dal príležitosť na nesmiernu korupciu. A nehovorím o komunizme v zmysle zrušenia trhov – trhová konkurencia by mala hrať rolu, aj keď rolu regulovanú a kontrolovanú štátom a spoločnosťou. Prečo potom používať výraz „komunizmus“? Pretože to, čo budeme musieť urobiť, obsahuje štyri aspekty každého skutočne radikálneho režimu.
Po prvé, je tu dobrovoľnosť: zmeny, ktoré budú potrebné, nie sú založené na nijakej historickej nevyhnutnosti; vykonajú sa proti spontánnej tendencii dejín – ako sa vyjadril Walter Benjamin, musíme zatiahnuť ručnú brzdu na vlaku dejín. Potom je tu rovnostárstvo: globálna solidarita, zdravotná starostlivosť a minimum dôstojného života pre všetkých. Potom tu sú prvky toho, čo sa tvrdohlavým liberálom môže javiť ako „teror“, ktorého príchute sa nám dostalo pri opatreniach pri zvládaní prebiehajúcej pandémie: obmedzenie mnohých osobných slobôd a nové spôsoby kontroly a regulácie. Napokon tu je dôvera v ľudí: všetko bude stratené bez aktívnej účasti bežných ľudí.
Cesta vpred
Toto všetko nie je nejaká morbídna dystopická vízia, ale výsledok jednoduchého realistického zhodnotenia našej ťažkej situácie. Ak sa touto cestou nevydáme, stane sa úplne bláznivá situácia, ktorá už teraz prebieha v Spojených štátoch a Rusku: mocenská elita sa pripravuje na prežitie v gigantických podzemných bunkroch, v ktorých môžu tisíce ľudí prežiť mesiace, s výhovorkou, že vláda by mala fungovať aj za takýchto podmienok. Stručne povedané, vláda by mala pokračovať v práci, aj keď na Zemi nežijú ľudia, nad ktorými by mala uplatňovať svoju moc.
Naše vlády a podnikateľské elity sa už na tento scenár pripravujú, čo znamená, že vedia, že už zvoní poplach. Aj keď vyhliadka na to, že megabohatí budú žiť niekde vo vesmíre mimo našej Zeme, nie je realistická, nemožno sa vyhnúť záveru, že pokusy niektorých megabohatých jednotlivcov (Musk, Bezos, Branson) usporiadať súkromné lety do vesmíru tiež vyjadrujú predstavu úniku pred katastrofou, ktorá ohrozuje naše prežitie na Zemi. Čo teda čaká nás, ktorí nemáme kam uniknúť?
Zdroj foto: Wikiwand.
