Naša reakcia na prílev utečencov z Afriky a Blízkeho východu do Európy sa podobá reakciám pacienta, ktorý sa dozvie diagnózu svojho bezútešného stavu, opísaným psychiatričkou Elisabeth Küblerovou-Rossovou:
- Nechce o tom počuť a izoluje sa („To nemôže byť pravda, mňa sa to nemôže týkať.“);
- Zlosť („Prečo práve ja?!“);
- Vyjednávanie s nádejou, že sa to nejako posunie alebo zmierni („Ešte nie je ten čas, ešte by som chcel…“);
- Depresia a pocit vnútorného prázdna („Zomriem. Tak v čo ešte dúfať?“);
- Prijatie („Keďže to nemôžem zmeniť, môžem sa na to aspoň dobre pripraviť.“).
Po tom, čo sme v televízii sledovali prílev utečencov, nahovárali sme si: Veď to nie je také zlé, ignorujme to. Nato však prišiel hnev, že ohrozia náš spôsob života, že sú medzi nimi teroristi, a preto musia byť zastavení.
Pri snahe o vyjednávanie sa prišlo s myšlienkou zavádzania kvót a podporou utečeneckých táborov v krajinách ich pôvodu. Tú vystriedala depresívna reakcia, že sme stratení a Európa sa pred našimi očami zmení na Európastan. To, čo nám teraz chýba, je prijatie: spoločný, celoeurópsky plán, ako sa s utečencami vyrovnať.
Presuny obyvateľstva sa v dejinách vždy diali živelne a viedli ku krvavému násiliu. My máme možnosť poučiť sa z týchto nešťastí a pripraviť sa na ne. Mali by sme sa preto pýtať, ako zmieriť a zorganizovať masívne pohyby obyvateľstva nielen z vysychajúcej rovníkovej oblasti či vojnou rozháraného Blízkeho východu, ale aj kto napríklad osídli nové oblasti severnej Sibíri, ktoré sa stanú obývateľnými a úrodnými?
Dnes vieme, že po havárii japonskej elektrárne Fukušima bol pripravený plán evakuácie Tokia. Kam by šlo týchto 20 miliónov ľudí? Alebo, ako by sme reagovali na príchod miliónov utečencov z rozvrátenej Ukrajiny? Zdá sa, že migrácia je našou budúcnosťou, takže nemá zmysel pred ňou zatvárať oči. Mali by sme sa naučiť žiť nomádskejším spôsobom života. Alternatívou je barbarstvo, niekedy eufemisticky nazývané „stret kultúr“.
Na rozdiel od presvedčenia liberálov, že musíme hľadať spôsob, ako si porozumieť, by sme sa dovtedy, než sa nám podarí vytvoriť pravidlá a regulácie, ako spolu žiť, mali naučiť slušne ignorovať svoje kultúrne odlišnosti. Čelíme totiž omnoho väčším a horším problémom, ako je problém náboženskej tolerancie.
To, čo nás, paradoxne, dokáže spojiť, nie je porozumenie, ale spoločný boj a vzájomná podpora v strastiach, ktoré zažívame. Bez solidarity nám ostane len samoúčelné, deštruktívne násilie, ktorého terčom sú vždy tí slabší – ženy, deti a menšiny.
Moslimovia, kresťania či ateisti totiž čelia – slovami klasika – „tej istej ohavnej pohanskej modle, ktorá chcela piť nektár iba z lebiek zabitých“. Je to ten istý globálny kapitalizmus, ktorý na ich komunity neberie žiaden ohľad.
Občianska vojna v Stredoafrickej republike medzi kresťanským juhom a moslimským severom nie je výbuchom etnickej nenávisti, ale dôsledkom objavenia zásob ropy, o ktoré bojujú dve skupiny v zastúpení Francúzska a Číny. Príčinou etnických vojen v Kongu sú „krvavé nerasty“ koltan, kobalt, meď, zlato a diamanty, o ktoré majú záujem high-tech firmy.
Pre ne sú, podľa Priateľov Zeme, holými rukami nútení ťažiť rudy deti a mladiství, dochádza k znečisťovaniu ekosystémov, podzemných vôd, zaberaniu pôdy, ku klčovaniu stromov, k hubeniu zvierat. Iné africké krajiny boli do globálnej ekonomiky integrované prostredníctvom štrukturálnych reforiem, ktoré im naordinovali export plodín a vyhnali roľníkov do mestských get.
Okrem ekonomického tlaku to sú aj vojenské prostriedky, pod ktorých súkolesím niekedy končia aj jeho najväčší spojenci, ako to bolo v prípade líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího. Ten pred svojím zosadením cynicky vyhlásil, že štáty NATO podporou al-Kajdá rozbili múr, ktorý ich chránil od migrantov. Pre záujmy Británie a Francúzska bola vojenská akcia, bez stratégie a dodatočného plánu, cenou, ktorú boli v rámci ďalšieho presadzovania svojich záujmov ochotní zaplatiť.
Prvotná nedôvera a opatrnosť ľudí voči utečencom však nemusí nevyhnutne znamenať rasizmus. Pretože to, čo je pre kvalifikovanú servisnú triedu spestrením kultúr, predstavuje pre bežnú pracujúcu triedu ohrozenie vyvolávajúce obrannú reakciu voči konkurencii.
Nedôvera voči liberálnemu Západu je o to väčšia, že svoje praktiky vykorisťovania a vládu násilia prezentuje pod rúškom slobody, rovnosti a demokracie. Presúvaním pozornosti na kultúrne témy však môže vládnuca trieda držať nižšie triedy ľahšie v šachu.
Keďže každý multikulturalizmus bude niekoho utláčať, pretože ide vždy na úkor nejakých kultúr, otázkou je, ktorá kultúra stanoví vedúcu podobu multikulturalizmu. Čo bude tým, pre čo sa nám oplatí spoločne žiť? Inak povedané, čo bude tým, čo spojí ľudí, ktorí sú ponechaní napospas neľútostným a voči ľuďom slepým silám trhu a stanoví, ako môžu spoločne žiť? Jedno je však jasné: už to nemôžu byť iba peniaze.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda
