Vzostup Bolsonara v Brazílii, Trumpa v USA a krajnej pravice po celej Európe sa skloňuje so slovom “fašizmus”. Avšak, táto narastajúca pravica je v kľúčových odtieňoch odlišná od fašizmu dvadsiateho storočia.
Nicolas Allen a Martín Cortés hovorili s historikom Enzom Traversom o snahe radikálnej pravice o sebaoživenie sa a o tom, ako by sa mala ľavica tiež nanovo vynájsť a udržať krok. Rozhovor z magazínu Jacobin prinášame v preklade Petra Takáča.
–
Súčasné debaty o fašizme a populizme sa často utápajú v sémantike. V knihe Nové tváre fašizmu si osvojujete odlišný prístup. Zaoberáte sa viac tým, ako sa tieto slová používajú vo verejnom diskurze a tým, čo môžu odhaliť o “všeobecnom prístupe k dejinám”. Mohli by ste povedať niečo o celkovom prístupe tejto knihy?
Interpretácie minulosti sa nedajú oddeliť od ich verejného používania v súčasnosti. Zaujímam sa o konceptualizáciu fašizmu, no táto snaha nie je len historiografická, a nie je politicky “neutrálna”. Napríklad, rozlišujem medzi fašizmom a populizmom: to prvé znamená zničenie demokracie; to druhé je politickým štýlom, ktorý môže nadobudnúť odlišný, niekedy protikladný, smer, no zvyčajne v rámci demokratického rámca.
Nie som si istý ako dnes rozanalyzovať pojem fašizmu. Často býva zneužívaný. Tradične bola hrozba návratu fašizmu starosťou ľavice. Dnes sa z neho stala otrepaná fráza elít, ohrozovaných pravicovým populizmom a post-fašizmom (spomeňte si na Madeleine Albrightovú a Roberta Kagana v USA, alebo Mattea Renziho v Taliansku).
Tento druh jednotného frontu “antifašizmu”, ktorý navrhujú tradičné elity však zakrýva ich vlastnú zodpovednosť za vytvorenie podmienok, ktoré umožnili objavenie sa a rozšírenie novej radikálnej pravice, od východnej po západnú Európu, od USA po Brazíliu.
Základným podnetom mojej knihy je otázka: čo znamená fašizmus v dvadsiatomprvom storočí? Mali by sme považovať nárast novej pravice v svetovej miere za návrat klasického fašizmu 1930-tych rokov, alebo skôr za celkom nový fenomén? Ako ho definovať a ako ho odlíšiť?
Podľa titulu sa môže zdať, že kniha je o “neofašizme”. Namiesto toho tvrdíte, že posun európskej politiky doprava je “post-fašistickým” fenoménom, spojeným s, ale odlišným od klasického fašizmu. Mohli by ste v krátkosti vysvetliť, prečo na tomto rozdiely záleží?
Neofašizmus, teda hnutia, ktoré si robia nárok na spojenie s klasickým fašizmom, je okrajovým fenoménom. Jedným z kľúčových príčin úspechu novej radikálnej pravice je vykresľovanie seba samých ako čohosi nového. Buď nemajú fašistické korene (Trump alebo Salvini), alebo sa vo výraznej miere dištancovali od svojej vlastnej minulosti (Marine Le Pen, ktorá z Národného frontu vykázala svojho otca).
Nová pravica je nacionalistická, rasistická, a xenofóbna. Vo väčšine západoeurópskych krajín, alebo minimálne v tých, kde je radikálna pravica pri moci alebo podstatne vzrástla, si osvojuje demokratickú a republikánsku rétoriku. Zmenila svoj jazyk, svoju ideológiu a svoj štýl.
Inými slovami, zanechala svoje staré fašistické zvyklosti, no ešte sa nestala úplne inou. Ešte sa nestala normálnou súčasťou našich politických systémov.
Na jednej strane, nová krajná pravica už viac nie je fašistická; na druhej ju nedokážeme definovať bez toho, aby sme ju porovnávali s fašizmom. Nová pravica je hybridným subjektom, ktorý sa môže vrátiť k fašizmu, alebo sa môže zmeniť v novú formu konzervatívnej, autoritárskej, populistickej demokracie. Koncept post-fašizmu sa toto snaží uchopiť.
Dnes je nemožné predvídať jeho budúci vývoj. V tejto chvíli je dôležité porovnanie s medzivojnovým obdobím dvadsiateho storočia: v oboch prípadoch tu chýba medzinárodný poriadok. Chaos po veľkej vojne bol výsledkom rozpadu takzvaného “Koncertu veľmocí” – klasického liberalizmu devätnásteho storočia – a dnes je výsledkom konca studenej vojny. Fašizmus a post-fašizmus sa zrodili z tejto chaotickej a kolísavej situácie.
Uvádzate francúzsky Národný front ako ukážkový príklad post-fašizmu. Primäl vás vzostup strany Vox v Španielsku alebo Salviniho Taliansko k špecifikovaniu niektorých aspektov základnej pracovnej definície post-fašizmu, alebo ich beriete ako potvrdenie svojej širokej pojmovej línie?
Úspech krajnej pravice vo Francúzsku, Taliansku, Maďarsku, Rakúsku, Poľsku, a nedávno aj v Španielsku a Nemecku, dvoch krajinách, ktoré sa zvyčajne považovali za výnimky, potvrdzujú túto všeobecnú tendenciu. Francúzsky Národný front bol predchodcom. To, pochopiteľne, otvára kladie závažnú otázku o budúcnosti Európskej únie. Nemyslím si, že EÚ dokáže prežiť ak tieto post-fašistické hnutia ako v západnej, tak v strednej Európe zvíťazia v najbližších jarných eurovoľbách. Pravdepodobne nezanikne za noc, no rozpad EÚ by sa stal v strednedobom horizonte nevyhnutným.
Nárast týchto reakcionárskych a nacionalistických “eurofóbnych” hnutí je však produktom politík dvadsať rokov zavádzaných samotnou Európskou komisiou. EÚ sa stala nástrojom finančného kapitalizmu, ktorý uvalil svoje pravidlá na všetky svoje vlády prostredníctvom právnych inštitúcií, pozostávajúcich z komplexného systému zákonov niekedy vkladaných aj do ústav.
Najväčším úspechom neoliberálnych elít bolo pretransformovať svoj vlastný sociálny bankrot – v roku 2008 boli zachránený štátmi – na finančnú krízu samotných štátov, ktoré údajne míňali peniaze nad svoje pomery a mali by byť teraz pretransformované na ziskové a konkurencieschopné inštitúcie. Po dvoch prezidentoch Komisie ako Barroso (dnes poradca Goldman Sachs) a Juncker (bývalý líder daňového raja ako Luxembursko); po gréckej kríze a desiatich rokoch politiky úspor po celom kontinente, nie je nárast pravicovo populistických lídrov ako Matteo Salvini a Viktor Orbán vôbec zarážajúci: “Spánok rozumu plodí príšery.”
Nedokážeme efektívne bojovať proti post-fašizmu obranou EÚ. Iba zmenou EÚ dokážeme poraziť nacionalizmus a pravicový populizmus.
Veľká časť vašej analýzy sa zameriava na Francúzsko. Tam, zdá sa, je nová krajná pravica skôr vnímaná ako návrat vytesneného: že prechod Národného frontu do hlavného prúdu je procesom vychádzania autoritárskych a koloniálnych dejín Piatej republiky na povrch. Je to tak? Ak áno, mohlo by sa to rozšíriť do iných krajín bojujúcich s krajne pravicovými tendenciami?
Xenofóbna a rasistická vlna v Európe zameraná proti ázijským a africkým imigrantom nutne má neokoloniálnu pachuť. Moslimskí imigranti a utečenci, ktorí sú ich cieľmi, prichádzajú z bývalých európskych kolónií. Je to “návrat vytesneného”, ktorý pôsobivo odhaľuje pretrvávanie európskeho koloniálneho nevedomia. No stará koloniálna a rasistická rétorika bola zanechaná.
Národný front už viac nie je hnutím nostalgických hlásateľov francúzskeho Alžírska; teraz sa prezentuje ako obranca národnej identity Francúzska ohrozovanej globalizáciou, masovou imigráciou, a islamským fundamentalizmom. Tento neokoloniálny postoj môže zahŕňať republikánske a “progresívne” zvyky: na jednej strane sa snažia zachovať kresťanské korene Francúzska a Európy voči islamskej “invázii”; na druhej, predstierajú ochranu ľudských práv (niekedy dokonca žien a gayov) proti islamskému spiatočníctvu.
Tieto argumenty sú veľmi populárne vo francúzskych médiách, ďaleko od radov Národného frontu: mnoho verejných intelektuálov, ktorí nechcú byť spájaní s Marine Le Penovou, sa stalo jej nejefektívnejšími spojencami, ako napríklad Alain Finkielkraut, ktorý nedávno vstúpil do Académie francaise. Po teroristických útokoch v roku 2015 Francois Hollande a jeho premiér Manuel Valls prijali politiky navrhované Národným frontom: výnimočný stav, zákaz vychádzania, hromadné vyhosťovanie nelegálnych imigrantov. Dokonca sa pokúšali prijať princíp zbavenia občianstva za dvojnárodnostný terorizmus (t.j. francúzski občania so severoafrickým pôvodom).
Prikladáte nejaký význam pojmom ako “mikro-fašizmus” alebo iným konceptom, ktoré vnímajú fašizmus ako transhistorickú dynamiku v rámci kapitalizmu?
“Mikro-fašizmus” sa nezdá byť náležitou definíciou, keďže tu čelíme globálnemu fenoménu. Keďže si autentická demokracia žiada sociálnu rovnosť, môžeme povedať, že predovšetkým v ére neoliberalizmu pozostáva kapitalizmus z “demontáže” demokracie, ako veľmi dobre ukázala Wendy Brownová. To je všeobecná tendencia kapitalizmu, nie jedna z jeho patológií alebo degenerovaných foriem.
Od prvej polovice devätnásteho storočia klasický liberálny mysliteľ ako Tocqueville chápal, že rozvoj kapitalizmu ohrozuje to, čo považuje za “volenú príbuznosť” medzi trhovou spoločnosťou a demokraciou. Predstava jednoty medzi kapitalizmom a demokraciou sa v druhej polovici dvadsiateho storočia, v ére sociálneho štátu, stala mýtom.
V skutočnosti bola táto “humanizácia” kapitalizmu dôsledkom Októbrovej revolúcie. Po rozpade reálneho socializmu a konci dekolonizácie kapitalizmus opätovne obajvil svoju “divokú” náturu. Sociálne nerovnosti sa rozšírili v celosvetovej miere a obsah demokracie sa začal vyprázdňovať.
Fašizmus istotne má “transhistorický” charakter – vezmite si len vojenské diktatúry v Latinskej Amerike v 1960-tych a 1970-tych rokoch – a nie je ho možné oddeliť od kapitalizmu, ktorý je jedným z jeho predpokladov. No zobrazovať fašizmus ako dôsledok globálnej krízy kapitalizmu neznamená považovať ho za jeho nutný výsledok.
V Spojených štátoch výsledkom krízy kapitalizmu nebol fašizmus. Bol to New Deal. Fašizmus patrí do historickej doby – dvadsiateho storočia -, v ktorej zničil demokraciu. V súčasnosti post-fašizmus stratil svoju subverzívnu dimenziu svojich predchodcov: nechce potlačiť parlamentarizmus alebo individuálne práva; skôr sa snaží zničiť demokraciu zvnútra.
Píšete o súčasnom “prelamovaní tabu” okolo otvoreného priznávania sa k fašistickým alebo ultrapravicovým identitám. Potvrdzujete, že európska krajná pravica dosiahla určitú legitimitu tým, že vyplnila vákuum po ustupujúcich sociálno-demokratických stranách, no zdá sa, že poukazujete na ešte hlbšiu vec, ktorá sa dotýka myšlienky toho, čo nazývate “režimom historicity”. Mohli by ste rozvinúť súvis medzi “zábudlivými demokraciami” a vzostupom krajnej pravice?
Post-fašizmus je globálnym fenoménom, ktorý nemá jednoliate a dokonca ani homogénne črty. Jeho výbušný koktejl nacionalizmu, xenofóbie, rasizmu, charizmatického vodcovstva, reakcionárskeho “identitárstva” a regresívnej anti-globalizácie môže nadobudnúť rozličných foriem.
Napríklad, radikálna forma neoliberalizmu presadzovaná Bolsonarom je neznáma v Európe, kde je post-fašizmus poháňaný hnevom a nespokojnosťou voči neoliberálnym politkám EÚ. Z tohto pohľadu sa mi zdá, že základná premisa nárastu post-fašizmu spočíva v nedostatku ľavicovej alternatívy voči neoliberalizmu.
Ako komunizmus, tak sociálna demokracia, hegemonické modely ľavice v dvadsiatom storočí, zlyhali: reálny socializmus sa rozpadol v dôsledku paralyzácie svojimi vlastnými protikladmi, a sociálna demokracia – nástroj humanizácie kapitalizmu počas studenej vojny – vyčerpal svoju historickú úlohu vtedy, keď sa kapitalizmus stal neoliberálnym. Socializmus je potrebné znovuobjaviť.
No v súboji medzi ľavicou a pravicou o vlastné sebavynájdenie sa má post-fašizmus o dĺžku náskok. Avšak, na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí boli podporovaní vládnucimi triedami kontinentálnej Európy v 1930-tych rokoch, sa post-fašizmus ešte nestal hlavnou voľbou neoliberálnych elít. Môže sa stať ich hlavnou voľbou po celkovej kríze kapitalizmu, alebo náhlom rozpade EÚ. Strach z boľševizmu, hlavný zdroj fašizmu počas rokov medzi dvoma svetovými vojnami, tu už viac nie je.
Vo svojej knihe hovorím o neoliberálnom „režime historickosti“, ktorého vyhliadky sú obmedzené súčasnosťou. To je handicapom ako pre pravicu, tak pre ľavicové hnutia. Post-fašizmus nemá utopické vyhliadky svojich predchodcov. Nesnaží sa dobyť kolektívnu predstavivosť s mýtom „Nového človeka“, „tisícročnej ríše“, a novej civilizácie. Logikou post-fašizmu je skôr „kultúrny pesimizmus“: obrana tradičných hodnôt a „ohrozenie“ národných identít; nároky na národnú suverenitu voči globalizácii, a hľadanie obetného baránka v prisťahovalcoch, utečencoch a moslimoch.
Kniha sa v prvom rade zameriava na Európu. Už vaše stručné poznámky k americkej politike sú prevažne o vyvrátení predstavy, že Trumpa je možné vysvetliť prostredníctvom fašistickej optiky. Vidíte nejaké širšie uplatnenie všeobecného „režimu historickosti“, ktorý opisujete? Nevedie nás Bolsonarovo víťazstvo v Brazílii k tomu, aby sme sa na fenomén post-fašizmu pozreli na svetovej úrovni?
Ako poukázali viacerí pozorovatelia, Trump vykazuje typické fašistické črty: autoritárske a charizmatické vodcovstvo, nenávisť voči demokracii, odpor k zákonu, použitie sily, pohŕdanie ľudskými právami, otvorený rasizmus, mizogýnia, homofóbia. No nie je za ním žiadne fašistické hnutie. Bol zvolený ako kandidát republikánskej strany, ktorá je pilierom politického zriadenia Spojených štátov. Táto paradoxná situácia nemôže vytrvať bez toho, aby nespochybnila demokratické štruktúry Spojených štátov.
Podobná dilema, v dokonca ešte v dramatickejšej a zarážajúcejšej forme, je v stávke v Brazílii po zvolení Bolsonara. Ten je ešte radikálnejší ako jeho americké či európske náprotivky: zatiaľ čo sa Marine Le Penová sa rozišla s antisemitizmom svojho otca a osvojila si demokratickú rétoriku, Bolsonaro je obhájcom mučenia a vojenskej diktatúry. Kým si Marine Le Penová a Salvini prajú znovuzavedenie protekcionistických politík, Bolsonaro je fanatickým neoliberálom.
No Petrobras, ktorý je pilierom brazílskeho kapitalizmu, sa ho nezastáva. Ako poznamenali viacerí brazílski analytici, za Bolsonarom sú tri mocné konzervatívne sily: „balas, bois, e biblia“ – armáda, vlastníci pôdy a evanjelický fundamentalizmus.
Inými slovami, naozaj klasické fašistické hnutie by kombinovalo tieto dve veci, ktoré Trumpovi a Bolsonarovi chýbajú: mobilizácia más a jednotná podpora elít. Je to správne?
Áno, myslím si, že toto je hlavný rozdiel, ktorý ich odlišuje od klasického fašizmu, aj keď si vládnuce triedy dokážu výborne osvojiť obe z nich, hlavne keď chýba akákoľvek skutočná alternatíva. Avšak, v krajinách EÚ táto možnosť nie je v ich programe. Militarizované masové hnutia klasického fašizmu boli dôsledkom zosurovenia politiky vytvorenej veľkou vojnou. Tá sa dnes objavila v Iraku, Líbyi, Sýrii a Jemene, ale nie v krajinách EÚ, Spojených štátoch, alebo Brazílii. To je dôvod prečo predchodcom Trumpa a Bolsonara nie je ani Mussolini, ani Hitler, ale Berlusconi. Avšak nová, globálna kríza by mohla zmeniť profil krajnej pravice vo viacerých krajinách.
Jedna z najzaujímavejších pasáží vašej novej knihy sa týka debát európskej školy „antifašistických“ historikov a ich údajne „politicky neutrálnej“ revízie dejín. Prečo ich vnímate ako tak nebezpečných a prečo by bolo dôležité potvrdenie významu antifašistickej historiografie?
Deliaca čiara medzi fašizmom a demokraciou je ako morálna, tak politická. V kontinentálnej Európe a, v posledných rokoch, v Latinskej Amerike, sa demokracia zrodila z hnutí odporu a z antifašizmu. Všade, kde tieto boje priniesli demokraciu, by „antifašistická“ demokracia bola iba krehká, zábudlivá, a neverná svojim vlastným dejinám.
Ľavica by mala pamätať na tento vývojový súvis medzi antifašizmom a demokraciou. Demokraciu nie je možné zredukovať na právny a politický dispozitív, na „pravidlá hry“. Demokracia nie je ani púhym výsledkom trhovej spoločnosti; je historickým výdobytkom politických revolúcií a antifašistického boja. Zrušenie alebo poprenie tejto historickej súvislosti je najpriamejším spôsobom ako „rozložiť demos“.
Nedávne „hnutia námestí“ ako Occupy Wall Street a španielskych Indignados ste opísali ako pokus vynájsť „nový komunizmus“. Zároveň ste naznačili, že bez kritického preskúmania „starého komunizmu“ a odhalenia niektorých užitočných aspektov tohto odkazu, ostane svetová ľavica bez kormidla. Ktoré sú tie užitočné aspekty komunistického odkazu?
Occupy Wall Street a španielski Indignados vyjadrili túžbu po alternatíve, tak ako Syriza v Grécku pred svojim politickým posunom v lete 2015. Dnes Bernie Sanders, Jeremy Corbyn, a Podemos dokazujú, že ľavica hľadá nové myšlienky, nové cesty a nové nádeje. Sanders stelesňuje posun v dejinách americkej ľavice po New Deale v 1930-tych rokoch a Novej ľavici v 1960-tych rokoch. Dáva novú legitimitu myšlienke socializmu v krajine, kde nikdy neprevládala. Vo Veľkej Británii a Španielsku symbolizuje Corbyn a Podemos radikálny zlom od dlhého obdobia sociálneho liberalizmu.
Tieto skúsenosti sú krokmi k vynájdeniu nového modelu pre svetovú ľavicu. Staré paradigmy zlyhali, no ešte neboli nahradené. Nový model by mal kombinovať kritický výklad sveta a projekt jeho revolučnej transformácie, ako navrhoval Marx vo svojej slávnej „jedenástej téze“.
Komunizmus stelesňoval túto kombináciu a vytvoril utopický horizont dvadsiateho storočia. Mojou jedinou istotou je, že nová, odlišná ľavica dvadsiatehoprvého storočia bude antikapitalistická, no neviem, či sa bude nazývať „komunistická“. Pravdepodobne vynájde nové koncepcie a obrazy – ako to spravil socializmus a komunizmus počas minulých dvoch storočí. No nová ľavica sa neobjaví ako nepopísaná tabuľa. Povedať, že došlo k historickému zlomu s modelmi minulosti neznamená, že svetová ľavica nebude potrebovať pamäť a historické vedomie.
Kritickému chápaniu minulých porážok sa nedá vyhnúť. To, čo pomohlo ľavici prekonať svoje porážky, od Parížskej komúny po čílsky puč v 1973, bolo presvedčenie, že budúcnosť patrí socializmu, a dokonca aj tie najtragickejšie zlyhania boli iba prehratými bojmi. Táto viera v historickú úlohu bola zaťažená teleologickou dimenziou, no taktiež dala ľavici výnimočnú silu, ktorá tu už dnes viac nie je.
Ľavica ostala “osirotená”. Nemôže sa priznať ani zabudnúť na minulosť – musí ju prekonať.
Zdá sa, že ste skeptický voči využitiu populizmu pre ľavicové účely. Keďže ide o slovo často používané na protikladné účely – aby zlúčil nezlúčiteľné fenomény ako La France Insoumise a Národný front, potom navrhujete, aby populizmus prestal zmazávať čiary medzi ľavicou a pravicou. To, že určití ľavicoví intelektuáli a politické strany prijali značku “ľavicového populizmu” preto, aby zmapovali prechod medzi “námestiami” a “voľbami”, sa podľa všetkého netýka vašich úvah. Myslíte si, že v boji proti post-fašizmu jestvuje priestor pre ľavicový populizmus?
Podľa môjho názoru je populizmus politickou formou, ktorú môžu zdieľať lídri odlišných a dokonca aj protikladných orientácií ako na ľavicovej, tak na pravicovej časti politického spektra. No štýl a rétorika, v ktorej je cnosť stelesnená v “ľude” stojacom v opozícii voči skorumpovaným elitým definuje iba formou, nie obsah politickej sily. V Latinskej Amerike využíval ľavicový populizmus demagógiu a často nadobudol autoritárske črty, no jeho úlohou bolo zahrnúť nižšie triedy do sociálneho a politického systému. V Západnej Európe je pravicový populizmus xenofóbny, rasistický a hlásajúci politiky vylúčenia.
Ako zdôraznil Marco D´Eramo, v mnohých prípadoch odhaľuje stigmatizácia “populizmu” aristokratický a elitársky odpor voči “ľudu”. Ak populizmus znamená, že Corbyn, Sanders a Podemos sú zameniteľní za Salviniho, Orbana, Trumpa a Bolsonara, tak je celkom zbytočným alebo nebezpečným konceptom.
Viem, že niektorí radikálni myslitelia ponímajú populizmus ako alternatívu voči údajne zastaralému rozštiepeniu medzi ľavicou a pravicou, a často predostierajú cenné argumenty. Za istých podmienok môže tento populizmus fungovať, no v globálnom kontexte narastajúcich post-fašistických hnutí riskuje vytváranie nebezpečných nedorozumení.
Na záver by sme sa vás chceli opýtať na nedávnu kontroverziu okolo takzvaných “ľavicových argumentov za zatvorené hranice”, ktoré priniesli hromadu otázok okolo suverenity a jeho politického použitia ako konceptu ľavice. Máte nejaké postrehy k tejto veci?
Presadzovať “zatvorené hranice” v ére “ohradených štátov” a militarizovaných hraníc proti imigrantom a utečencom sa mi zdá by extrémne nebezpečné. Celkom určite to legitimizuje xenofóbiu, reakcionársku obranu “národnej identity” a návrat k národnej suverenite – odrhovačke post-fašizmu. Myslieť si, že kapitalistickej globalizácii je možné čeliť znovuvytvorením národných hraníc je regresívnym myslením, keďže všetky rozhodujúce témy dvadsiatehoprvého storočia, od ekológie po sociálne nerovnosti a demografické presuny, si žiadajú globálne riešenie.
Od svojho začiatku patrí internacionalizmus ľavici, a nemyslím si, že by sme tak ľahko mohli zanechať alebo odmietnuť univerzalizmus. V globálnej ére by mal socializmus znovuobajviť svoj pôvodný význam hraníc ako stretávacích sa bodov, nie deliacich čiar.
Foto: Blandine Le Cain. Zdroj: Flickr.
