Ak sa po vražde Jána Kuciaka v slovenských médiách hovorilo, že útok na novinára je útokom na celú demokraciu, čím potom je zatknutie Juliana Assangea, najznámejšieho investigatívneho novinára na planéte?
Assange zverejnil informácie odhaľujúce vojnové a iné zločiny, za čo je v Spojených štátoch obvinený z „konšpirácie”. Čo však je zmyslom investigatívnej žurnalistiky, ak nie odhaľovanie pravdy, aby mocní, ktorí zločiny nariaďujú, čelili právnym následkom? Koho chráni klauzula o slobode slova prvého dodatku americkej ústavy, ak nie šíriteľa takejto správy?
Ako poznamenal Edward Snowden, kritici Assangea sa môžu tešiť, no jeho vyhostenie je temným momentom pre slobodu tlače. Vytvára totiž nebezpečný precedens pre novinárov, editorov a vydavateľov po celom svete, ktorí sa v prípade uverejnenia pravdy môžu obávať vydania do rúk cudziemu štátu.
To, že organizácia Wikileaks, ktorej je Assange zakladateľom, zverejnila viac utajovaných dokumentov ako všetky mediálne domy dohromady, je vizitkou stavu, v akom sa takáto žurnalistika nachádza, pretože im na ňu nezvyšujú peniaze.
V čase, keď o nás Veľký brat vie viac ako kedykoľvek predtým, potrebujeme nástroj na kontrolu Veľkého brata. Tým, že bývalý riaditeľ CIA Mike Pompeo nazval Wikileaks „neštátnou nepriateľskou spravodajskou službou”, spravil z neho dobrého kandidáta na médium ľudovej kontroly mocných.
Niektorí tvrdia, že Wikileaks neuverejnili nič, čo by sme už predtým nevedeli: že vo vojne umierajú aj nevinní, že Saudskoarabi tlačia na USA, aby napadli Irán, či že Briti opovrhujú Spojenými štátmi americkými. No aj keby šlo iba o informácie, ktoré sme mohli tušiť, je predsa len niečo iné mať o nich dôkazy, po ktorých sa už nie je možné tváriť, že ide o nepodložené dohady.
Po zverejnení e-mailov Johna Podestu vieme, že spravodajské služby USA nepochybujú o tom, že Saudská Arábia a Katar podporovali ISIS a Al-Kajdá. Ak teda nie sú schopní konfrontovať svojich sunnitských spojencov na Blízkom východe, historka o „vojne s terorom” trvajúcej už 18 rokov vychádza naprázdno.
Dokumenty Wikileaks tiež vyvrátili mantru ministerstva zahraničia Spojených štátov „nezasahujúcich do interného diania iných krajín“, tým, že ukázali, ako v Latinskej Amerike cez nadácie USAID a NED poskytujú materiálnu a strategickú podporu pravicovým opozičným skupinám, aby ochránili svoje ekonomické a politické ciele.
Napríklad depeša z Venezuely označuje organizátorov antichávezovských protestov z roku 2009 ako „naši štipendisti“. Veľvyslanec v Bolívii zas víťazovi volieb Moralesovi slovami „to nie je vydieranie, to je prosto realita“, pripomenul, akú dôležitosť pre chod krajiny majú príspevky Medziamerickej rozvojovej banky zaštiťovanej USA. Správy z Ekvádora z roku 2006 zas varujú pred víťazstvom Rafaela Correu, ohlasujúceho zatvorenie leteckej základne USA a progresívnu zmenu ústavy.
Mimochodom, Ekvádor zrušil Assangeovi azyl na londýnskej ambasáde práve v čase, keď dostal pôžičku od MMF. Ekonomický a politický tlak na krajinu sa zdá byť relevantnejším vysvetlením pre jeho vydanie ako to, že hosť po siedmich rokoch strávených v jednej izbe zanedbáva hygienické návyky.
Kedysi naklonené svetové denníky sa mu po vlne popularity napokon otočili chrbtom a namiesto diskusie o tom, čo pomohol priniesť, radšej rozoberajú jeho charakter, kritizovanie Západu či napomáhanie Trumpovi. Denník The Guardian („Strážca“), ktorý sa svojím názvom hlási k ochrane demokracie, obvinil Assangea zo stretávania sa s poradcom Trumpovej kampane, čo sa vyvrátilo. Ak by sa to aj dokázalo, bolo by to dôležitejšie ako krutosti americkej armády v Iraku a Afganistane, predražovanie liekov v rozvojových krajinách či plošné odpočúvacie techniky CIA, o ktorých sme sa dozvedeli?
Rozpaky médií z odhalení Wikileaks ukazujú, akou mierou sú filtrované informácie, ktoré sa dostávajú k prijímateľovi. V tejto „pyramíde cenzúry“ sú podľa Assangea vraždy a vyhrážanie sa novinárom len špičkou ľadovca. Pod ňou sa nachádza sebacenzúra všetkých tých, ktorí nechcú byť zabití, ako aj ekonomické výhody vyplývajúce z nepísania o určitých veciach. Až pod nimi sa nachádzajú predsudky a slabé vzdelanie čitateľov, stojace na slabej distribúcii a fyzickom prístupe k informáciám.
V čase, keď o nás Veľký brat v podobe privátneho a štátneho sektora vie viac ako kedykoľvek predtým, potrebujeme nástroj na kontrolu Veľkého brata. Tým, že bývalý riaditeľ CIA Mike Pompeo nazval Wikileaks „neštátnou nepriateľskou spravodajskou službou”, spravil z neho dobrého kandidáta na médium ľudovej kontroly mocných. Napokon len ten, čo sa dokáže pozrieť do zrkadla, si nemusí klamať a má šancu zlepšiť sa.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Foto: Julian Assange s bývalým ekvádorským ministrom zahraničia Ricardom Patinom na ambasáde. Zdroj: Wikimedia.
