Tento text má byť len a len špekuláciou zaoberajúcou sa súčasnou sociálnou a politickou situáciou a návrhom na postup, ako dospieť k zmene existujúceho systému.
Súčasný politický vývoj na Západe, konkrétne nevídaný rast krajnej pravice, ktorý je rozšírenejší než ten v 20. a 30. rokoch 20. storočia, je najmä prejavom hlbokej krízy nadvlády jednej triedy nad druhou, krízy ideologickej hegemónie a krízy súčasného ekonomického systému. V súvislosti s najväčším existenciálnym ohrozením ľudstva v dejinách – hrozbou globálneho otepľovania a vyčerpania prírodných zdrojov – sa od polovice 19. storočia ukazuje potreba systémového riešenia. Z existujúcich ideológií a teórií, je len marxistická ideológia schopná ponúknuť riešenie pre tieto tri krízy, bez toho, aby viedla k prehĺbeniu autoritatívneho charakteru triednej spoločnosti alebo k uskutočneniu najväčšej udalosti vyhynutia od periódy Permu.
V skratke by mal byť cieľ, ktorý navrhujem dosiahnuť, označený ako sloboda, demokracia a socializmus. Ako základ má konkrétnu, ideológiami nezahmlenú, analýzu minulého režimu – výhod tohto režimu v oblasti životnej úrovne a súčasne priznanie principiálnej nedemokratickosti, represie a triedneho charakteru tohto režimu. To znamená, že cieľom je realizácie slobôd – prejavu, tlače a zriadenie skutočnej demokracie, v ktorej základom bude priama vláda ľudu a inkluzívna racionálna diskusia. Súčasne bude ale cieľom zrušenie neudržateľného systému, postaveného na vykorisťovaní, nesamostatnosti a autoritárskej vláde majiteľov kapitálu. V novom systéme budú pracujúci slobodne rozhodovať o svojej spotrebe a výrobe a tento systém bude smerovať k vytvoreniu beztriednej spoločnosti.
Kultúrna nadvláda
V ceste k vytvoreniu tohto systému však stoja dnešné štruktúry štátu a kultúrnych inštitúcií triednej nadvlády a pripravenosť vládnucej triedy použiť akékoľvek prostriedky k udržaniu svojej pozície. Dnešná triedna spoločnosť je, na rozdiel od tej v 19. storočí, v prvom rade postavená na ideologickej vláde a nie na násilnej represii. Napriek tomu, že ideologická forma vlády bola súčasťou triednych spoločností od jej vzniku, od čias agresívnej propagandy prvej svetovej vojny, vznikom masových médií a najmä od éry neoliberalizmu v 70. rokoch, hlinené nohy, na ktorých stojí aj padá súčasný utlačovateľský systém, tvorí predovšetkým vláda myšlienok a jazyka. Pracujúci ľudia sú ideologicky indoktrinovaní, presvedčení o správnosti alebo nevyhnutnosti súčasného systému alebo úplne nevedomí svojej pozície v tomto systéme. Tento fenomén je tak, ako celý materiálny svet, každodenne udržiavaný prácou kultúrnych inštitúcií a masových médií. Predpokladom k vytvoreniu podmienok pre boj proti triednej spoločnosti je informovanosť a ideologická emancipácia utlačovaného indivídua v spoločnosti. Súčasný kapitalistický systém, tak ako každý systém útlaku, žije a prežíva len vďaka absencii kolektívneho odporu. Pre zánik kapitalizmu treba kolektívne odmietnutie práce väčšinou pracujúcich a zabratie výrobných prostriedkov.
Kľúčom k naštartovaniu odporu je využitie jediných zostávajúcich mechanizmov moci utlačovaných jedincov – slobody prejavu a vlastnej pracovnej sily. Úlohou teda bude využiť túto pracovnú silu k šíreniu myšlienok o riešeniach a politickej práci, ktorú môže každý slobodne vykonávať. Keďže k tomuto procesu sa dá dopracovať len v existujúcich podmienkach, musí sa začať u ľudí, ktorí toto riešenie dnes poznajú a na nich je uvalená povinnosť tieto poznatky šíriť.
Na Slovensku nie je na rozdiel od západného sveta, najmä kvôli stavu vývoja výrobných vzťahov a síl pred rokom 1948 a po roku 1989, plne vyvinutá občianska spoločnosť so svojou ideologickou a sociálnou štruktúrou a sociálnymi normami. Až v posledných rokoch sa začína budovať, a preto je situácia viac naklonená tomu, ju v zárodku zastaviť jej vlastnými zbraňami. Občianska spoločnosť je vo svojej podstate opakom triedneho vedomia v pracujúcej triede. Svojim členom podsúva ilúziu, že ich pozícia nie je pozíciou utlačovaného. Prvou metódou k udržaniu tejto ignorancie je najstaršia zbraň vládnucej triedy, klamanie vynechaním informácií. Druhou metódou je prezentovanie straníckosti ako nestraníckosti a treťou využívanie svojho privilegovaného postavenia. Členovia vládnucej triedy pritom sami seba presviedčajú, že ich postavenie v spoločnosti je oprávnené, že ich bohatstvo je nadobudnuté len ich vlastnou prácou a že ich činnosť je prospešná aj pre pracujúcich. Tieto myšlienky sa potom stávajú vládnucimi myšlienkami v kultúrnych inštitúciách a médiách. Sociálne normy občianskej morálky potom chránia vládnuce myslenie tým, že bránia diskusii a skutočnej výmene názorov. Vytvárajú pravidlá, kedy nie je slušné či prijateľné rozprávať sa o vlastných politických presvedčeniach, či o svojom rozhodnutí vo voľbách. Nie je sociálne prijateľné, vymieňať si informácie o svojom materiálnom postavení a o veciach, ktoré sú kategorizované ako súkromné, ktoré však odhaľujú triedne vzťahy. Cestou k vytvoreniu skutočnej diskusii medzi tábormi a ideológiami musí byť teda porušovanie týchto sociálnych noriem a diskusia na racionálnom základe.
Mediálny boj
Základom v týchto diskusiách by mala byť úplná úprimnosť v politických názoroch a úmysloch. Z dôvodu, že tento informačný boj prebieha v asymetrálnom vzťahu, v ktorom vládnuca trieda má k dispozícii výhodu zdrojov a technológii, je potrebné zmeniť pravidlá a vzdať sa práva na súkromie, ktoré je dnešnou organizáciou spravodajských služieb tak či tak zrušené.
Tretia forma sociálnej nadvlády je redukcia pracujúceho človeka na pasívneho spotrebiteľa a odcudzeného zamestnanca. Ľudia strácajú schopnosť prežiť v inej než kapitalistickej spoločnosti. Väčšina poznatkov o výrobe je v intelektuálnom vlastníctve súkromných spoločností a sú držané ako rukojemníci pre prípadné oslobodenie človeka z výrobného procesu. Štvrtou formou nadvlády je politická vláda byrokracie a profesionálnych politikov a iných „odborníkov“, ktorí v skutočnosti rozhodujú o zákonoch a smerovaní spoločnosti. K vytvoreniu radikálnej demokracie je však nutné tieto poznatky a kompetencie preniesť v obmedzenej miere k pracujúcim ľuďom.
Kvôli tomu sa musí začať tento proces informovania u ľudí, ktorí tvoria časť vládnucej triedy, avšak tej, ktorá vyrába toto vedomie a má vďaka deľbe práce prostriedky a čas. Akademické kruhy, kultúrne inštitúcie a médiá sú práve týmto priestorom. Problém, ktorý sa pritom otvára, je, že členovia týchto skupín sú sami ideologicky izolovaní a častokrát si nie sú vedomí vlastnej ideológie. V neskoršej fáze je nutné zvrhnúť hierarchické štruktúry univerzít a ich autoritatívne paradigmy a prejsť z centralizovaného učenia na demokratické a organické učenie. Neskôr tento proces treba rozšíriť na všetky úrovne vzdelávania. Súčasne je potrebné viesť dobrovoľnícku kampaň rozširovania poznatkov medzi obyvateľstvom nutných k samostatnej politickej a hospodárskej vláde a vytvoriť tak podmienky pre ideologickú emancipáciu ľudí od štátnych autorít a pre emancipáciu od závislosti na kapitalistickej triede a štátnej byrokracii.
Súčasne s tým by mal prebiehať proces väčšej sociálnej interakcie a narúšania sociálnej izolácie medzi rôznymi ideológiami, skupinami a priestormi. Je takisto nutné poukázať na diery v ideológiách garantujúcich súčasnú triednu nadvládu a budovať pluralizmus alternatív.
Hoci neoliberalizmus predstavuje ekonomické a fiškálne zlyhanie, je to zároveň kultúrny a ideologický úspech. Ľudia internalizovali postuláty kapitalistickej paradigmy a nechali sa nimi riadiť vo svojich činnostiach tak v práci, ako aj vo voľnom čase. Viera v liberálny postup dejín a boj proti útlaku prijímaním zákonov sa na Slovensku ukazuje byť politikou, ktorá neprináša dostatočné zlepšenia. Predstavu, že sa v kapitalizme dá vytvoriť rovnosť a sloboda treba nazvať utopickým liberalizmom. Voči nemu a iným častiam vládnucej ideológie treba postaviť nasledujúce ideológie:
Marxistický liberalizmus – je revízia Marxa a liberalizmu zároveň. Opúšťa utlačovanie kapitalistickej triedy po revolúcii. Diktatúra proletariátu znamená jednoducho smerovanie hospodárskeho vývoja priamym demokratickým hlasovaním v spoločnosti. Revízia liberalizmu zas znamená, že si tento prístup uvedomuje, že na vytvoreniu rovnosti šancí a skutočnej slobody je nutné zrušenie súkromného majetku a jeho prechod do spoločného majetku. Cieľom je rozšírenie politickej plurality a slobody prejavu.
Zelený marxizmus – kritizuje zelený kapitalizmus a tvrdí, že dosiahnutie udržateľnej spoločnosti nie je možné v kapitalistickom systéme z dôvodu zákona kapitalistickej akumulácie, ktorá ho núti neustále zvyšovať spotrebu a výrobu. Tiež tvrdí, že pravdepodobnejšie a rýchlejšie riešenie súčasnej klimatickej krízy by bolo v socialistickom hospodárstve.
Kresťanský marxizmus – je inou interpretáciou materializmu v spojení so skepticizmom, je to redukcionistický materializmus v pozitívnom zmysle, že ide o jediný možný spoločný základ spoločenského poriadku. Je ale možné byť agnostickým veriacim. Nový zákon interpretuje ako etický návod do skutočného života, rozdávanie majetku chudobným a rozdávanie potravy interpretuje doslovne, z lásky k životu, k druhým a k Zemi. Verí, že je možné dosiahnuť kráľovstvo nebeské na tomto svete, na Zemi, prebytok pre všetkých, stráni sa však fundamentalizmu a fanatizmu.
Konzervatívny marxizmus – stavia na súčasnej morálke, hodnotách a snaží sa argumentovať v prospech spravodlivosti, slobody jednotlivca v alternatívnom socialistickom systéme, súčasne sa venuje hodnote demokracie, kritike kultúry, sociálnych noriem a sexuálnych vzťahov v kapitalizme, vyzdvihuje, že až socializmus bude skutočnou realizáciou slobody zrušením vykorisťovania.
V prípade zriadenia politickej strany treba myslieť na tragédie minulosti a zabezpečiť, aby aj v súčasnosti vedenie a volení zástupcovia v rámci strany boli kedykoľvek odvolateľní. V prípade vytvorenia jednej revolučnej strany treba túto po revolúcii rozpustiť do viacerých, alebo vytvoriť koalíciu. Návrh na novú ústavu predložiť na priame hlasovanie a v prípade jej schválenia pokračovať v obsadzovaní výrobných prostriedkov. Zastávam ale názor, že po revolúcii treba samozrejme mať pluralitný stranícky systém, no s rovným prídelom zdrojov pre pôsobenie vo verejnej diskusii.
Z historických skúseností ale vyplýva, že časti vládnucej triedy sú omnoho brutálnejšie než vládnuce nomenklatúry v bývalom režime a že budú ochotné použiť vojenské prostriedky alebo aj spáchať genocídu, aj v prípade demokratického rozhodnutia, aby zabránili pádu svojej vlády nad svetom. Treba byť pripraveným na takýto prípad, aby sa nemohli opakovať skúsenosti z rokov 1871 v Paríži, 1956 v Maďarsku, 1968 v Československu a 1973 v Čile a iných krajinách. Použitie fyzického násilia by teda malo byť založené na sebaobrane a minimálnom násilí, ľudia by ale nemali očakávať, že možnosť násilného odporu je vylúčená. Jediným aktom agresie by však malo byť samotné vyvlastnenie.
Autor je študentom na Videnskej univerzite.
Foto: ironické. Zdroj: flickr. Autor: Steve Garfield.
