Vážení čitatelia,
prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
Redakcia
—
Súčasná post-industriálna spoločnosť stavia odbory pred nové výzvy, medzi ktoré možno zaradiť tzv. 4. priemyselnú revolúciu spojenú s digitalizáciou a automatizáciou a klimatické zmeny. V oboch prípadoch môžeme predpokladať vážne dosahy aj na svet práce, pracovno-právne vzťahy, oblasť ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, štruktúru a charakter trhu práce. Dané výzvy sa spájajú s nevyhnutnosťou posilňovania a dodržiavania sociálnych práv, vytváraním kvalitných a
hlavne udržateľných pracovných miest, skracovaním pracovného týždňa, znižovaním daňového zaťaženia práce, vyšším zapojením žien a mladých ľudí do rozhodovacích procesov, nerovným zaobchádzaním so zamestnancami a zamestnankyňami na pracovisku, či sociálnou inklúziou marginalizovaných skupín. A práve odbory musia byť nositeľom týchto tém, poukazovať, vytvárať tlak na vlády a hľadať riešenia pre zaistenie udržateľného rozvoja.
Podľa správy Medzinárodnej organizácie práce z roku 2019 pod názvom „Vplyv tepelného stresu na produktivitu práce a dôstojnú prácu“ sa predpokladá, že globálne zvýšenie teploty o 1,5 °C do konca tohto storočia spôsobí už v roku 2030 stratu 2,2 % z celkového pracovného času na celom svete, čo je strata zodpovedajúca 80 miliónom pracovných miest na plný úväzok. To zodpovedá celosvetovým ekonomickým stratám vo výške 2 400 miliárd USD. Správa navyše varuje, že ide o
konzervatívny odhad, pretože predpokladá, že globálny priemerný nárast teploty neprekročí 1,5 °C. Pri uvedených prepočtoch sa taktiež predpokladá, že práce v poľnohospodárstve a stavebníctve, čiže v dvoch odvetviach najviac postihnutých tepelným stresom, sa vykonávajú v tieni. Tieto môžu byť, samozrejme, vyššie, ak globálny priemerný nárast teploty prekročí už spomínaný 1,5 °C. Tepelný stres znamená teplo, ktoré presahuje to, čo telo dokáže tolerovať bez toho, aby utrpelo fyziologické poškodenie. Zvyčajne sa vyskytuje pri teplotách nad 35 °C, pri vysokej vlhkosti. Nadmerné teplo počas práce predstavuje zdravotné riziko; obmedzuje fyzické funkcie a schopnosti pracovníkov, pracovnú kapacitu a tým aj produktivitu. V extrémnych prípadoch to môže viesť k úpalom, ktoré môžu byť smrteľné.
Sektorom, od ktorého sa očakáva, že bude celosvetovo najviac zasiahnutý, je poľnohospodárstvo. V poľnohospodárstve pracuje na celom svete 940 miliónov ľudí. Predpokladá sa, že do roku 2030 bude predstavovať 60 % globálneho pracovného času strateného v dôsledku tepelného stresu. Odvetvie stavebníctva bude mať tiež vážne následky s odhadom straty 19 % globálneho pracovného času. K ďalším obzvlášť ohrozeným odvetviam patria napr. zber odpadu, riešenie mimoriadnych,
resp. havarijných situácií, opravárske práce, doprava, cestovný ruch, šport a niektoré práce v priemysle. Dôsledky budú nerovnomerne rozložené po celom svete. Očakáva sa, že regióny, ktoré stratia najviac pracovného času, sú južná Ázia a západná Afrika, kde v roku 2030 dôjde k strate približne 5 % pracovného času. Najvýznamnejšie hospodárske straty navyše utrpia ľudia v najchudobnejších regiónoch. Predpokladá sa, že krajiny s nižším stredným a nízkym príjmom budú
trpieť najviac, a to najmä preto, že majú menej zdrojov, aby sa účinne prispôsobili zvýšenému teplu. Ekonomické straty spôsobené tepelným stresom preto posilnia už existujúce nerovnosti, najmä vyššiu mieru chudoby, neformálne a prekérne pracovné miesta, samozásobiteľské poľnohospodárstvo a nedostatočnú sociálnu ochranu. Medzi sociálne dôsledky tepelného stresu bude patriť zvýšená miera migrácie, keďže pracovníci opúšťajú vidiecke oblasti, aby hľadali lepšie
podmienky na život a prácu.
Prechod na nízkouhlíkové až uhlíkovo neutrálne hospodárstvo počas niekoľkých najbližších dekád je výzvou pre všetky krajiny vrátane celej Európskej únie. K tejto zmene je potrebné pridať rozsiahlu priemyselnú transformáciu a technologické zmeny v súvislosti s postupnou automatizáciou, robotizáciou a digitalizáciou, či vytváranie a uplatňovanie nových biznis modelov. Takáto tranzícia úplne pretvorí trh práce, čo generuje nové príležitosti, ale zároveň aj riziká, nové pracovné miesta, ale na druhej strane zánik, presun alebo nahradenie existujúcich profesií úplne novými, ako aj požiadavky na nové zručnosti, znalosti a kompetencie. Určité hospodárske odvetvia a regióny budú viac negatívne ovplyvnené ako iné. A práve predvídanie týchto trendov a ich dopadov na zamestnancov musí byť v súčasnosti jednou z kľúčových aktivít odborov. Klimatické plánovanie a s ním súvisiace politiky ponúkajú príležitosť odborom zvýšiť pochopenie prichádzajúcich zmien a ich vplyvu na klimatickú politiku.
Klimatická kríza stavia odbory a pracujúcich pred vážne otázky poukazujúce na jej sociálne dosahy. Očakávané zmeny sa nezaobídu bez vážnej transformácie ekonomických modelov a následných hospodárskych dosahov. V dôsledku toho možno očakávať nárast odvetvových a regionálnych rozdielov, a to závisiac od ich hospodárskej orientácie, a s tým spojeného sociálneho napätia a konfliktov. Klimatická kríza prináša príležitosti, ale aj ohrozenia. Investície do obnoviteľných zdrojov energie a energetickej efektívnosti podnietia vznik nových pracovných miest napr. v základnej výrobe, strojárstve, výrobe dopravných zariadení a výbavy a pod. v nadväzujúcich odvetviach. V EÚ sa v tzv. „eko-priemysle“ predpokladá asi 1 – 2 %
zamestnancov z celkovej pracovnej sily (čo je asi 4,2 mil. pracovných miest). V niektorých krajinách ako napr. Nemecko je “eko-sektor” už teraz väčší ako napríklad letecký priemysel alebo obrana. Niektoré odvetvia predpokladajú vyššiu dynamiku rastu, napr. obnoviteľné zdroje, výroba zariadení na úsporu tepla a energie, odpadové hospodárstvo. Podľa Európskej komisie odvetvie obnoviteľných zdrojov energie má potenciál vygenerovať až 3 milióny pracovných miest do konca roku 2020.
Napriek týmto optimistickým víziám sa na druhej strane možno obávať značných rizík, ktoré budú pozostávať z nižšieho dopytu po istých výrobkoch, vyšších potrebách investovať v súlade s prísnejšími environmentálnymi štandardami. V niektorých odvetviach vývoj technológií môže viesť k vyššiemu stupňu automatizácie a nižšej potrebe pracovnej sily. S opatreniami v boji proti klimatickým zmenám ide ruka v ruke aj 4. priemyselná revolúcia, čo môže viesť k zvýšenej miere
flexibilizácie a prekerizácie práce, vzniku nových sociálnych rizík a vytvárania nových sociálnych skupín, kde budú opäť tzv. konkurencieschopní, ohrození a vylúčení a následnej polarizácie spoločnosti a to v dôsledku útlmu niektorých odvetví a zániku pracovných miest.
Riziká sa vynárajú i v redukcii sociálnych štandardov a oslabení systémov sociálneho zabezpečenia a znižovaní podielu práce na národnom bohatstve. Tranzícia ovplyvní aj kvalitu pracovných miest a pracovné podmienky. Môže viesť k viac fragmentovaným ekonomikám, čo oslabí odbory a samotné kolektívne vyjednávanie. Z uvedených dôvodov bude nevyhnutné prebudovať verejné politiky. Cesta vedie cez nástroje daňovej, sociálnej, vzdelávacej, zdravotnej politiky, posilňovanie príjmov verejných rozpočtov napríklad cez oveľa ambicióznejšie daňové mixy, presun daňového
bremena z práce na kapitál, progresívne zdaňovanie a platby do schém zdravotného a sociálneho zabezpečenia, zavedenie nových alebo posilnenie u nás skôr marginálnych daní, napr. daň z luxusu, majetkové dane, environmentálne dane, digitálne dane, dane z robotov, ďalej posilnenie sociálneho dialógu ako garancie sociálneho zmieru a prevencie sociálnych konfliktov na všetkých úrovniach horizontálnej i vertikálnej, legislatívne ukotvenie nových potrieb v oblasti BOZP a pracovno-právnej. Na európskej i národných úrovniach bude nevyhnutné vytvoriť dostatočné finančné zdroje
na zvládnutie hospodárskej transformácie a zamedzenie očakávaným negatívnym sociálnym javom a dopadom.
Ak sa odbory majú stať dôležitými aktérmi pri tvorbe nových klimatických politík, je dôležité, aby ich predstavitelia i členovia porozumeli, prečo je tranzícia nevyhnutná, čo prinesie, a ako k nej prispieť. Akú úlohu teda zohrávajú odbory v otázke globálnej klimatickej krízy? Ich nezastupiteľné miesto sa javí v niekoľkých úrovniach, a to globálnej (celosvetovej, univerzálnej) ako najmasovejšieho demokratického hnutia pracujúcich na svete, ale aj európskej, národnej, regionálnej, lokálnej a odvetvovej. Dôležitá úloha odborov sa javí aj v ich role:
1. ako sociálneho aktéra a nositeľa témy a hlavne osvety smerom k svojim členom a zamestnancom, ale aj smerom k širokej verejnosti,
2. ako nositeľa nátlakovej politiky smerom k vládam (vláde) na národnej a nadnárodnej úrovni, ale aj smerom k zamestnávateľom,
3. ako mediátora medzi vládou prijímajúcou a realizujúcou verejné politiky a zamestnancami, ktorých sa opatrenia týchto politík budú dotýkať,
4. ako spolutvorcu verejných politík, teda aj novej klimatickej politiky, s ohľadom na reprezentáciu záujmov zamestnancov,
5. ako iniciátora legislatívnych opatrení v oblasti sociálnej a hospodárskej politiky, ktoré jednak garantujú citlivú a spravodlivú tranzíciu, jednak ochránia zamestnancov, ktorí by mohli byť touto transformáciou negatívne dotknutí. Zároveň iniciujú legislatívne opatrenia v pracovno-právnej oblasti a v oblasti BOZP, ktoré reagujú na aktuálne potreby a meniace sa podmienky z dôvodu existujúcich dosahov klimatických zmien, ako je napríklad úprava či skracovanie pracovného času, zabezpečovanie pitného a ochladzovacieho režimu, ochranné pracovné prostriedky, využitie sociálneho fondu a pod. V tomto ohľade bude na význame naberať aj sociálny dialóg a kolektívne vyjednávanie, ktoré dokáže flexibilnejšie a promptne reagovať na vznikajúce potreby zamestnancov i zamestnávateľov v porovnaní s legislatívnym procesom.
6. ako garanta spravodlivej tranzície a dohliadača (watch-dog) nad prijímaním a realizáciou opatrení verejnej politiky s dôrazom na solidaritu a sociálnu spravodlivosť, so zachovaním čo najvyššej možnej ochrany alebo prevencie pred možnými sociálnymi rizikami a negatívnymi sociálnymi javmi.
Úloha odborov na všetkých úrovniach, podnikovej, národnej, európskej i medzinárodnej, bude aj v tomto transformačnom procese nezastupiteľná. Je to jeden z mála nástrojov pracujúcich, cez ktorý môžu bojovať za svoju ochranu a zachovanie už existujúcich či vydobytie ďalších sociálnych štandardov a opatrení smerujúcim k sociálnej spravodlivosti, zabezpečeniu, solidarite, zachovaniu dôstojnej práce a dôstojného života vôbec.
Autorka je viceprezidentka Konfederácie odborových zväzov SR.
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.
