Debata o politickom populizme neprebieha len v akadémii. Má výrazný vplyv na svetovú i slovenskú politiku. Ide o trend, keď sa politici stavajú do roly hovorcov ľudu proti skazeným elitám, ktorých sú často súčasťou.
Komentár Hra s ohňom populizmu vyšiel v denníku Pravda
Ich vyjadrenia bývajú veľmi podobné. Marine Le Penová chcela oslobodiť ľud od elít, Trump vrátiť krajinu späť ľuďom, Orbán hovoril o zlyhaní európskej elity a Nigel Farage o povstaní bežných ľudí proti systému. Vo všetkých prípadoch ide o členov pravicových strán, ktorých ideológia má elitárstvo, teda povýšenectvo, nerovnosť a nutnosť hierarchických poriadkov v krvi. Populistická rétorika a apely na ľud im slúžia ako vábnička na voličov či spôsob, ako lepšie „predať“ rovnakú politiku s krajšou pozlátkou.
Boli a sme toho svedkami aj u nás. Boris Kollár, politický spojenec Marine Le Penovej, išiel stavať štátne byty, no skončil so zákazkou výhodnou pre developerov. Hnutie Obyčajní ľudia zrušilo deťom v školách obedy zadarmo. SaS, bojujúca proti bruselským elitám, podniká zmeny v Zákonníku práce na úkor zamestnancov a strana Za ľudí proti ničomu z toho neprotestovala. Marian Kotleba má takisto vo zvyku prezentovať politiku ako pánsku zábavku, pričom sa ňou 10 rokov živí. Rovnako tak sú mu blízke hodnoty hierarchie, vodcovstva či rodinkárstvo.
Nové ópium más
Populistická politika pôsobí v poslednom čase ako nové „ópium más“, prostriedok, ktorý umožňuje lepšie „predať“ asociálne reformy, na ktoré najviac dopláca väčšina. Ak sa niečo vydáva za ľudové, ľahšie to získava podporu a dá sa to lepšie presadiť. Príkladom takéhoto postupu bola grécka strana Syriza: protestné hlasy v jej prospech boli zneužité na vykonanie ešte ostrejšej politiky škrtov v sociálnej oblasti. Prakticky na to, proti čomu vystupovala.
Populistická politika pôsobí v poslednom čase ako nové „ópium más“, prostriedok, ktorý umožňuje lepšie „predať“ asociálne reformy, na ktoré najviac dopláca väčšina. Ak sa niečo vydáva za ľudové, ľahšie to získava podporu a dá sa to lepšie presadiť.
Demokracia sa týmto spôsobom obracia proti ľudu, v ktorého rukách má spočívať moc. Vzývaním ľudu ako celku sa odstraňujú rozdiely medzi záujmami jednotlivých sociálnych skupín, úplne však nezanikajú, iba sa skrývajú za chrbát väčšiny. Elity sa chcú podobať ľudu, preto sa k nemu skláňajú a preberajú jeho jazyk, no opúšťajú ho vo chvíli, ako im predá moc. Pravicová politika, ktorú robili doteraz, ostáva pravicovou. Rozhodujúca by preto nemala byť rétorika, ale jasný program a zázemie, z ktorého politici vychádzajú.
Je zvláštne, ak sa k populizmu utiekajú ľavicové strany. Tie by totiž už zo svojej podstaty mali zastupovať záujmy pracujúcej väčšiny, takže sa nepotrebujú za nič vydávať. Populistické praktiky však preberajú v domnení, že za ich úpadkom stojí vzostup pravicového populizmu. Tento predpoklad však nesedí. Nárast populistov je výsledkom odklonu ľavicových strán od ich pôvodného programu.
Nástup neoliberalizácie a súčasný populizmus
Od deväťdesiatych rokov sa politika ľavice začala približovať pravici. Navyše, od útoku na Dvojičky sa západné krajiny pustili do „vojny proti teroru“ a témami sa stali imigrácia, islam a bezpečnosť. Ekonomické a sociálne témy nahradili kultúrne témy. A pre sociálnodemokratické strany, ktoré už predtým podporovali neoliberálne politiky nízkych daní pre bohatých, privatizácie a sociálneho štátu pre našincov, bolo jednoduchšie pristúpiť na cestu populizmu.
Výskumy ukazujú, že posun mainstreamových strán doprava pravicovo-populistickým stranám neškodí, ale, naopak, pomáha. Uprednostňovanie tém imigrácie a posilňovanie negatívneho obrazu migrantov a migrácie podporuje argumenty radikálnej pravice. Ich napodobňovanie vytvára dojem, že pravicoví populisti majú pravdu v tom, čo hlásajú, pričom vyznievajú autentickejšie. Stratégia prispôsobovania sa populistickej pravici nezmenila len rétoriku niekdajších sociálnodemokratických strán, zmenila samotné strany.
Ľavicové strany sa nemajú prispôsobovať populizmu. Potrebujú byť tým, čím vždy boli: solidárne so všetkými sociálne slabšími skupinami a jednotlivcami, bez ohľadu na ich pohlavie, rasu, etnicitu alebo sexualitu. Pracujúca trieda mení charakter a viac ako v minulosti je zastúpená ženami a nebelochmi. Ľavica musí budovať svoju identitu na socioekonomických záujmoch a nie na etnicko-nacionalistickom pôvode. Ako píše odborník na politický extrémizmus a populizmus Cas Mudde, v kríze sú strany, nie ideály.
Zdroj foto: Júlia Lanz, Flickr.
