Sankcie sa v poslednom čase stali častou témou diskusií. V tomto texte nebudeme riešiť polemiku o ich potrebe či nepotrebnosti, ani prípadné dosahy na tých, ktorí ich zavádzajú. Pozrieme sa však na to, akú reálnu účinnosť majú, hlavne v kontexte nastavenia základných pravidiel.
Komentár Koho reálne ochudobňujú sankcie? vyšiel v denníku Pravda
Ak sa pozrieme na sankcie, ktoré boli zavádzané v minulosti, tak samozrejme mali nejaký účinok. Problém je však v tom, že ak mali prioritne mieriť na bohatých oligarchov a podporovateľov Kremľa, tak zväčša v tomto smere až také účinné neboli. Na reálne dosahy zväčša doplácali bežní občania Ruska a sčasti aj občania EÚ.
Aj dnes vidno, že sankcie v drvivej väčšine postihujú strednú triedu a najchudobnejších obyvateľov Ruska. Možno sa domnievať, že je to zámer, aby sa prostredníctvom zásadného poklesu životnej úrovne dotlačilo obyvateľstvo Ruska k odstráneniu autoritárskeho režimu. Uvidíme, či to bude mať takéto dosahy, no môžeme byť skeptickí. Aj spojenci počas druhej svetovej vojny boli presvedčení, že bombardovaním Nemecka zlomia vôľu obyvateľov a tí povstanú voči Hitlerovi. Nemci boli v posledných mesiacoch vlády uvrhnutí do neuveriteľnej biedy a predsa ich to nezlomilo, práve naopak. Tieto procesy skúma sociológia, na ktorú sa pri zavádzaní sankcií nemyslelo. A hoci sa bombardovanie nedá porovnávať s ekonomickými sankciami, ich dôsledky sú rovnaké – ožobračovanie obyčajných obyvateľov.
Viac o oligarchii tu: Oligarchovia a netransparentnosť ich nohsledov
alebo tu: O dobrom oligarchovi
prípadne, tu: Fico, Soros a oligarchický systém
Ak o polovicu schudobnie chudobný ruský občan, tak je to omnoho závažnejší problém, ako keď o polovicu „schudobnie“ ruský oligarcha.
Kým takéto pravidlá, akým je slovenský zákon vyžadujúci odkrytie konečného užívateľa výhod, nebudú platiť v celej Európe, tak sankcie nebudú bolieť tam, kde naozaj chceme, aby boleli.
Na otázku, prečo sankcie skoro vôbec nepostihujú najbohatších, a ak, tak vôbec nie existenčne, neexistuje jednoduchá odpoveď. Aj preto, že v rámci Európy máme rôzne prístupy k bankovému tajomstvu, rôzne daňové pravidlá a aj rôzne pravidlá na zakladanie firiem. Ak by sme to chceli zjednodušiť, tak základným problémom je, že uznávame právo skrývať majetok a zisky, ako „základné ľudské právo“. A ak toto právo majú na základe neprehľadných a rôznych pravidiel naši oligarchovia, tak pre oligarchov z Ruska je cesta k obchádzaniu sankcií dokorán otvorená.
V rámci EÚ máme množstvo trójskych koní, ktoré zneprehľadňujú celý systém a nejde len o švajčiarsky bankový systém, ale aj o množstvo daňových rajov. Najznámejší daňový raj, ktorý máme integrovaný priamo v EÚ, je Cyprus, ktorý bohatým ruským oligarchom dokonca udeľoval aj tzv. zlaté pasy. Ďalšími daňovými rajmi sú aj Írsko a Holandsko. Dokonca aj Slovensko sa v niektorých ohľadoch dá označiť za daňový raj.
Okrem daňových rajov celý systém zneprehľadňujú aj offshorové firmy, ktorých existencia zastiera skutočných vlastníkov. Slovenský zákon, ktorý zaviedla ministerka Lucia Žitňanská (paradoxne za vlády Smeru), vyžadujúci odkrytie konečného užívateľa výhod, je akousi pozitívnou deviáciou v rámci celej Európy. Kým takéto pravidlá nebudú platiť v celej Európe, tak nielenže sankcie nebudú bolieť tam, kde naozaj chceme, aby boleli, ale hlavne nebudeme vedieť zabezpečiť, aby boli daňové systémy v EÚ skutočne spravodlivé a účinné.
A keď už sme presvedčení, že ekonomické sankcie namierené na ruských oligarchov môžu vyvolať odstránenie autoritárskeho politika – polodiktátora Putina, mali by sme si priznať, že oligarchia a korporácie majú neprimerane veľkú mieru vplyvu na politiku aj v rámci demokratickej EÚ. Práve preto máme také neprehľadné a rozdielne daňové nastavenia, rôzne pravidlá pre transparentnosť majetkových vzťahov a tak veľa lobistov v európskych štruktúrach. Milióny občanov EÚ majú zásadne menší vplyv na politiky krajín EÚ ako stovky boháčov a korporácií.
Skrývať majetok i zisky a prelievať ich do daňových rajov nemá a nesmie byť niečo, za čo finančníkov, podnikateľov a oligarchov potľapkávame po pleciach a robíme s nimi rozhovory do televízií a časopisov. Takéto konanie je neetické a nemorálne. Na zmenu myslenia však treba o tejto téme vážne hovoriť, pretože takéto konanie poškodzuje celú európsku spoločnosť a verejné rozpočty pripravuje o miliardy eur.
