Súčasná patová situácia medzi Ukrajinou a Ruskom je najnebezpečnejšou európskou vojnovou krízou za posledné desaťročia. Rétorické vyhlásenia a hromadenie zbraní môžu spôsobiť ničivý výbuch. Pokrokové hnutia sa musia naliehavo organizovať za mier a deeskaláciu. Prinášame preklad článku, ktorý vyšiel v magazíne Jacobin.
Bez preháňania možno povedať, že to, čo sa v súčasnosti deje v srdci európskeho kontinentu, je najnebezpečnejším momentom v súčasných dejinách – a najbližšie k tretej svetovej vojne od raketovej krízy na Kube v roku 1962. Pravda, ani Moskva, ani Washington doteraz nenaznačili použitie jadrových zbraní – hoci nemožno pochybovať o tom, že svoje jadrové arzenály uviedli do pohotovosti. Je tiež pravdou, že úroveň vojenskej pohotovosti v Amerike ešte nedosiahla takú úroveň ako v roku 1962. Ale kým zoskupovanie ruskej armády na hraniciach Ukrajiny presahuje úroveň koncentrácie vojsk a nahromadenie síl na európskej hranici, ktorej sme boli svedkami aj v najteplejších chvíľach studenej vojny, verbálna eskalácia Západu proti Rusku dosiahla nebezpečnú úroveň – sprevádzanú vojenskými gestami a prípravami, ktoré vytvárajú reálnu možnosť podnietenia konfliktu.
V tomto sa vládcovia veľmocí zahrávajú s ohňom. Vladimir Putin si môže myslieť, že je to ako pohnúť dámou a vežou na šachovnici s cieľom prinútiť súpera stiahnuť figúrky; Joe Biden môže veriť, že je to pre neho vhodná príležitosť vylepšiť svoj domáci a medzinárodný imidž, značne vyblednutý od jeho zahanbujúceho zlyhania pri zinscenovaní stiahnutia amerických síl z Afganistanu; a Boris Johnson môže veriť, že domýšľavé chvastanie sa jeho vlády je lacný spôsob, ako odvrátiť pozornosť od jeho domácich politických problémov. Faktom však zostáva, že za takýchto okolností udalosti rýchlo nadobudnú svoju vlastnú dynamiku rytmu vojnových bubnov – dynamiku, ktorá presiahne kontrolu všetkých aktérov, pričom hrozí, že spustí výbuch, ktorý nikto z hráčov pôvodne nezamýšľal.
Súčasné napätie medzi Ruskom a západnými krajinami v Európe dosiahlo takú úroveň, akú na kontinente od konca druhej svetovej vojny nebolo možné pozorovať. Prvé európske vojnové epizódy, ktorými boli balkánske vojny v 90. rokoch, odvtedy nikdy nedosiahli úroveň dlhotrvajúceho napätia a pohotovosti medzi samotnými veľmocami, ktorých sme svedkami dnes. Ak by kvôli súčasnému napätiu vypukla vojna, aj keby spočiatku zúrila len na ukrajinskom území, centrálna poloha a rozloha tejto krajiny stačia na to, aby vytvorili vážne a bezprostredné nebezpečenstvo rozšírenia požiaru do ďalších susediacich európskych krajín. Ruska, ako aj na Kaukaz a do Strednej Ázie.
Hlavná príčina toho, čo sa dnes deje, súvisí so sériou udalostí, za ktoré prvú a hlavnú zodpovednosť nesie najmocnejší štát, ktorý na ne dal podnet – teda Spojené štáty americké. Odkedy sa Sovietsky zväz dostal do stavu konečnej agónie za Michaila Gorbačova a ešte viac za prvého prezidenta postsovietskeho Ruska Borisa Jeľcina, Washington sa k Rusku správal ako nemilosrdný víťaz k porazenému protivníkovi, ktorému chcel zabrániť, aby sa už nikdy nepostavil na nohy. To sa premietlo do rozšírenia NATO ovládaného USA tým, že zahrnulo krajiny, ktoré predtým patrili do Varšavskej zmluvy ovládanej ZSSR, namiesto rozpustenia západnej aliancie súbežne s jej východným náprotivkom. Premietlo sa to aj do toho, že Západ diktoval hospodársku politiku „šokovej terapie“ pre byrokratickú ekonomiku Ruska, čo vyvolalo obrovskú sociálno-ekonomickú krízu a kolaps.
Tieto predpoklady celkom prirodzene viedli k výsledku, pred ktorým pred tridsiatimi rokmi varoval jeden z najvýznamnejších Gorbačovových poradcov Georgi Arbatov – bývalý člen Najvyššieho sovietu a Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Predpovedal, že západná politika voči Rusku povedie k „novej studenej vojne“ a vzniku autoritatívnej vlády v Moskve, ktorá oživí starú imperiálnu tradíciu Ruska. To sa v skutočnosti stalo s nástupom Putina k moci, korý zastupuje záujmy dvoch najdôležitejších blokov v ruskej kapitalistickej ekonomike (v ktorej sa mieša štátny kapitalizmus a súkromné záujmy): vojensko-priemyselného komplexu – ktorý sám o sebe zamestnáva pätinu ruskej priemyselnej pracovnej sily, okrem personálu ozbrojených síl — a sektor ropy a zemného plynu.
Výsledkom je, že odkedy sa Putin prvýkrát stal prezidentom, Rusko praktizovalo politiku vojenskej expanzie. To samo o sebe znamená historický posun: po roku 1945 Sovietsky zväz nerozmiestnil bojové sily mimo sféry, ktorá patrila pod jeho kontrolu počas druhej svetovej vojny, až kým koncom roku 1979 nenapadol Afganistan, čím sa dostal do šlamastiky, ktorá vyvolala jeho smrteľnú agóniu. Čo sa týka Putinovho Ruska, po tom, čo vďaka nárastu cien pohonných hmôt od prelomu storočia opäť nadobudlo ekonomickú vitalitu, zasahovalo vojensky mimo svojich hraníc s frekvenciou porovnateľnou s frekvenciou amerických vojenských intervencií pred porážkou vo Vietname a medzi prvou americkou vojnou proti Iraku v roku 1991 a neslávnym odchodom z tejto krajiny o dvadsať rokov neskôr. Ruské intervencie a invázie sa už neobmedzujú len na jeho „blízke zahraničie“, t. j. krajiny susediace s Ruskom, ktorým v časoch ZSSR a Varšavskej zmluvy dominovala Moskva. Postsovietske Rusko vojensky intervenovalo na Kaukaze, najmä v Gruzínsku, na Ukrajine a najnovšie aj v Kazachstane. Od roku 2015 však vedie vojnu aj v Sýrii a pod priehľadným krytím zasahuje v Líbyi a nedávno aj v subsaharskej Afrike.
Medzi obnovenou aroganciou Ruska a pokračujúcou aroganciou USA sa teda svet ocitá na pokraji katastrofy, ktorá by mohla výrazne urýchliť zničenie, ku ktorému už smerujeme prostredníctvom zhoršovania životného prostredia. Môžeme len dúfať, že rozum zvíťazí – a že veľmoci dosiahnu dohodu, ktorá sa bude zaoberať bezpečnostnými problémami Ruska a obnoví podmienky pre oživenie „mierového spolunažívania“, ktoré by znížilo hrozbu novej studenej vojny a zabránilo tomu, aby sa zmenila na horúcu vojnu, ktorá by bola obrovskou katastrofou pre celé ľudstvo.
Zdroj: EU Civil Protection and Humanitarian Aid, Flickr.
