O amerických ženách, ktoré slobodu hľadali v Sovietskom zväze

od Julia Mickenbergová

V lete roku 1922 opustila Ruth Epperson Kennellová, zamestnankyňa knižnice pre deti, New York a vydala sa na ďalekú Sibír. Cestovala s manželom Frankom a ďalšími 132 „priekopníkmi“. Na Sibíri sa usadili v Kuzbaskej kolónii, utopickej komúne sídliacej v baníckom meste Kemerovo. Z anglického originálu pôvodne uverejneného na portáli Aeon preložil Martin Makara.

Kolóniu založil „Veľký Bill“ Haywood, popredný predstaviteľ Priemyselných pracujúcich sveta (IWW), ktorý odmietol postaviť sa pred americký súd a útočisko našiel v Sovietskom zväze. Haywood a stovky ďalších cudzincov činorodo zakladali priemyselné a roľnícke komúny, aby tak prispeli k budovaniu „nového Ruska“. Kennellová hovorila, že kuzbaskí priekopníci (v ponáške na osídľovanie amerického Západu a priemyselného rozvoja na jeho posúvajúcej sa hranici) nebudujú novú Atlantídu, ale „novú Pennsylvániu“.

Kennelovej rozhodnutie podpísať dvojročnú zmluvu so Spoločnosťou pre technickú pomoc sovietskemu Rusku a opustiť pohodlie života americkej strednej triedy bolo vo svojom čase prekvapivo populárne. V článku s nadpisom Hľadajú sa priekopníci na Sibír, ktorý pre radikálny magazín Liberator napísal proletársky bard Mike Gold, našla Kennellová iskru, ktorá dala jej životu nový smer. Jej rozhodnutie bolo súčasťou obecnejšieho exodu, ktorý nebol motivovaný len vysťahovaním sa zo Spojených štátov: títo priekopníci mali chuť podieľať sa na čomsi novom. Týkalo sa to zvlášť amerických žien v období, kedy síce získali volebné právo, ale nič ďalšie sa pre ne zásadne nezmenilo. Gold vo svojom článku apeloval na „mladých intelektuálov, ktorí neušli do kaviarní na parížskych bulvároch, aby tam popíjali koktejly na znak buržujského vzdoru voči americkému puritanizmu.“ Kennellová sa nechala presvedčiť, pobalila si to najnutnejšie a svojho poldruharočného syna zverila do opatery svokry žijúcej v Kalifornii.

Hoci v raných rokoch prvého proletárskeho štátu na svete mu na pomoc zo zahraničia prichádzalo viac mužov než žien (a mnohé z tých, ktoré prišli, tak urobili len kvôli svojim manželom), Kennellová bola medzi tými ženami, ktoré sa do Sovietskeho zväzu vydali nie ako závislé manželky, ale ako robotníčky. Na Sibír sa Kennellová vydala aj preto, aby v komúne unikla tomu, čo Lenin popísal ako „otupujúcu domácu a kuchynskú prácu“.

Ako sa ukázalo, Kennellová sa o. i. túžila vyslobodiť z buržoáznej morálky. Čoraz sympatickejší jej bol istý newyorský inžinier, ktorého stretla v komunálnom úrade. Keď jej manžel odcestoval zo Sovietskeho zväzu kvôli sporu medzi Priemyselnými pracujúcimi sveta a komunistami, pocítila skôr úľavu než ľútosť. Ako poznamenala v populárnom satirickom magazíne American Mercury: „Na jar roku 1925 sa rozpadlo niekoľko manželstiev, zvyčajne z iniciatívy manželiek. Ženy z komúny našli na Sibíri slobodu, po ktorej túžili.“

Kennellová patrila k stovkám amerických žien, ktoré pri uvažovaní nad svojou budúcnosťou obrátili svoj zrak na revolučné Rusko. Ešte pred boľševickou revolúciou sa sufražetky, ženy z tzv. „sídliskového hnutia“ (settlement movement, hnutie pôsobiace medzi 19. a 20. storočím bojujúce za spoločné sídliská rôznych sociálnych tried, ktoré by napomáhali odstraňovaniu socioekonomických nerovností, pozn. prekl.), aktivistky za väzenskú reformu a ďalšie „nové ženy“ bojujúce za sociálnu spravodlivosť pridali k zápasu o „ruskú slobodu“. Mnohé z nich vnímali významné úsilie o oslobodenie „najtemnejšieho Ruska“ ako univerzálny boj. Cársky režim, ktorý bol vnímaný ako „temný dvojník“ Spojených štátov (s podobne „neustálenými“ hranicami a tradíciou nevoľníctva prekonanou takmer v rovnakom období, kedy bolo v Spojených štátoch zrušené otroctvo), stelesňoval starosvetský systém hŕstky bohatých brutálne utláčajúcich chudobu. Lillian Waldová a ďalšie ženy zo sídliskového hnutia s uznaním písali o „citlivých“ ženách ruskej revolúcie, ktoré nenávisť voči nespravodlivosti priviedla k zbraniam a odporu voči ich dovtedajšej vláde. Po úspešnej revolúcii americké nové ženy ocenili sovietske pokusy o socializáciu domácich prác prostredníctvom verejných práčovní, jedální a jasieľ. Vítali aj nový ideál „súdružskej lásky“ a uznanlivo sa vyjadrovali o zákonoch umožňujúcim ženám voliť, podstúpiť legálnu interrupciu, zjednodušene sa rozviesť aj dožadovať sa rovnakej mzdy.

Ku koncu dvadsiatych rokov sa každý rok vydali stovky „amerických dievčat“ – sociálnych pracovníčok, novinárok, hudobníčok, umelkýň, učiteliek a dobrodružiek – do „Červeného hlavného mesta“, aby videli a okúsili „nový život“. Uznávaná tanečníčka Isadora Duncanová prišla do Moskvy v r. 1921, aby tam založila tanečnú školu. Bola totiž zvedavá, či „na svete skutočne jesto krajiny, ktorá si väčšmi cení duševné a fyzické vzdelanie detí než komerciu“. Fotografka Margaret Bourke-Whiteová sa po prvýkrát vydala do Sovietskeho zväzu v r. 1930. Rozhodla sa, že svojím aparátom zachytí rusky priemyselný pokrok: „V Rusku sa dejú veci – a dejú sa ohromujúco rýchlo… Úsilie stopäťdesiat miliónov ľudí je gigantické a v dejinách nemá obdoby.“ Dvadsaťdva afroamerických žien a mužov – medzi ktorými boli aj významné postavy Harlemskej renesancie ako Dorothy Westová či Langston Hughes – vycestovalo v r. 1932 do Moskvy, aby sa tam zapojili do natáčania filmu zobrazujúceho „prvý autentický obraz [amerického] černošského života“. Film napokon nevznikol, ale väčšina účastníkov výpravy našla v Sovietskom zväze mnoho podnetov k obdivu a niektorí z nich dokonca ostali na Východe žiť natrvalo.

Prečo sa na túto fascináciu revolučným Ruskom, zvlášť u žien, zabudlo? Časť odpovede leží v skutočnosti, že „sovietsky sen“ sa mnohým stal skôr nočnou morou – týkalo sa to aj nešťastných Američanov, ktorí sa tam rozhodli začať nový život, optimisticky (a niekedy aj neúmyselne) sa vzdali amerického občianstva a potom zistili, že sa ocitli v pasci: niektorí skončili v gulagu či umreli a napokon takmer všetci prišli o ideály, ktoré ich do Sovietskeho zväzu priviedli. Mnohí z tých, ktorí tam zotrvali mesiace či roky, čiže dosť dlho na to, aby pochopili, ako sa tam žije aj inak ako z perspektívy turistov, ale dosť krátko na to, aby odtiaľ mohli odísť, si aspoň na čas dokázali zracionalizovať násilie, represiu a paranoju v krajine ako dočasné a nevyhnutné kroky na ceste k skutočnému socializmu.

V neskorých 30. rokoch sa stávalo čoraz ťažším tieto kroky spochybňovať a s nástupom studenej vojny v podstate nemožným. Dnes je nevyhnutné ruskú „kapitolu“ amerického feminizmu vnímať práve prizmou „novej studenej vojny“. Pre feministické hnutie, ktoré bolo vždy pod tvrdou paľbou, nie je príbeh „amerických dievčat v červenom Rusku“ len politicky zužitkovateľnou minulosťou. Že Kennellová zo začiatku tohto textu ostala Sovietskemu zväzu lojálna až do jej smrti r. 1977, nie je dôvod na obdiv. Táto kapitola je ale nepochybne užitočná v tom zmysle, že nám umožňuje pochopiť čosi o ľudskej túžbe a omylnosti, o pretrvávajúcich rozdieloch medzi mužmi a ženami a o nádeji, že lepší svet je možný.

Ruská kapitola amerického feminizmu nám pripomína, že ženské boje o rovnováhu medzi materstvom, domácimi povinnosťami a zmysluplnou prácou; túžba po naplnených a rovných romantických vzťahoch a nádeje na vybudovanie spravodlivejšej spoločnosti majú dlhú a bohato vrstvenú históriu. V čase, kedy pravicoví politici a podnikatelia podliehajú ruskej orientácii na zisk a siláckej manifestácii moci, sa zdá, že je ten pravý moment pripomenúť si, že najväčšia východoeurópska krajina kedysi ľudí priťahovala z celkom iných dôvodov.

Fotografia: Kemerovo, juhosibírske mesto, kde sídlila Kuzbaská kolónia. Zdroj: anatoly_I/Wikimedia Commons.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články