Tomáš Garrigue Masaryk raz povedal, že demokracia je diskusia. Málokto by si dnes dovolil spochybniť túto myšlienku. Diskusiami sa to vo verejnom priestore priam hemží. Jednou z najsledovanejších je Večera s Havranom vysielaná na Dvojke.
Práve ona by mala napĺňať ideál vyváženej diskusie, ako sa to očakáva od verejnoprávneho média. Analýza 11 Havranových debát z rokov 2014-2015 súvisiacich s ekonomickými témami však ukazuje, že Večera verejnoprávny ideál v tomto období nenaplnila. Z ideologického spektra vylúčila radikálne ľavicovú ekonomickú perspektívu. Ako k tomu došlo?
Vylučovanie radikálnej ľavice
V prvom rade bol demokratický kapitalizmus explicitne prezentovaný ako najlepší ekonomický systém. Napríklad český filozof Václav Bělohradský sa vyjadril, že „lepší systém nie je.“ Zmeny preto treba robiť v jeho (demokratickom) rámci. Tvrdenie, že kapitalizmus treba odstrániť vo Večeri jednoducho neodznelo.
Kapitalizmus bol legitimizovaný aj nepriamo. Keď sa hostia bavili o vizuálnom smogu, akceptovali reklamné pútače ako legitímnu súčasť našich životov. Veď reklama má určitú estetickú tradíciu a zároveň aj komunikačnú funkciu. Problémom je, že reklamy je priveľa a dnes špatí naše mestá. Nikto z hostí však neprišiel s argumentom, že reklama je základom kapitalistického systému a neudržateľnej spotreby, ktorá nás vedie k ekologickej katastrofe.
Večera pritom nemá problém s existenciou protikladných názorov, avšak tieto takmer vždy reprezentujú centristické diskusné póly, napríklad umiernený ľavicový a neoliberálny. Obe pozície majú hlbší zjednocujúci podklad, ktorým je existencia kapitalizmu, či už voľnotrhového alebo regulovaného. Pri debate o ekonomickej kríze v Grécku tak hostia prezentovali pohľad, ktorý je kritický voči sociálno-demokratickým politikám ľavicovej strany Syriza sprava ako aj pohľad, ktorý ich vníma ako podobné politikám Európskej komisie. Problémom tejto debaty však je, že v nej nezaznie kritika Syrizy zľava, ktorá by sa pokúsila vysvetliť, prečo ani typ regulovaného kapitalizmu presadzovaného Syrizou nepovedie k udržateľnosti a rovnosti na globálnej úrovni.
Konsenzus miesto diskusie
Nijak neobvyklým prvkom Havranovej „diskusie“ nie je ani prezentácia jedného názoru namiesto debaty. Toto isto môže byť akceptovateľné, ak ide o menej známu tému. Problémom je, ak iné postoje na danú tému vonkoncom nezaznejú. Napríklad vo Večeri vládne implicitný konsenzus ohľadom potreby hospodárskeho rastu. O tom, že hospodársky rast môže spôsobovať klimatickú krízu a že každé kýžené percento rastu HDP môže zvyšovať neudržateľnú spotrebu nikto z hostí nerozprával.
Omnoho zrejmejší bol konsenzus ohľadom politík voči schránkovým firmám a daňovým únikom. Až 22 krát v „diskusii“ zaznelo vzájomné pritakávanie medzi hosťami. Odlišnosti medzi nimi boli minimálne. Názor, že daňové úniky sú len symptómom nespravodlivej spoločnosti a nie anomáliou, ktorá sa dá regulovať a riešenie preto treba hľadať inde ako v regulácii, si diváci a diváčky RTVS jednoducho nevypočuli.
Podobný konsenzus sa týkal základného charakteru firiem. Tie sa dajú rozdeliť na „dravcov“ a „korektných podnikateľov“. K dravcom patria Babiš, Bakala, Penta, či J&T, medzi korektných podnikateľov hostia zaradili Billa Gatesa alebo majiteľov amerických novín Washington Post, či New York Times. S takýmto rozdelením kapitalistov na dobrých a zlých implicitne súhlasil ako Matúš Kostolný z Denníka N, tak jeho diskusný oponent Martin Danko zastupujúci Pentu. Ich spor spočíval v otázke, kto je dobrý a kto zlý a kam do tejto schémy zaradiť Pentu. V diskusii však nebol nikto, kto by zastával názor, že majitelia kapitálu podliehajú základným systémovým imperatívom kapitalizmu bez ohľadu na to, či sú poctiví alebo nepoctiví a že konanie kapitalistov môže mať negatívne dopady na spoločnosť napriek ich osobnej snahe konať dobro.
Nedostatočná kritika
Ostrá kritika pritom býva súčasťou Večere a napríklad Rado Geist z Euractivu za nástupom nacizmu v Nemecku videl zlyhanie spolužitia demokracie a kapitalizmu produkujúceho obrovské nerovnosti. Nedošlo však už na diskusiu o tom, ako kapitalizmus túto nerovnosť produkuje a už vôbec nie na diskusiu o možnostiach, ako tomu zamedziť.
Richard Filčák z Prognostického ústavu SAV tiež načrel do radikálnych vôd sociálnych vied. Požadoval reštart slovenskej ekonomiky, o ktorej hovoril v neo-marxistickom jazyku ako o „semi-periférii, ktorá osciluje na obežnej dráhe Európskej únie.“ Táto pozícia vo svetovej ekonomike je podľa neho pre Slovensko veľmi výhodná, pretože môžeme mať prístup k zdrojom, či medzinárodným projektom. Neo-marxizmus rozdelenie sveta na jadro, semi-perifériu a perifériu však obvykle kritizuje a považuje ho za nespravodlivé. Preto nenavrhuje, že by sa krajiny v blízkosti jadra snažili využiť svoju pozíciu. Naopak, predpokladá spojenie sociálnych hnutí po celom svete a zvrhnutie kapitalizmu, ktorý je základom súčasnej obrovskej globálnej nerovnosti vo svete. Opäť platí, že tento postoj nikto vo Večeri nezastával.
A napokon, aj diskusia o strednej triede sa vyhla akejkoľvek zmienke o triednom boji a túto vrstvu predstavila cez jej kultúrne a nie sociálne vlastnosti. Na pretras prišli otázky vzdelania, či zamestnania, čítacie návyky alebo zapojenie sa do občianskej spoločnosti. Problematika platov však bola upozadená. Kultúrna logika neskorého kapitalizmu sa tak presadila voči tradičnému marxistickému chápaniu tried ako proti sebe stojacich táborov.
Zosmiešňovanie radikálnych postojov
Radikálne myšlienky do veľkej miery vo Večeri s Havranom teda chýbajú. Mali však šancu, ak s nimi súhlasili respondenti v prieskumoch. Hoci oslovení poväčšine neboli radikáli, a preto aj v anketách dominovala umiernená perspektíva, ľud čiastočne súhlasil napríklad s tvrdeniami, že svet ovládajú korporácie, či že kapitalizmus treba nahradiť socializmom. Takéto radikálne úvahy však boli neutralizované prítomnými centristickými hosťami v roli expertov, ktorí sú v otázke poznania často vnímaní ako nadradení údajne nevedomej mase.
Jedinou výnimkou v analyzovanom súbore bola prítomnosť Gustáva Murína. Lenže ten bol pozvaný do diskusie o konšpiráciách ako konšpirátor. Jeho názory boli teda apriori znevážené. Bez ohľadu na to, či sa pán Murín správa empiricky korektne alebo nie, čokoľvek čo povedal tak bolo zbavené legitimity.
Jeho kritika Svetovej banky bola zosmiešňovaná nielen ironickým prejavom moderátora, ale najmä Jurajom Mesíkom (dnes) z Progresívneho Slovenska ako iracionálna konšpiračná teória o snahe ovládnuť svet, ktorej veria jednoduchí ľudia zaujatí voči Amerike. Radikálna kritika Svetovej banky je pritom bežnou súčasťou akademického sveta.
Vysvetlenie
Vo všetkých uvedených prípadoch teda dochádzalo k zásadnému obmedzeniu diskusie a radikálne ľavicové názory sa na obrazovky RTVS prakticky nedostali. Ako je to možné?
V prvom rade sú tvorcovia Večere politicky stredo-ľavo orientovaní. Michal Havran sa tak verejne označil sám, ďalší veria v silnú rolu štátu a regulácie, či kritizujú Margaret Thatcher. Takýto umiernene ľavicový tím do Večere pozýva najmä stredových a mierne ľavicových hostí, ktorí potom prezentujú svoje centristické postoje. Iba jeden hosť sa na sedembodovej pravo-ľavej škále označil za ľavičiara a ani jeden za radikálneho ľavičiara.
Cieľom tvorcov Večere je pozývať ľudí, ktorí sú kvalifikovaní a zároveň schopní rozprávať na kameru. Vyváženosť sa nezdá byť pre nich tak dôležitá, naopak z Večere nemá byť zábavná šou ani boxerský ring. Niekedy je tiež pre tvorcov dôležitejšie vysvetliť divákom a diváčkam tému (ako sa to dialo napríklad v prípade „diskusie“ o daňových únikoch) a potom neostáva priestor pre diskusiu proti sebe stojacich názorov.
Hoci je vyváženosť na vedľajšej koľaji, občas o ňu tvorcovia Večere usilujú. Prečo sa ale do relácie nedostanú radikálne ľavicové ekonomické postoje? Prvým vysvetlením je, že debata nie je primárne ekonomická. To by si aj botanici a záhradkári mohli sťažovať, že sú vylučovaní. Ďalším vysvetlením tvorcov je, že sa nedá pozvať všetky názorové prúdy. Marxizmus je považovaný za okrajový a podľa režiséra Viliama Csina je reprezentovaný bizarnými figúrkami ako je Luboš Blaha, z ktorých si „celý Facebook strieľa.“ Takisto je cieľom tvorcov vyhnúť sa extrémom. A napríklad kritika Syrizy zľava je podľa spolutvorkyne Večery Zuzany Kepplovej príliš špecifická a je otázne „či slovenský divák má záujem a dokáže vnímať až takú hlbokú debatu.“ Zdá sa, že cieľ Dvojky byť alternatívou voči viac stredoprúdovej Jednotke má svoje limity a niektoré názory sú alternatívne až príliš.
Komu slúži Večera?
V skutočnosti však vylučovanie radikálne ľavicových postojov nemusí byť nutne cieľom tvorcov. Ak by sa našli kvalifikovaní radikálni ľavičiari, napríklad z viedenského Inštitútu humanitných vied, boli by podľa Kepplovej vítaní.
Zbežný pohľad na Večere vysielané od ukončenia môjho výskumu ukazuje pokračujúcu dominanciu centrizmu. Napríklad do diskusie o privatizácii boli pozvaní Mikloš so Schmögnerovou a pri diskusii o nízkych platoch bol najviac naľavo Milan Kuruc z reformistickej Pracujúcej chudoby. Okrem pozvania slávneho organizátora hnutia Occupy Wall Street Davida Graebera a redaktorky Pravdy Sylvie Ruppledtovej bola čiastočne svetlou výnimkou nedávna diskusia o slovenskej ekonomickej transformácii. Vyvážené postoje v nej zazneli voči ekonomike bývalého režimu a „úspechoch“ ostatných 30. rokov. Avšak aj tu sa hostia napokon zhodli na potrebe produkcie s vyššou pridanou hodnotou a nespochybnili samotnú konkurenciu v globálnom kapitalizme.
Absencia radikálnej ľavice vo Večeri teda môže byť jednoducho neplánovaným dôsledkom organizačných priorít a politického nastavenia tímu či jeho poradcov. Medzi osoby, ktoré Kepplovej radili pri pozývaní hostí patria napríklad bývalý šéfredaktor českého centristického denníku Mladá fronta Dnes Petr Šabata alebo známy konzervatívec Dalibor Roháč (dnes kandidujúci za Spolu).
Vo všeobecnosti svojim fungovaním Večera slúži vládnucemu kapitalistickému režimu tým, že jeho radikálnym kritikom nedáva priestor alebo ich silno obmedzuje. Chráni ju aj zákon, keďže Havranova diskusná relácia zrejme nepatrí medzi „politickopublicistické programy“, a preto nemusí mať zabezpečenú vyváženosť v každej jednej časti. Pár citátov komunistov vo vysielaní pred voľbami zaisťuje zákonom vyžadovanú „názorovú pluralitu, v rámci vysielanej programovej služby.“ Podľa bývalého predsedu Rady pre vysielanie a retransmisiu, Miloša Mistríka sa navyše hovorí, že budúcnosťou je samoregulácia. Vládne obava, že sankcie za nevyváženosť by mohli pôsobiť ako cenzúra.
Ako povedal Masaryk, demokracia je diskusia. Diskusia vo Večeri s Havranom je však značne obmedzená a spolu s ňou je obmedzená aj slovenská demokracia.
Mierne upravená verzia textu vyšla v denníku Pravda. O polovicu kratšia verzia bola odmietnutá v SME Petrom Tkačenkom týmto argumentom: „Vyčítať verejnoprávnemu médiu, že nadáva priestor radikálom, sa mi zdá vyložene absurdné. Ani neviem, čo viac k tomu napísať a nebyť patetický lebo Európa má pomerne bohaté a čerstvé skúsenosti s centristami aj radikálmi – ich politické, kultúrne, spoločenské, ekonomické (…) výnosy sú neporovnateľné. Áno, ako človek, ktorý konzumuje všetky vyššie uvedené výnosy „kapitalizmu“ (a vie ho priamo aj z doslechu porovnať s výnosmi vo svete bez kapitalizmu), ho budem brániť.“
