Progresívne Slovensko verzus regresívna ľavica?

od Jakub Šimek

Pokrok v myslení nastáva tak, že si čoraz viac ľudí vymieňa a aktualizuje svoje názory v konštruktívnej a priateľskej debate.  Skúsme sa dostať za skratkovité nálepky „neoliberalizmu“ alebo „regresívnosti“ a nájsť určité miesta, kde by sa radikálna ľavica a Progresívne Slovensko mohli zhodnúť.

Prečo by to mali chcieť? Lebo existuje trade-off medzi puritánstvom a reálnym dopadom. Radikálna ľavica sa bude musieť priblížiť viac stredu, dokonca aj podnikateľom, ak chce efektívne presadiť viaceré ciele na ktorých jej záleží (napr. ochrana klímy či zmierňovanie utrpenia zvierat). Centristi a stredoví ľavičiari zasa potrebujú diskutovať aj s radikálnou ľavicou, aby dokázali efektívnejšie šíriť svoje myšlienky a meniť diskurz.

Z tieňa Gorily

Slovensko sa ani po vyše piatich rokoch nedostalo z tieňa kauzy Gorila. Tá pošramotila povesť ľudí, ktorí si o sebe mysleli, že sú „lepšie Slovensko“. Ďalšia rana prišla minulý rok po rozpade strany Sieť a vstupe dvoch protisystémových a xenofóbnych strán do parlamentu. Ťažko sa ubrániť dojmu, že aj v budúcich politických subjektoch sa s veľkou pravdepodobnosťou sklameme. Podobne ako v experimente s neviditeľnou gorilou, sústreďujeme sa na sledovanie „politických“ basketbalistov a úplne ignorujeme gorilu, ktorá nepovšimnute pobehuje po ihrisku.

Do toho všetkého sa od roku 2014 zintenzívnila ruská propaganda, ktorá podporuje politicky veľmi rozdielnych aktérov a umne využíva rozpory, kauzy a pomerne efektívne znásobuje konflikty v Európe s pomocou sociálnych médií. Výsledkom sú často bizarnosti, ako podpora Jána Čarnogurského pre kandidatúru Jalala Suleimana, podpredsedu KSS, na bratislavského župana.

Tu treba zobrať volanie ľavice po reforme globálneho kapitalizmu vážne, lebo bez siete (hlavne britských) daňových rajov, by vplyv propagandy Ruska či Číny na Západe nebol zďaleka tak silný.

Zároveň je dobré neskĺznuť do binárneho videnia sveta a nevidieť krajnú ľavicu a krajnú pravicu len ako „služobníkov Ruska“ alebo „užitočných idiotov.“ Antisystémové prvky komplikujú a deformujú politický diskurz smerom k iliberálnej demokracii. Ale zároveň upozorňujú na problémy, napríklad s chudobnými regiónmi, ktoré by možno liberálne elity ignorovali naďalej. Vplyv zahraničnej propagandy a našich extrémistov môže občiansku spoločnosť posilniť a aktivizovať, ak sa bude neprestajne brániť. Podobne ako posilňovanie zväčšuje svaly a očkovanie buduje imunitu. Ale ak tieto vplyvy prekročia istú hranicu, demokracia sa môže zosypať, alebo pomaly vyšumieť ako v Maďarsku a Poľsku. A onedlho možno aj v Česku.

Do eutópie

V súčasnej ľavici sledujem tieto tri prúdy: 1. technologický akceleracionizmus, 2. Žižekov návrat k posilneniu štátu a novú definíciu komunizmu v zmysle ochrany globálnych verejných statkov, a 3. snahu o budovanie priamej demokracie a lokálnych utópií (napr. Multitude od Harta a Negriho).

Len ľavicový technologický akceleracionizmus vznikol v tomto desaťročí, pred troma rokmi – manifestom Srnicka a Williamsa. Snaží sa využiť technologický progres na urýchlenie ľavicových cieľov. Ostatné dva prúdy sú minimálne z minulého desaťročia.

Predstavitelia akceleracionizmu vnímajú snahy o priamu demokraciu ako zlú ľavicovú taktiku, a Žižek aj za zlý cieľ. Hovorí niečo ako: „Chcem štát ako efektívnu byrokraciu, nie ako jednu veľkú a nikdy nekončiacu domovú schôdzu“.

Žižek dlhodobo kritizuje neschopnosť našej doby produkovať akúkoľvek utopickú predstavu mimo súčasnej podoby kapitalizmu. Skôr si vieme predstaviť zničenie planéty než zničenie kapitalizmu. No zároveň si nemyslí, že riešenie nájdeme obrazne „štúdiom nejakých lokálnych kmeňov v exotických krajinách“.  Taktiež pri utečeneckej kríze napríklad presadzoval, aby štáty a EÚ masívne pomohli uzimeným utečencom a nenechávali to na entuziastických dobrovoľníkov. Nevolal automaticky po radikálne otvorených hraniciach a „importe proletariátu a revolucionárov“. Lebo sa obáva napríklad proti-reakcie a vzostupu fašizmu.

Podobne potenciál Progresívneho Slovenska vnímam v možnosti spoločne hľadať a budovať realistickú eutópiu, teda miesto, ktoré „môže byť tu“. A nie utópiu – „miesto, ktoré nie je“. Podľa mňa táto snaha môže spojiť ľavicových akceleracionistov s centristickými „neoliberálmi“ v pozitívnom zmysle slova (napr. reformovaní libertariáni).

Potreba populizmu

K budovaniu eutópie je pritom potrebná určitá dávka populizmu. A to v pozitívnom význame slova, chápanom ako prinášanie praktických riešení pre masy „obyčajných ľudí“. Aspoň takto o populizme rozmýšľa napr. G.M. Tamás. Kľudne môže ísť aj o „radikálne“ ale preukázateľne efektívne praktické riešenia z oboch politických táborov. Od testovania základného príjmu na úrovni miest, cez masívnejšie budovanie nájomných bytov až po nejaký „Štátny investičný fond pre budúcnosť“, ktorý bude investovať do tisícov vedcov a podnikateľov, ale zároveň aj do tisícov nápadov žiakov zo stredných odborných škôl.

Dôležitým prvkom úspechu tu bude kvantita – ochotných a zapálených ľudí, ktorý budú členmi a dobrovoľníkmi Progresívneho Slovenska a urobia ho menej krehkým, ako keby malo závisieť len na jednom vodcovi.

A kvantita tiež v zmysle toho, koľko (hlavne vylúčených) ľudí dokážu ich politiky podporiť. V tomto zmysle majú nápady ako základný príjem istú dávku intelektuálnej pokory. Veľa organizácii sa pre podporu vylúčených skupín spoločnosti napríklad snaží robiť osvetu a školenia. Niekedy treba pochopiť, že chudobným ľuďom nechýbajú nápady, ale peniaze či práca. Častokrát vedia priamo oni najlepšie, ako s finančnými zdrojmi naložiť. Aspoň to potvrdzujú viaceré prieskumy, napr. GiveDirectly v Keni. Preto by sme sa mali pýtať koľko ten a ten projekt, respektíve verejná politika, zamestnala Rómov alebo zdravotne znevýhodnených, alebo koľko peňazí z toho reálne marginalizovaní ľudia uvidia.

Druhý dôležitý prvok pozitívneho populizmu je „myseľ nastavená na rast“ (growth mindset) – ľudia sa môžu zmeniť a naučiť sa čokoľvek ak na sebe tvrdo pracujú, alebo ak si pravidelne aktualizujú svoje videnie sveta o nové informácie. A aktívny boj proti skostnatenej viere že  z  chudobných komunít napríklad nikdy nevzíde úspešný startup (fixed mindset).

Takýto growth midset postoj môže pomôcť aj radikálnej ľavici pochopiť, že Progresívne Slovensko predstavuje veľký krok vpred oproti úplne reálnej alternatíve libertariánskych a pirátskych utopistov, kryptoanarchistov a anarchokapitalistov, ktorí by mohli posunúť diskurz ešte viac doprava, a pri ktorých by bol Sulík sociálny demokrat. Rovnako pre centristov z Progresívneho Slovenska predstavuje dnešná ľavica oveľa rozmanitejšiu paletu rôznych názorov – nie každý velebí Rusko, či Kubu a Huga Chaveza.

Cez hodnotu za peniaze a efektívny altruizmus

Dnes často čítame o pojme „hodnota za peniaze“, ktorý sa u nás spája s nebohým Martinom Filkom. V skratke ide  o prospech z nejakej aktivity, v pomere k vynaloženým nákladom. Hodnota za peniaze je tiež súčasťou širšieho konceptu, ktorý naberá posledných päť rokov na popularite – efektívneho altruizmu. Ten je snahou spojiť „ekonómiu s morálnou filozofiou“ a využiť ekonomické a vedecké myslenie na zlepšenie sveta. Často sa nesprávne spája len s filozofiou utilitarizmu. Ale môže ísť o spojenie s rôznymi etickými a morálnymi predstavami. Teda aj s kresťanskou, alebo ľavicovou a rovnostárskou morálkou.

Napríklad liberál sa môže nazdávať, že stačí len zabezpečiť rovnosť šancí a netreba zavádzať rôzne vyrovnávacie opatrenia pre chudobných, alebo znevýhodnených. Ľavičiar s tým môže ostro nesúhlasiť. Ale obaja môžu využiť koncept hodnoty za peniaze, aby efektívne dospeli k svojmu želanému výsledku. Ľavičiar sa napríklad môže pýtať, aké intervencie sú najefektívnejšie v zlepšení zdravia či vzdelania detí žijúcich v generačnej chudobe. Napríklad lepšia strava v ranom detstve podporí kognitívne schopnosti asi lepšie než darovanie knižiek (nestačí dojem, treba to otestovať).

Nemenej dôležitá je efektívna prioritizácia najpálčivejších problémov. Na to sa dá využiť rámec: Dôležité – Riešiteľné – Zanedbané (ITN Framework). Ak sa najskôr zameriame na riešenie problémov, ktoré majú najvyššie skóre podľa týchto troch kritérií, tak môžeme urobiť „najviac dobra pri dostupných zdrojoch“.

Rovnako by ľavičiari nemali podceňovať schopnosť trhu nachádzať inovatívne riešenia na veľké globálne problémy. Efektívny altruizmus neznamená len „zber nízko visiaceho ovocia“, alebo len hľadanie spôsobov „ako čo najlacnejšie vybrať čo najviac daní“. Dôležité je mať aj prístup aký majú fondy rizikového kapitálu a robiť veľa odvážnych malých investícii. A tak prísť s produktmi, ktoré inšpirujú predstavivosť väčšinového spotrebiteľa. Elektromobil Tesla podnietil „preteky smerom nahor“ v hľadaní ekologickejšej dopravy a čistejšej energie. Elon Musk začal na prémiovom vrchole trhu a zmenil predstavu o elektromobile, ako niečom, čo môže byť symbol a nie len „zábavka pre hipisákov“. Podobne sa dnes pretekajú firmy, ktoré ponúkajú „mäso“, ktoré je „čisté“ a kultivované v laboratóriu a tak nespôsobuje utrpenie, alebo je z rastlín, ale aj tak chutí lepšie. Takéto firmy, ako Impossible Foods, majú ambíciu radikálne znížiť emisie CO2, ktorých sa polovica vyprodukuje práve v poľnohospodárstve.

Sám som bol voči efektívnemu altruizmu asi tri roky kritický lebo som sa nazdával, že je len za zakonzervovanie kapitalistického statusu quo a odhovára ľudí od radikálnejších, alebo systémových zmien. Dosť mi tento obraz spôsobil Bjorn Lomborg, skeptický environmentalista, ktorý využíva práve analýzy nákladovej efektívnosti. A práve táto efektívnosť mi po čase prišla obmedzujúca. Jej rozšírenie napríklad  o „hit-based“ prístup, aký majú fondy rizikového kapitálu, totiž dokáže odôvodniť aj odvážne a radikálne nápady a projekty.

Ľavicu môže spojiť dôraz na kvantitu a „myseľ nastavená na rast“

Ak je strana postavená na jednom silnom vodcovi, alebo firma postavená na jednom silnom zákazníkovi, tak sú obe veľmi krehké. Silný vodca či zákazník môže odísť a zrazu sú strana či firma v troskách. Ak máme dočinenia s nepredvídateľnou budúcnosťou, nesmieme podceňovať dôležitosť kvantity. Aj preto nezáleží až tak na tom, ako pomaly Progresívne Slovensko postupuje. Najdôležitejšie je, koľko zanietených ľudí, členov a dobrovoľníkov, pre svoju víziu získa. To isté platí aj pre iné ľavicové zoskupenia a hnutia. Dôležité je dôverovať si, efektívne sa koordinovať a nájsť si čas na malé, ale časté prejavy altruizmu a vzájomnej pomoci. Rovnako dôležitá je kvantita investícii – koľko vedcov, či podnikateľov projekt podporil? Koľko Rómov zamestnal?

Druhý dôležitý bod je mať myseľ nastavenú na rast (growth mindset) a vyvarovať sa statickému uvažovaniu (fixed mindset). Podobne sa netreba vzdať vízie, že Slovensko môže mať aj vyrovnaný rozpočet a zároveň dosahovať blahobyt a rovnosť.

Idey nie sú obmedzeným statkom. Ich zdieľanie znásobuje ďalšie idey a tvorí inovácie. Podobne je to s dôverou, ktorá keď je prejavená, produkuje dôvery ešte viac. Takisto je to so súrodeneckou láskou. Otázka je ako vybudovať firemnú a inštitucionálnu kultúru, ktorá produkuje „preteky smerom na hor“ a zmení súčasnú populistickú a xenofóbnu hru „pretekov nadol“. A na to nám bude treba pravidlá pre efektívnu koordináciu a schopnosť robiť kompromisy.

Autor pôsobí v mimovládnom sektore.

Ilustračný obrázok, zdroj: pixabay.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články