Môže sa zdať, že vojnu s takými potenciálne katastrofálnymi následkami by vyprovokovali len blázni. Toto šialenstvo má však svoju logiku. Prinášame preklad článku zo stránky World Socialist Web Site.
Bidenova administratíva včera oznámila, že dáva do pohotovosti 8 500 vojakov na nasadenie v krajinách strednej a východnej Európy na hraniciach s Ruskom. Vyplýva to zo správy v New York Times, že americká vláda pripravuje plány na vyslanie až 50 000 vojakov do regiónu.
Americký plukovník Alexander Vindman, ktorý sa podieľa na rozhovoroch USA s ukrajinským režimom na najvyššej úrovni, vyhlásil: „Prečo je to dôležité pre americkú verejnosť? Je to dôležité, pretože nás čaká najväčšia vojna v Európe od druhej svetovej vojny. Dôjde k masívnemu nasadeniu letectva, delostrelectva s dlhým doletom, riadených striel, vecí, ktoré sme v európskej krajine nevideli viac ako 80 rokov, a nebude to čisté ani sterilné prostredie.“
Rovnako ako katastrofálne americké intervencie v Iraku a Afganistane, aj cesta k vojne s Ruskom je vydláždená klamstvami. Zoskupovanie armády vo východnej Európe sa obhajuje medializovanými tvrdeniami, že hrozí bezprostredná invázia na Ukrajinu, čo spochybnila dokonca aj ukrajinská vláda. Toto bolo doplnené o varovania bez akéhokoľvek faktického základu, že Rusko plánuje uskutočniť operáciu pod falošnou vlajkou. Ak sa takáto operácia uskutoční, môžeme si byť istí, že jej autori budú vo Washingtone, nie v Moskve.
Najnovšou lžou je tvrdenie britskej vlády, že cieľom Ruska je násilne dosadiť na Ukrajine bábkový režim – presne to, čo urobili Washington, Berlín a aliancia NATO v roku 2014 na podporu krajne pravicového puču, ktorý sa chopil moci v Kyjeve. Táto lož už explodovala v Londýne. Muž identifikovaný ako domnelý vodca ruského bábkového režimu na Ukrajine, podnikateľ a bývalý poslanec Jevhenij Murajev, má v skutočnosti zakázaný vstup do Ruska, ktoré mu zabavilo majetok.
Najväčšou lžou zo všetkých je, že USA a NATO sa angažujú v obrane „demokracie“ a proti „zahraničnej agresii“. Ukrajinská vláda a štátny aparát sú prešpikované neonacistickými polovojenskými silami, ktoré zohrali ústrednú úlohu v puči v roku 2014. Patrí sem strana Svoboda, ktorú Európsky parlament formálne odsúdil za jej „rasistické, antisemitské a xenofóbne názory“, a neonacistické milície Pravý sektor a prápor Azov.
Čo sa týka tvrdení Bidenovej administratívy, že bráni posvätnosť národnej suverenity Ukrajiny pred „zahraničnou agresiou“, zoznam krajín, ktoré USA napadli a/alebo zbombardovali za posledných 30 rokov, zahŕňa Panamu, Irak, Kuvajt, Haiti, Somálsko, Bosnu, Sudán, Afganistan, Juhosláviu, Jemen, Irak, Pakistan, Líbyu a Sýriu.
Od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 rozšírila vojenská aliancia NATO svoje hranice o 800 míľ na východ a zahŕňa Poľsko, Maďarsko, Česko, Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Čiernu Horu a Severné Macedónsko. V roku 2021 NATO oficiálne uznalo samotnú Ukrajinu za „ašpirujúceho člena“ a Švédsko a Fínsko tiež zvažujú vstup do protiruskej aliancie. Fínsko aj Estónsko sú necelých 200 kilometrov (125 míľ) od Petrohradu a východná hranica Ukrajiny je necelých 750 kilometrov (465 míľ) od Moskvy.
Zatiaľ čo USA a európske mocnosti odsudzujú Rusko za údajný pohyb vojsk v rámci jeho vlastných hraníc, USA dodali pobaltským štátom Estónsko, Litva a Lotyšsko miliardy dolárov v zbraniach, ktoré sa teraz dodávajú na Ukrajinu. USA už má na Ukrajine viac ako 150 vojenských poradcov vrátane Síl pre špeciálne operácie, ku ktorým sa pripájajú poradcovia zo Spojeného kráľovstva, Kanady, Litvy a Poľska. Ako by za týchto podmienok Rusko nemohlo predpokladať, že je cieľom vojenského útoku?
Zatiaľ čo klamstvá používané na ospravedlnenie imperialistickej agresie nie sú o nič dôveryhodnejšie ako tvrdenia o irackých „zbraniach hromadného ničenia“, nové klamstvá, rovnako ako tie staré, sú médiami prezentované ako absolútna pravda.
Ani Bidenova administratíva, ani jej spojenci v NATO nevysvetlili, čo podľa nich bude výsledkom eskalujúcej konfrontácie. Aký je ich najhorší scenár?
USA tvrdia, že nebudú priamo zapojené do vojenského konfliktu s Ruskom. Toto je lož. Spojené štáty, ktoré lejú zbrane na Ukrajinu a umiestňujú do krajiny amerických vojenských poradcov, sú už zo zákona aj v praxi zapojené do nepriateľských akcií proti Rusku.
Čo plánujú USA a NATO urobiť, ak ich činy povedú Rusko k vojenskému zásahu nielen proti ukrajinským bábkam, ale aj americkým a západoeurópskym bábkarom? A skutočne verí Bidenova administratíva a CIA, že vojna s Ruskom bude malým a ľahko zvládnuteľným lokalizovaným konfliktom? Ak áno, mali by sa znova zamyslieť.
Vojna s Ruskom by rýchlo eskalovala do globálneho požiaru, ktorý by nevyhnutne zahŕňal Čínu a, na to príde, každú krajinu na svete. Provokácie medzi USA a NATO zvýšili nebezpečenstvo jadrovej vojny viac ako kedykoľvek predtým od vrcholu konfliktu studenej vojny medzi USA a Sovietskym zväzom.
Môže sa zdať, že vojnu s takými potenciálne katastrofálnymi následkami by vyprovokovali len blázni. Toto šialenstvo má však svoju logiku.
Po prvé, sú to geopolitické kalkulácie amerického imperializmu. Odkaz Bidena na jeho nedávnej tlačovej konferencii o ôsmich časových pásmach Ruska a obrovských zdrojoch naznačuje kriminálne kalkulácie, ktoré motivujú americké vojenské plánovanie.
Americký a európsky imperializmus vníma Rusko, ako to urobil Hitler v roku 1941, ako obrovskú arénu pre drancovanie. Prostredníctvom kombinácie vojny a vnútornej destabilizácie sa imperializmus snaží podnietiť rozpad Ruska. Ich cieľom je rozdeliť Rusko na početné bábkové štáty, ktoré by existovali ako kolónie veľkých imperialistických mocností.
Okrem toho Spojené štáty považujú integráciu Ruska do svojej sféry vplyvu za nevyhnutnú pre prípravy na vojnu s Čínou.
Pandémia spustila hospodársku, sociálnu a politickú krízu celého kapitalistického poriadku. Za posledný týždeň zaznamenal Wall Street najprudší pokles od kolapsu v marci 2020. Stúpajúca inflácia ohrozuje politiku Federálneho rezervného systému poskytovať neobmedzenú hotovosť finančným trhom, čo podnietilo špekulatívnu mániu, ktorá sa nepodobala ničomu, čo sa udialo od doby pred Veľkou hospodárskou krízou.
Bidenova administratíva pred rokom sotva prežila fašistický prevrat, ktorého cieľom bolo zablokovať jej prevzatie moci. Iniciátor prevratu Donald Trump zostáva de facto lídrom Republikánskej strany a sprisahanie s cieľom zvrátiť ústavu a nastoliť diktatúru pokračuje.
Posledný rok bola neustále opakovanou frázou Bidenovej administratívy „jednota“. Čo sa týka rozporov vo vládnucej triede, Biden využíva provokácie proti Rusku na vytvorenie spojenectva s najpravicovejšími časťami Republikánskej strany – teda jednotu vládnucej triedy na základe vojenskej agresie v zahraničí.
Historicky odsúdené vládnuce triedy sa v minulosti často obracali k samovražedným vojnovým politikám v snahe zachovať svoju triednu vládu. Historik z Princetonskej univerzity Arno Mayer vo svojej práci na túto tému s názvom „Vnútorné príčiny a účely vojny v Európe, 1870 – 1956“ poznamenal: „V snahe znovunadobudnúť väčšiu vnútornú kontrolu majú bojachtivé vlády tendenciu oháňať sa strašidlom vonkajšieho nebezpečenstva, rátajúc s tým, že medzinárodné napätie bez vojny môže pomôcť posilniť domácu súdržnosť.“
Takéto úvahy boli ústredným bodom „vojny proti terorizmu“, ktorá sa v zahraničí využívala na vedenie vojny a doma na útlak obyvateľstva. Po debakli vojny v Afganistane, ktorý vyvrcholil minulý rok stiahnutím amerických síl, je pokušenie vládnucej triedy nájsť cestu von cez ešte katastrofickejšie vojenské vzplanutie.
Putinov režim, ktorý vládne v mene kapitalistických oligarchov, ktorí dominujú v krajine, nedisponuje žiadnou životaschopnou, nieto progresívnou reakciou na túto hrozbu. Jeho nepriateľský postoj k pracujúcej triede osciluje medzi pokusmi o vyjednanie dohody s imperialistickými mocnosťami a vyhrážaním sa im ruskou vojenskou silou. Ruská pracujúca trieda nemôže Putinovmu režimu poskytnúť žiadnu politickú podporu.
Situácia je naliehavá. Pracujúca trieda si musí byť vedomá vojnového nebezpečenstva a nevyhnutnosti politicky zasiahnuť, aby ho zastavila.
(krátené)
Zdroj foto: Sasha Maksymenko, Flickr.
