Súčasné kritické rozvojové štúdiá sa okrem iného zaoberajú aj otázkami ideologickej produkcie mimovládnych organizácií. Tieto organizácie robia rôzne projekty na globálnom Juhu a k tomu o nich publikujú články, prípadne ich zamestnanci a zamestnankyne vystupujú na diskusiách, konferenciách alebo v médiách. Nie inak tomu je aj v prípadne Nadácie Pontis.
Kritická perspektíva sa venuje problematike rozvojovej ideológie, konkrétne otázke rasizmu vo vzťahoch medzi tzv. rozvinutými a tzv. rozvojovými krajinami, otázke legitimity „rozvoja“, nech už toto slovo znamená čokoľvek a otázke nerovných mocenských vzťahov medzi globálnym Severom a Juhom. Kritizované býva, že bežné rozvojové organizácie vo svojej ideologickej produkcii prezentujú Západ ako nadradený globálnemu Juhu, pozitívne vyobrazujú „rozvoj“ napriek známym ekologickým a ďalším neduhom, ktoré sú s ním spojené a ignorujú, že medzi Severom a Juhom sú nerovné mocenské vzťahy a že snahy mimovládok bývajú často apolitické.
Môj výskum publikovaný počas posledný piatich rokov v nórskom Fóre rozvojových štúdií a v britskom Časopise súčasnej strednej a východnej Európy ukazuje, že Pontis sa od ostatných mimovládok príliš neodlišuje. Hierarchiu medzi Nami a Nimi prezrádza, že kým My sme v ideológii Pontisu poväčšine aktívni, Oni sú omnoho častejšie pasívni, kým My sme reprezentovaní našimi menami, Oni sú reprezentovaní napríklad ako „Afrika“, či „miestni“, ale občas aj ako „učitelia“. Kým My rozprávame o našich skúsenostiach, Oni hovoria akí sú vďační a aké majú šťastie. Kým My sme tí, čo vedia, oni sú tí, čo nevedia, alebo sa učia. Kým My pôsobíme na Nich tým, že Ich učíme, Oni sa ovplyvňujú len medzi sebou.
Podobne hierarchické vyobrazenie Nás a Ich bolo prítomné aj v rozhovoroch so zamestnancami a zamestnankyňami Pontisu. Keňa bola označená za rozvojovú krajinu, za skorumpovanú, Keňania boli považovaní za menej ohľaduplných voči životnému prostrediu oproti Slovákom, ich chudoba bola dôsledkom ich neschopnosti myslieť do budúcnosti a My sme mali byť tí, ktorí umožnia Ich rozvoj.
Termín „rozvoj“ nebol v analyzovaných textoch nijak kriticky diskutovaný a dal sa nájsť v spojeniach ako „rozvoj oblasti Kasigau“, či „hospodársky rozvoj“. Väčšina zamestnancov tiež potvrdila, že rozvoj pre nich znamená posun ku „kvalitatívne lepšiemu stavu“, prípadne „pokrok“ alebo dokonca ho tautologicky definovali ako „socio-ekonomický rozvoj“.
A napokon v otázke nerovných geopolitických mocenských vzťahov medzi globálnym Severom a Juhom Pontis použil literárne nástroje umožňujúce ich ignoráciu, hoci majú zásadný vplyv na životnú úroveň obyvateľov krajín Kene a ďalších krajín globálneho Juhu.
Celý analyzovaný text z webovej stránky Pontisu bol morálnym príbehom a dosiahnutí úspechu. Slováci prišli do Kene a naučili Keňanov používať PowerPoint. Znalosť bola prenesená a vzdelanie je predsa základom rozvoja a zvyšovania životnej úrovne.
Výskum však ukazuje, že vzdelanie samé o sebe nemusí stačiť. Naopak, vzdelávací systém ideologicky legitimizuje nerovnosť tým, že vytvára dojem, že ľudia dosahujú svoje pracovné pozície vďaka vzdelaniu. Omnoho lepšie vysvetlenie však poskytuje bohatstvo rodičov. Jednoducho povedané, obvykle platí, že deti bohatých ostávajú bohatými.
Vo všetkých troch témach teda Pontis do veľkej miery opakoval to, čo zaznieva z dominantných rozvojových organizácií, ako sú Svetová banka, či britské Ministerstvo medzinárodného rozvoja alebo nemecké Federálne ministerstvo pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Podobne sa vyjadruje aj ďalšia slovenská mimovládka Človek v ohrození, ale aj rakúska pobočka veľkej medzinárodnej mimovládky CARE alebo Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu, či Rakúska rozvojová agentúra.
Podobne ako v uvedených organizáciách aj v ideológii Pontisu sú však prítomné protirečenia a nesúlady. Zamestnanci Pontisu omnoho viac nasledujú posun v rozvojovej ideológii smerom k partnerstvu s príjemcami pomoci, než ako to vidno z ich PR článkov na webe. Keňu jedna zamestnankyňa označila za silno multikultúrnu, ďalší zamestnanec mal problém s rozdeľovaním krajín na rozvinuté a rozvojové a nemal pocit, že by Tunisko bola rozvojová krajina. Ďalší hovoril o úrovni rozvoja ako o objektívnom indikátore, ale štatistika nezodpovedá jeho skúsenosti. Partneri boli označovaní za milých, spolupráca s nimi za vynikajúcu, občianska spoločnosť v Tunisku bola veľmi entuziastická a ľudia aktívni. Iní boli ochotní pracovať a majú podnikateľské myslenie. Celkovo bola hierarchizácia Nás nad Nich slabšia v rozhovoroch ako v článkoch.
Podobne bol spochybnený aj pojem „rozvoj“, ktorý jeden zamestnanec označil za „buzzword“, slovo, ktoré sa používa bez nejakej výraznej konotácie, jednoducho banálny pojem. NGOčkári sa nezaujímajú o to, či rozvoj znamená to alebo ono, potrebujú mať zaplatené letenky, dohodnutého spíkra alebo vybavené faktúry. Jednoducho povedané, rozvoj pochádza od vonkajších aktérov a Pontis je viac príjemcom ideológie, ktorú ďalej opakuje, ale nevytvára ju sama od seba.
V súvislosti s hierarchiou medzi Nami a Nimi jedna zamestnankyňa povedala, že sa snaží nepoužívať termín „rozvoj“, pretože je to senzitívna téma pre partnerov z Tunisu, ktorí nechcú vnímať zmeny v Tunise ako zmeny súvisiace s tzv. Tretím svetom a jeden respondent preferoval používanie iba termínu „kooperácie“ miesto „rozvojovej kooperácie“ vzhľadom na to, že pre kenských študentov nie je až také ťažké dostať sa na úroveň slovenských. Natíska sa však kritická otázka, že ak sú rovnako schopní, ako je možné, že Keňa je „menej rozvinutá“?
Odpoveď ponúka zamestnanec, ktorý tak spochybnil rozvojovú ideológiu aj v otázke ignorácie nerovných mocenských vzťahov. Podľa neho sú príčinou chudoby okrem iného aj obchodné a geopolitické vzťahy v kombinácii s koloniálnou minulosťou a vojenskými konfliktami.
Nuž, ale ak sú si v Pontise vedomí takýchto príčin, ako je možné, že sa im nevenujú, ale sa venujú oblasti vzdelávania? Aj na túto otázku daný zamestnanec odpovedal. Pontis sa podľa neho snaží byť apolitickou organizáciou a v skutočnosti v Pontise ľudia tieto aspekty chudoby nevnímajú.
Ako vidno, všetky tri prvky rozvojovej ideológie sú teda v Pontise aj spochybňované, a to najmä zamestnancami v rozhovoroch, avšak kým texty túto ideológiu reprodukujú takmer dokonale, zamestnanci tak robia vo väčšine prípadov a „len“ do veľkej miery. Keď ju práve nenasledujú, tak len väčšinou opakujú najnovšie zmeny v rozvojovej ideológii, ktorá je samotná nekoherentná. Dominantní rozvojoví aktéri sa snažia oslabiť hierarchiu, ktorá vedie k obvineniam z rasizmu. Podobne sa správajú aj zamestnanci Pontisu.
Je tu však ešte jeden aspekt, na ktorý treba pri kritike Pontisu myslieť. Ich obrana by mohla znieť napríklad takto: Projekt „Zvyšovanie počítačovej gramotnosti učiteľov a študentov v juhovýchodnej Keni“ predsa pomáha a hoci možno problematickú ideológiu v PR textoch reprodukujeme, voči rozvojovej ideológii sa kriticky staviame v našich projektoch globálneho vzdelávania. Ostatne, tento text je honorovaný Pontisom a je uverejnený v Pontis Digest. Takýto argument by mohol byť čiastočne zmysluplný.
Otázka je, do akej miery sa Pontis vo svojich projektoch globálneho vzdelávania skutočne stavia kriticky voči rozvojovej ideológii. Ja na túto otázku neviem odpovedať, pretože som tieto ich projekty neanalyzoval. Ak by sme však vychádzali z analýz nemeckého alebo britského globálneho vzdelávania, dospeli by sme k predpokladu, že Pontis je aj v tejto oblasti značne nekritický a opakuje problematické prvky v globálnom vzdelávaní, ktoré sa dajú nájsť na západ od našich hraníc. Potvrdenie takéhoto predpokladu by si vyžadovalo ďalší výskum.
Editovaná verzia textu vyšla v Pontis Digest 3/2019
