The Matrix Resurrections (2021), r. Lana Wachowski.
Po zhliadnutí štvrtého dielu sci-fi série Matrix písala časť fanúšikov o sklamaní a prepadáku, ktorý radšej nemal byť natočený. Vrátiť sa po osemnástich rokoch k pôvodnému deju bolo pre vysoko nastavenú latku predchádzajúcich dielov riskantnou záležitosťou. Tvorcovia mali obtiažnu úlohu oživiť príbeh, ktorého hrdinovia zahynuli, a vyhovieť nielen očakávaniam divákov, ale aj korporácie Warner Brothers, ktorá sestry Wachowské tlačila do vytvorenia pokračovania.
Tento motív otvárania dokončeného diela sa do značnej miery preniesol aj do deja. Hollywood je posledné roky plný obohratých príbehov o tom, ako Petra Parkera znova hryzie ožiarený pavúk, na vzdialenej planéte sa liahnu ďalší Votrelci, a Tom Cruise sa vydáva na x-tú neuskutočniteľnú misiu, ktorá sa ako zázrakom znova vydarí. Tuctovosť a predvídateľnosť filmovej produkcie je zaručená pokiaľ trháky plnia kiná a sypú sa peniaze zo vstupného.
V role tvorcu sa tentokrát ocitá aj Neo, z ktorého sa medzitým stal developer počítačových hier, požiadaný šéfom, aby zrecykloval starý príbeh. Film tak kritizuje samotný filmový priemysel, ktorého hlavným cieľom je vytvoriť dopyt po vlastnej produkcii. To dáva najavo aj v drobných odkazoch scén, napríklad nápisom na kine, v ktorom hrajú „Koreň všetkého zla“, čím je podľa Biblie láska k peniazom.
Ústrednú tému filmu tvorí myšlienka napodobeniny a simulácie. Práve ňou získava snímok na kvalite. Otvára nielen otázky počítačovej simulácie, umelej inteligencie, ale i samotnej hollywoodskej produkcie, či sociálnych sietí. Od kanonickej trilógie Matrixu sa svet technológii zmenil. Internet nie je len záležitosťou počítačov, stáva sa súčasťou našich domácností, ako sú všade nás obklopujúce displeje či internet vecí. Ako to vyjadrila postava filmu, sme vychovaní strojmi, a netýka sa to len virtuálneho sveta Matrixu, ale tiež generácie Z, ktorá s týmito technológiami vyrastala odmala.
Tak ako hlavného hrdinu môže aj diváka občas prepadnúť pocit odosobnenia a izolácie. Neo ako úspešný programátor dosiahol svojou prácou slávu i uznanie, no so svojim životom nie je spokojný a pociťuje prázdnotu. Ako sa dozvedáme, to, čo mu zrejme chýba je kontakt s ľuďmi, skutočné priateľstvo alebo obyčajný dotyk. Odhodlanie osloviť Trinity v kaviarni nazve najlepšou vecou, ktorú za poslednú dobu urobil.
Filozofický problém ako rozoznať pravdu od fikcie, ktoré riešili už Platón, Descartes, Kant, či Čuang-c´, sa v dobe sociálnych sietí, reality show, virtuálnej reality stáva každodennou záležitosťou. Nie sú lajky na sociálnych sieťach, tabletky či kozmetika len únikom od skutočnosti, ktorá je horšia, škaredšia a šedšia, ako by sme chceli? Avšak, práve preto aj reálna a stálejšia, teda taká, akou potrebujeme, aby bola.
Matrix nám dáva odpoveď na otázku, kto sme. Aj preto sa doň vo filme vchádza cez zrkadlo. To, či je to odpoveď správna, ostáva na nás. Obraz, ktorý nám poskytuje nám môže vyhovovať, alebo sa nám priečiť. Núka sa nám cez obrazovku mobilného telefónu, televízie, počítača, ktoré skresľujú – napravujú alebo pokrivujú – našu predstavu o tom, kým sme a čím sa stávame. Ilúzia dokonalosti z nás žmýka stále väčší výkon, pričom nás poháňa strach, že budeme zaostávať a ostaneme len šedým priemerom.
Neo svoju myseľ spočiatku otupuje tabletkami, aby mohol dosahovať výkon, ktorý sa od neho očakáva v práci. Ako vo filmoch Equilibrium či Total Recall musí byť vedomie hlavnej postavy udržiavané v nevedomosti, aby zabudlo na svoje poslanie. Úlohou utišujúcich liekov je udržať stabilitu, nedovoliť vstup inej reality, iba variácie toho istého. Nový upgrade systému Matrix sa vyznačuje tým, že hoci stimuluje túžby, zabíja nádej. Nechce pripustiť možnosť, že by veci mohli vyzerať zásadne inak a my sme vystúpili zo svojich rolí v mene vyššieho cieľa.
Matrix 4 zachytáva Hollywood, ktorý sa zasekol v slučke, no zároveň z neho hľadá východisko. Dáva najavo únavu z postmodernizmu, z dookola opakovaných postupov, recyklovaných postáv a dejov. Na to, aby mohol príbeh pokračovať realistickým spôsobom, musí nájsť novú podobu ako láska, o ktorej Rimbaud hovoril, že musí byť znova vynájdená. Tak ako Neovi nasledovníci, stojaci pred rovnakými bojmi, inšpirovaní činmi svojich predchodcov, pokračujúci v revolte svojej doby.
