Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o svojom otcovi.
Otec Jozef
Otec Jozef sa narodil 21. 1. 1909 v Z. Pochádzal z pomerne bohatej rodiny. Keď mal 6 rokov, zomrela mu matka a po dovŕšení 12 rokov navždy odišiel aj otec. Po osirení bol vychovávaný najstarším bratom Ladislavom, v ktorého starostlivosti boli aj ďalší dvaja mladší súrodenci, Mikuláš a Mária. V čase úmrtia ich matky bol Ladislav už ženatý. S manželkou Annou mal štyri deti, s ktorými býval v spoločnom rodičovskom dome v Z. Dve deti mu v útlom veku zomreli a dve sa dožili dospelosti.
Základnú školu otec Jozef absolvoval v období Rakúsko-Uhorska v roku 1915 v Z. Keďže bola postavená v susedstve jeho rodného domu, do školy to nemal ďaleko. V období silnej maďarizácie prenikala maďarčina aj do základných škôl. Najskôr sa museli naučiť po maďarský modliť „Otče náš“, ktorým každý deň začínalo vyučovanie. Otec spomínal, ako mal „Otče náš“ v maďarčine dokonale zvládnutý, a aj po rokoch ho nám – dcéram často interpretoval, i keď jeho slovám nerozumel. Bolo pre nás veľmi zaujímavé počuť maďarskú reč.
Po ukončení základnej školy, t. j. 6 tried ľudových, otec Jozef vypomáhal na gazdovstve po rodičoch svojmu bratovi Ladislavovi ako nástupcovi gazdovstva. Bol driečny mládenec z bohatého rodu, po ktorom sa obzrelo nejedno mladé dievča. Vo voľnom alebo sviatočnom čase si rád vyšiel medzi mladých na futbal alebo do krčmy. V jedno nedeľné popoludnie sa istý mládenec v miestnej krčme nevedel vpratať do svojej kože a hľadal objekt, na ktorom by si vybil zlosť. Tým objektom sa stal práve mladý Jozef. Podišiel k nemu a počas krátkej hádky ho udrel pohárom od piva po hlave. Bol to ťažký otras mozgu, z ktorého sa otec dlhšie liečil. Po čase sa zdalo, že poúrazová liečba bola úspešná a stabilizovaná bez následkov, čo však nebola celkom pravda.
V jarnom období roku 1928 Jozefa ako mladého schopného regrúta odviedli k vojenskej prezenčnej službe, na ktorú nastúpil na jeseň toho roku. Tak ako všetci mládenci v Z., aj on sa pýšil regrútskymi stužkami, ktoré si odvedení mladíci pripínali na sako alebo kabát. Pestré sabačáky, ako nazývali meter dlhé farebné stužky, si mládenci až do nástupu vojny pripínali na odev hlavne v nedeľu a vo sviatok. Pýšili sa nimi po ceste do kostola i z kostola domov, ale nosili ich aj na nedeľnej popoludňajšej i večernej prechádzke po dedine, keď spoločne spievali regrútske, ľudové, vojenské i pochodové piesne.
Mládenci mali svoje stabilné miesto v kostole na mužskom chóre, kde si každý po príchode svoje stužky pyšne prehodil cez zábradlie. Pestré stužky viseli z chóra dovnútra kostola a tvorili rôznofarebnú dekoráciu. Pohľad od oltára na vyzdobený chór bol znamenitý. Takto to bolo od pradávna zvykom takmer na každej dedine v okolí.
Na jeseň 1. októbra 1928 Jozef spolu s ostatnými regrútmi narukoval na dvojročnú vojenskú prezenčnú službu. Už v druhej polovici vojenskej služby sa mu začali prejavovať následky zranenia spôsobeného v krčme. Krátko pred ukončením dvojročnej vojenčiny bol predčasne prepustený domov.
Jeho zdravotný stav sa po návrate podstatne zlepšil, ale následky sa občas objavovali. Rozhodol sa preto, že sa neožení a vstúpil do jezuitského kláštora , kde zasvätil svoj život cirkvi. Nebola to však správna voľba, a ani vhodné prostredie pre jeho predchádzajúci ťažký úraz hlavy. Dlhé modlitby, odriekanie, meditácie, samotrestanie za hriechy, mlčanlivosť, to všetko nepriaznivo pôsobilo na jeho zdravotný stav, ba ho zhoršovalo.
Po zvážení okolností ďalšieho zotrvania v kláštore a riešenia vzniknutej situácie z kláštora odišiel a začal pracovať na rodinnom gazdovstve svojho brata Ladislava v Z. Riešenie vzniknutého stavu bolo po zdravotnej stránke pre Jozefa priaznivejšie, vyhovujúcejšie, dokonca s predpokladom stabilizácie zdravia.
Brat Ladislav s manželkou Annou, ktorí sa o Jozefa od jeho 12. rokov starali, usúdili, že po stabilizovanom zdravotnom stave by sa Jozef mohol oženiť. Ladislavova rodina sa postupne rozrastala, a preto bolo aj v ich záujme, aby sa Jozef osamostatnil. Vyhliadli mu vhodnú nevestu, ktorá vyhovovala a spĺňala podmienky pre založenie vlastného gazdovstva. Dôležité bolo, aby budúca nevesta pochádzala zo sedliackeho domu, v ktorom budú dostatočné podmienky pre rozvíjanie a zveľaďovanie súkromného hospodárenia.
Po zasadaní rodinnej rady usúdili, že vhodnou nevestou by mohla byť Terézia z V. (moja mama), hoci je vzdialenou príbuznou. Jej babka zo strany B. sa volala Katarína a bola najstaršou sestrou Jozefovho i Ladislavovho otca Víta (opäť pripomínam, že všetky mená sú fiktívne – Z. P.). Vekový rozdiel medzi mojou prababkou (maminou babkou) a jej bratom Vítom predstavoval jednu generáciu, t. j. 20 rokov. Ženích, vtedy už dvadsaťosemročný Jozef, bol pre dvadsaťpäťročnú Teréziu dostatočne bohatý, navyše bol driečny a páčil sa jej. Netrvalo dlho a ohlášky boli v roku 1939 spečatené sobášom. Svadba však musela nejaký čas počkať, pretože v júni roku 1939 zomrel na tuberkulózu Teréziin sedemnásťročný brat Ľudovít. Svadba sa konala 4 mesiace po pohrebe, t. j. v novembri 1939, práve na hody vo V. Svadobná hostina bola teda zároveň aj hodová a niesla sa v duchu skromnosti, čiastočne poznačená nevestiným smútkom, i jej chudobou. Svadobnému krojovanému oblečeniu Terézia venovala starostlivú pozornosť a pripravovala sa na ňu už vtedy, keď ešte nevedela, za koho a kedy sa vydá.
Nevestin odev pozostával z krojových sukieň. Na vrchnej časti bola odzadu dopredu opásaná ľahkou, tenkou a bielou krajkovou zásterou, vpredu otvorenou a lemovanou polmesiačkovým zakončením po oboch stranách. Naspodku bola zásterka oválovito zakončená do strán. Na hlave mala bohatú zelenú partu s cingrlátkovými retiazkami a aplikáciami. Rukávce boli biele, čipkované, cez ne mala navlečené striebrom vyšívané tacle a pruclek. Obuvou nevesty boli čierne sárové čižmy.
V roku 1939 sa teda Jozef priženil do V. Vo svete už v tom čase zúrila druhá svetová vojna. Rok 1939 bol tak pre novomanželov rokom udalostí smutných i veselých. Najskôr úmrtie brata Ľudovíta, potom vypuknutie vojny, a napokon svadba. Rodičia sa usadili v pomerne chudobnom, ale dostatočne veľkom sedliackom dome Teréziiných rodičov Tomáša a Angely B., kde si otec mohol ihneď založiť gazdovstvo. O tri roky neskôr som sa v tom istom dome narodila aj ja. Bola som prostredná medzi mojimi sestrami.
Usudzujem, že môj otec Jozef zdedil húževnatosť, pracovitosť a tvrdosť po svojom otcovi Vítovi, ktorý bol vo Z. veľkým gazdom. V období I. svetovej vojny bol prísny vojenský oficier rakúsko-uhorskej armády v B. a prísne zaobchádzal aj so svojou rodinou. Otcova matka Anna bola skromná, dobrá, starostlivá žena. Obaja rodičia môjho otca veľmi skoro zomreli, nedožili sa ani päťdesiat rokov. Ako som už spomínala, môj otec ako 12 ročný osirel. V detstve sa mu teda od rodičov neušlo dostatočnej a primeranej lásky, a preto ju mal problém darovať aj svojim trom dcéram. V gazdovstve bolo vždy na prvom mieste nadobúdanie majetku. Mala som iba sedem rokov, keď u otca prepukla nervová choroba a ja, ako malé dieťa, som nechápala, čo sa s ním deje. Nepamätám si, že by ma bol otec v útlom detstve pobozkal alebo pohladil. Nevedel takto prejavovať city, lebo to sám nikdy nezažil. Všetky tri nás bral skôr ako svoju otcovskú povinnosť. Nebol rodinne založený typ. Bol síce kresťansky vychovaný, čo presadzoval i v rodine, ale nie vždy podľa toho aj žil. Otec bol vo výchove svojich troch dcér aktívny najmä vtedy, keď bolo treba počastovať remeňom za neposlušnosť, alebo keď sme náhodou v nedeľu po obede nešli na litánie. Občas sme sa ho báli. Bol rázny, a preto aj mama s babkou Angelou mali pred ním veľký rešpekt. Babka bola smelšia ako mama a bola nám väčšou oporou. Neraz sa mu postavila a bránila nás.
Vo zveľaďovaní majetku sa mu však darilo veľmi dobre, ako som už spomí- nala. Po priženení otca do V. si z časti zdedeného majetku a úveru čoskoro nakú- pil hospodárske nástroje a stroje, ako boli sejačka, hrabačka, plečky, pluhy, vozy, rebriniak, zimné sane, a napokon mláťačku tisícovku s adaptérom na mlátenie ďatelinového semena, elevátor a ďalšie potrebné náradie na pozdvihnutie a zveľadenie hospodárstva. Matka po svojom otcovi Tomášovi zdedila necelé dva hektáre pôdy, a toľko si ako dedičstvo priniesol aj otec zo Z. Ďalších 5 až 6 ha, ba i viac, si prenajal. Jeho hospodárstvo úspešne rástlo a napredovalo. Doplnil ho koňmi a kravami, zvýšil chov ošípaných a hydiny. Jeho rázna a tvrdá povaha poznala najmä prácu na gazdovstve, a to od skorého rána až do večera. Bol šikovný a veľmi pracovitý hospodár. Mal cenné praktické skúsenosti z hospodárenia ešte zo svojho rodičovského sedliackeho domu. Vedel sa teda operatívne obracať aj na svojom novom gazdovstve, mal cit pre obchodné záležitosti a vedel správne odhadnúť situáciu na trhu.
Pre pružnejšie vybavovanie hospodárskych záležitostí si otec kúpil motorku päťstovku so sanitkou. Využíval ju na osobnú dopravu do okresného mesta a jeho okolia, kde chodil dojednávať nákup, predávať a vymieňať hospodárske produkty, a tiež vybavovať administratívne záležitostí svojho hospodárstva. Za odplatu vykonával osobnú dopravu aj iným osobám z obce. I keď to bolo obdobie materiálneho dostatku v rodine, vždy v nej absentovala citová stránka.
Na gazdovskom dvore pristavil potrebné hospodárske budovy – veľkú stodolu, sušiareň kukurice a zväčšil chlievy. Postavil tiež včelín, ktorý vybavil úľmi so včelstvom a náležitým včelárskym inventárom. S drevenou guľatinou ohradil hnojisko, vybetónoval predný dvor k dosúšaniu strukovín a sena. Mláťačku s elevátorom využíval nielen na mlátenie obilia, ale aj na mlátenie ďatelinového semena pre seba i na požičiavanie iným gazdom – roľníkom, čím si zabezpečoval príjmy na ďalšie investície a nákup spotrebného materiálu pre hospodárstvo i pre rodinu.
Ušlo sa aj nám, trom dcéram, keď nám kúpil jednu trojkolku a kolobežku, o ktoré sme sa však neustále hašterili. Mať trojkolku v dome, kde boli deti, bolo v tých časoch zriedkavosťou. Radi sme sa na nej vozili po dvore, ale najmä po ulici, aby ju videli aj ostatné deti. Lenže, my sme sa chceli na nej voziť aj dve naraz. Jedna bicyklík ťahala a druhá sa zavesila na jeho zadnú osku. Oska bicyklíka záťaž ďalšej osoby dlho nevydržala, prehla sa a zakrátko sa odlomila.
Trojkolka nám dlho nevydržala a ďalšiu nám už nekúpili. Musela nám postačiť aj jednoduchá drevená kolobežka, ktorú sme však za krátky čas tiež zničili, keďže sme boli na ňu tri. Toto boli jediné a krátkodobé hračky, ktoré sme od otca dostali. Okrem toho nás už čakalo ťažké obdobie otcovej choroby, chudoby, biedy a stresov.
Otec zomrel 5. septembra 1985 na rakovinu pľúc vo veku 75 rokov. Bolo to 10 rokov po smrti babky Angely. Pred úmrtím sa tri roky liečil na pľúcnom oddelení nemocnice v S. nad P., ale rakovina rýchlo postupovala. Krátko pred smrťou ho na jeho požiadanie odviezli domov, kde si želal zomrieť. Zomrel v tej istej miestnosti a na tej istej posteli ako babka Angela. Posledné minúty jeho života boli veľmi dramatické. Akoby zo všetkých síl bojoval so smrťou. Po poslednom skone sme ho dali oholiť, umyť, obliekli sme ho do sviatočného obleku, uložili do rakvy a dali odviesť na cintorín do domu smútku. Pochovaný je na cintoríne vo V.
V roku 1988, tri roky po otcovej smrti, sa matka presťahovala do nášho nového rodinného domu a zostala v našej starostlivosti až do konca svojho života, t. j. do 23. 6. 1996. Zomrela na zlyhanie vnútorných žlčových ciest v nemocnici v T. Pochovaná je v spoločnom hrobe s otcom na cintoríne vo V.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
