Obdobie medzi ohláškami
Medzi ohláškami nebolo veľa času na prípravu svadby, pretože som ako svadobný dar od svojho zamestnávateľa JRD dostala deväťdenný zájazd do Nemecka, ktorý bol termínovaný práve v období ohlášok. Zahraničný týžden-ný zájazd sme absolvovali autobusom spolu s členmi nášho JRD. Cestou do Východného Nemecka sme v Čechách a Nemecku navštívili niekoľko miest.
Zájazd sa konal 18 rokov po II. svetovej vojne, a tak sme videli zbombardované Drážďany i Berlínsky múr a veľa pozostatkov po vojne, rumoviská vysokých budov po bombardovaní. V navštívených mestách boli aj dočasne zakonzervované, upravené a čiastočne odpratané rumoviská tak, aby nebránili budovaniu miest. Nové moderné stavby v mestách napredovali rýchlym tempom, no dočasne zakonzervované ruiny žalostne pripomínali kruté obdobie bombardovania počas druhej svetovej vojny.
V Berlíne sme boli ubytovaní v hoteli neďaleko Berlínskej brány, ktorú sme videli z okien hotela i spred hotela. Za bránou bol už iný kapitalistický svet Západného Nemecka. Videli sme aj Berlínsky múr, vysoký a pre smrteľníka ťažko zdolateľný. Upútala nás dlhá plavba loďou po jazerách, na ktorých nám počas plavby podali občerstvenie. Po skončení plavby nás už na opačnej strane Berlína v reštaurácii na brehu jazera čakala večera pozostávajúca z pečenej ba-raniny, ktorú som jedla po prvýkrát v živote.
Stravovanie v Nemecku, ešte vtedy na rozdiel od nás, bolo charakteristické podávaním naservírovaných rôznych druhov zeleninových šalátov, ktoré sa podávali ku každému jedlu. Strava počas celého zájazdu a vo všetkých mestách bola výborná, pestrá a vždy bola na čas zabezpečená. Iba muži si poťažkávali, že k pitiu dostávali vždy iba pivečko a už sa tešili na domáce veľké pivo.
Atrakciou pre nás bola účasť na výrobe pravého Mieschenského porcelánu. Všetky porcelánové výrobky, ktoré vo fabrike vyrobili, označkovali erbom dvoch prekrížených mečov. V centre mesta sme sa dokonca ako pozorovatelia zúčastnili prvomájových osláv. Videli sme obrovskú prehliadku, na tú dobu už moderných raketových bojových vozidiel, vojenského arzenálu a rôznych alegorických vozov.
Zážitky zo zájazdu sme si zvečnili fotografovaním. Aj keď to nebola úplne svadobná cesta, ako by mala byť, páčilo sa nám blízko seba stráviť 9 dní. V hoteloch sme bývali každý v inej izbe. Nemali sme ešte po cirkevnom sobáši a navyše, boli sme pod drobnohľadom spolucestujúcich, takže spoločné ubytovanie neprichádzalo do úvahy.
V Berlíne sme zažili a videli napríklad prvýkrát v živote metro, a to v podze-mí i nad úrovňou zeme, veľkú berlínsku zoologickú záhradu, v Drážďanoch rozsiahlu historickú budovu galérie a mnoho ďalších pamätihodností. Už vtedy sme si vo veľkých moderných obchodoch na námestí Karola Marxa pokúpili drobnosti, ktoré nám dlho tento výlet pripomínali. Dni zájazdu sa rýchlo minuli a my sme museli myslieť na prípravy svadby, ktorá pre nás nebola finančne jednoduchá.
Obdobie po svadbe
Steny nášho malého spoločného bytu zdobili zväčšené čiernobielo zarámované svadobné fotografie, ktoré viseli nad spoločnou manželskou posteľou. Vydajom som zmenila priezvisko z J. na I. Po svadbe, teda až po cirkevnom sobáši, nastalo obdobie nášho spoločného manželského života. Dočasne sme bývali v prednej izbe sedliackeho domu našej babky Angely. Iba dva roky dozadu sa z nej vysťahovala početná rodina uja Jozefa, brata mojej matky Terézie. Tiesnili sa v nej so štyrmi malými deťmi. Po nepatrnej úprave nám izba poskytla dočasné pohodlie. Bývali sme v nej iba rok a pol.
V tom čase otcov zdravotný stav bol už ako-tak stabilizovaný, a otec bol natrvalo zamestnaný v miestnom JRD. Robil nočného vartáša a určitý čas pracoval aj pri murárskej čate družstva. Bola som prvá z jeho dcér, ktorá sa vydala. I to bola jedna pohnútka k zmobilizovaniu svojich síl, s úmyslom pomôcť dcére do nového života. Keď ešte pred mojím vydajom videl, že som nemala vyhliadky na bývanie, usiloval sa situáciu riešiť tak, ako sa dalo, vlastnými silami.
V zadnej časti sedliackeho domu bola už nevyužívaná veľká maštaľ a za ňou prázdne chlievy. Najskôr sa otec pustil do ich zbúrania, a potom aj do prestavby prázdnej maštale. Nik z rodiny nevedel, čo z toho bude a so svojím úmyslom sa s nikým neradil.
Otec mal priaznivé sklony k murárčine, ktorej sa priučil na JRD. Vedel sa zadaptovať na každú prácu, ktorú bolo potrebné vykonať. Vypomáhal pri stavbách domov iným rodinám a odvážne sa púšťal do murovania aj doma. Len čo sa z domu odsťahovala početná rodina môjho uja Jozefa, otec dlho neváhal a nadobudnuté murárske skúsenosti uplatnil pri rekonštrukcii môjho rodičovského domu. Vytvoril nám v ňom provizórny jednoizbový byt, v ktorom sme bývali 9 rokov.
V tom čase nebolo treba od MNV osobitné povolenie k rekonštrukcii starých budov. Potrebný stavebný materiál nakúpil zo zarobených peňazí v JRD. Ako prvé začal stavať základy pod prístavbou a zároveň pod ňou kopať pivničný priestor. Nepovedal nám, čo z toho bude. Prístavba sa začala rysovať už v roku 1961, a až vtedy sme vedeli, čo otec zamýšľa.
Maštaľ prebudoval na priestrannú izbu, ktorú prepojil s prístavbou nad pivnicou. Jej súčasťou bola kuchyňa s malou špajzkou, pred ňou predsieň s vchodom do kúpeľne a s východom na dvor. Jednoizbový byt bol ako stvorený pre začínajúcu rodinu. Do priebehu prestavby prišla moja svadba. Jej ne-dokončené priestory slúžili ako provizórna kuchyňa pri príprave jedál, varení a pečení svadobnej hostiny, ako som už spomenula.
Krátko po svadbe prispel do dokončovania rekonštrukčných stavebných prác jednoizbového bytu aj môj manžel Karol. S veľkou chuťou sa pridal k otcovi v dokončovaní bytu. Bol zručný, inklinoval k drevárskym prácam, ktoré ho priťahovali. Urobil drevené dlážky v izbe aj v kuchyni. Keď sa byt stal obývateľným, po polroku bývania v prednej izbe rodného domu sme sa presťahovali do jeho zrekonštruovanej časti.
Provizórny nábytok do prestavaného zadného bytu sme si preniesli z pred-nej izby rodného domu. Obývací priestor bol zároveň aj spálňou, ktorá bola vybavená stolom so štyrmi stoličkami, trojdielnou skriňou, ktorú som si kúpila z prvých výplat ešte za slobodna a peňažných doplatkov v JRD.
Kanapu na spanie nám dočasne požičali moji rodičia. Hoci bola úzka, slúžila nám ako manželská posteľ. Pre dvoch bola taká úzka, že sa bol problém na nej otočiť. Po čase sme si kúpili starý rozťahovací gauč s perinákom a zasklenou skrinkou na knihy.
Na vykurovanie obytnej miestnosti sme používali pilináky, teda vyššie kachle, ktoré sme na povale nabíjali pilinami. Obývacia a zároveň spálňová miestnosť sa za rok a pol zaplnila detskou postieľkou. Nie veľkú kuchyňu sme zariadili novým lacnejším kuchynským kútom, teda nábytkom, ktorý v tom čase bol v predajniach dostupný.
Varili sme na dvojplatničke a v zimnom období aj na pilinových kachliach. Menšími pilinovými kachľami sme mali vybavenú i kuchyňu. Piliny na vykurovanie sme si každoročne objednávali v drevárskom závode v okresnom meste. Po privezení na traktorovej vlečke sme ich v košoch vynášali na povalu, a potom celú zimu nimi nabíjali pilinákové vložky. Nabité pilinami sme ich z povale znášali na vykurovanie do bytu a dávali do konštrukcie pilinových kachieľ. Bola to dosť namáhavá a nečistá práca, ale zato lacné kúrenie, na ktorom sme finančne ušetrili. Okrem pilín sme v niektorom roku do vložiek nabíjali aj ihličie, ktoré malo rovnako dobrú výhrevnosť ako piliny.
