Nedostatočná spolupráca školy a rodiča
Škola musela mať vždy pravdu, aj keď ju nemala. Chudobnému a utrápenému človeku sa nedostalo pochopenia ani pri obrane svojich vlastných detí. Mama to už poznala zo skúseností pri dvoch starších dcérach. Škola nevyvíjala dostatoč-nú snahu upozorňovať rodičov, najmä matky, aby dôslednejšie dbali aspoň na základné dodržiavanie hygieny svojich detí. Nezaujímali sa, a ani neskúmali, v akých ťažkých a stiesnených podmienkach deti žijú, a prečo tomu tak je. Rodičovské združenie vtedy rodičov informovalo len o školskom prospechu detí. Posťažovanie rodičov na ťažký život v rodine bolo málo platné a školou neakceptované. Bieda bola všade, a preto bolo zbytočné sa na ňu odvolávať a vyhovárať.
Po ukončení osemročnej strednej školy, asi v roku 1957, základnej škole pridali deviaty ročník a premenovali ju na Základnú deväťročnú školu (ZDŠ). Základnou školou v osemročenke boli ročníky od 1. až 5. ročník ako I. stupeň. Od šiesteho ročníka to už bol II. stupeň.
Trpkú skúsenosť v tomto čase zažila moja mladšia sestra, ktorá mala končiť OSŠ (Osemročná stredná škola) ôsmym ročníkom. Otcov stav na ňu dopadal stresujúco. Ona si vlastne otca ako zdravého ani nepamätala. Mala iba tri roky, keď u neho prepukla choroba. Keď začala chodiť do školy, bola šikovná, učenie jej išlo dobre. Mama sa jej ako najmladšej viac venovala než mne a staršej sestre Jane. Bez problémov postupovala do vyšších ročníkov. Keď však prešla na II. stupeň OSŠ (ročníkov od 5 po 8), dostala sa do triedy bezohľadného triedneho učiteľa, ktorý si svoje komplexy kompenzoval na žiakoch, a teda aj na nej.
Učiteľ na ňu tak negatívne pôsobil, že počas vyučovania zostávala ne-sústredená, triasla sa, trpela neurózou, denne pred odchodom do školy pla-kávala, prosila mamu, aby ju do školy zaviedla a pod. Veľmi sa bála prístupu nekompromisného triedneho učiteľa, ktorý ju ponižoval, kričal na ňu, bil a za-sypával zlými známkami. Pritom to bolo také pekné dievča s veľkými očami, vlnitými vlasmi, vysoké s peknou postavou a maximálne skromné, aj keď priveľmi utiahnuté a bez sebavedomia.
Ľahostajnému učiteľovi bolo jedno, prečo je to driečne dievča tak vystre-sované, nesústredné a celé vyučovanie sa trasie od strachu. Nič mu nehovorila ani ťažká rodinná situácia dieťaťa, a preto sa nad ňou ani nezamyslel, a už vôbec nezaoberal. Napokon ju posledný ročník nechal opakovať, čím vypila svoj kalich horkosti až do dna. Vo svojom detskom živote som nepoznala tak utrá-pené dieťa, ako bola ona.
Vplyv novej učiteľky na škole
V čase, kedy sestra absolvovala, respektíve opakovala posledný ročník, pri-jali do školy novú, skúsenú učiteľku v strednom veku z B. Volala sa Klára Z. Zverili jej triednictvo v poslednom ročníku OSŠ, teda v triede, do ktorej chodila i moja sestra. Prístup novej učiteľky k žiakom bol pokojný, vyrovnaný a mal blahodarné účinky i na sestru, ktorá sa postupne upokojila, konečne sa zbavila stresov a v učení pekne napredovala.
Počas polročnej klasifikácie triedna učiteľka nevedela pochopiť, prečo to dievča opakuje posledný ročník. Končila ho bez stresov a s výbornými výsledkami. Bývalý učiteľ si jej šikovnosť ani nevšimol, bol k nej apatický a zdalo sa, že mu to bolo jedno. Bol nervák, kričal a bil aj iné deti v škole.
Po skončení ZŠ sa sestra prihlásila na trojročnú učňovskú odbornú školu v T., ktorá pre rodinu nepredstavovala žiadne výdavky. Jej ambície však boli vyššie. Po ukončení druhého ročníka prestúpila na Gymnázium v T., ktoré vyštudovala a po maturite sa prihlásila na Vysokú školu pedagogickú v T. Začala pracovať ako učiteľka v materskej škole, a súčasne pokračovala v diaľkovom štúdiu na Vysokej škole pedagogickej v T. Po ukončení pôsobila ako učiteľka vyšších ročníkov ZŠ v aprobácii občianska náuka a slovenský jazyk a neskôr aj nemecký jazyk. Po presťahovaní sa do B. dlho pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa ZŠ v B. R. Na základnej škole v B. učila ešte aj v dôchodkovom veku.
Vyučovanie ruského jazyka na základnej škole
Vrátim sa do začiatkov prvého stupňa OSŠ, do nižších ročníkov. Od polo-vice druhého ročníka, teda v období po víťaznom februári v roku 1949, kedy sa v škole namiesto modlitby začala spievať Pieseň práce, bolo nariadené učiteľov oslovovať súdruh/súdružka učiteľka namiesto pán učiteľ/pani učiteľka. Deti si na to nevedeli zvyknúť. Často sa im oslovenie plietlo, a tak učiteľa oslovovali „pán súdruh“, čo bolo v triede komické. Učitelia prišli do školy učiť prevažne z T. a s pomerne nízkou kvalifikáciou. Niektorí mali len učiteľský kurz, iní dvojročnú pedagogickú školu bez maturity. Neskôr už mali absolvovanú štvorročnú pedagogickú školu s maturitou. Učitelia s vysokoškolským pedagogickým vzdelaním začali na základných školách pô-sobiť až okolo 60. rokov 20. storočia.
Od štvrtej triedy, t. j. od roku 1951, sa v škole začal vyučovať cudzí jazyk – ruština. Pre žiakov to bolo čosi nevšedné a zaujímavé učiť sa jazyk v azbuke. Začal sa vyučovať až po roku 1948. Učila ho jedna pani učiteľka vo všetkých triedach, i keď zručná v jazyku nebola. Mala kvalifikáciu iba z dvojročného učiteľského ústavu. Učitelia, ktorí boli do prevratu nábožensky založení, sa obávali o svoje miesto, a tak sa postupne museli preorientovávať na pokrokový prístup či už k výučbe v škole alebo v bežných záležitostiach v súkromí. V tomto duchu museli pretransformovať aj pedagogickú výchovu žiakov.
Učitelia do kostola viac chodiť nesmeli, iba ak tajne do okresného mesta alebo do vzdialenejších obcí, kde ich nik nepoznal. Zákaz sa týkal aj krstu, sobáša, birmovky, ktoré si rodičia – učitelia sprostredkovali tajne v kostoloch vzdialenejších farností. Bol to príliš rýchly a tvrdý nástup politickej zmeny, na ktorú si žiaci aj rodičia len ťažko stačili zvykať.
Ilustračné foto, zdroj: wikipedia
