Nepríjemný incident na stavebnom pozemkom
Celá stavba rodinného domu sa niesla v duchu nepokojných zásahov od nezmieriteľného bývalého vlastníka záhrady. Situácia sa zlepšila až vtedy, keď aj z druhej strany nášho domu postavil rodinný dom náš sused a spolu s ním sme s pôvodnými vlastníkmi riešili ohradenie pozemkov zo zadnej strany. Neústupní susedia viedli na pokračovanie zúrivý boj proti vyvlastneniu a ohradzovaniu plota pozemku.
Oplocovanie prebiehalo za nepríjemných podmienok, kvôli čomu bolo nevyhnutné privolať hliadku verejnej bezpečnosti, zástupcov stavebnej komisie MNV i súdneho exekútora Okresného súdu z T. Bývalá majiteľka bola v takom amoku, že sekerou chcela zabrániť ohradzovaniu pozemku.
V čase oplocovania som bola už v ôsmom mesiaci tehotenstva s druhým dieťaťom. Keď som prítomným vysvetľovala výsledok súdnych rozhodnutí v náš prospech, o ktorom samozrejme vedela aj bývalá vlastníčka, v zlosti chytila sekeru a rozbehla sa za mnou. Mala som čo robiť, aby som v mojom stave stihla dobehnúť do novopostaveného domu a zamknúť za sebou vchodové dvere. Iba niekoľko metrov ma delilo od sekery, ktorou mierila do môjho chrbta.
Až po tomto incidente zasahovali prítomní zástupcovia MNV, verejná bezpečnosť i manžel. Po nasťahovaní sa do provizórneho domu si bývalý vlastník chodil vybíjať zlosť a preklínať už iba od zadnej časti ohrady, čo sme vyriešili plným plotom. Pre začiatok to bol veľmi nepríjemný a stresujúci zážitok, ktorý nám takmer odoberal radosť z výstavby.
Do nového domu sme sa nasťahovali po jeho trojročnej výstavbe v roku 1971. Aj keď nám dom skolaudovali a následne sme sa do provizória nasťahovali, nový dom ešte dlho vyžadoval dokončovanie detailov, dlažieb, obkladov, chodníkov, zariadenia nábytkom, kobercami a ďalšími prvkami.
Život v novom dome
Rodinný život s dvomi deťmi, zamestnaním, dennými starosťami, radosťami i s prekonávaním ťažkostí plynul ďalej. Karol bol starostlivým otcom a dobrým manželom. Denne dochádzal za prácou vlakom do B., kde pracoval v Telekomunikáciách B., ako spojový mechanik a slaboprúdar. Postupom času sme si náš dom dokončovali a modernizovali.
Každým rokom sme spoločne s našimi deťmi trávili dovolenky v slovenských destináciách i v zahraničí pri mori. Boli sme zdraví, dievčatá rástli, vyštudovali, zamestnali sa, povydávali sa a odsťahovali z rodného hniezda. Počas života mňa i manžela sprevádzalo niekoľko chorôb, ba i operácií, ktoré sme našťastie prekonali.
Po dovŕšení dôchodkového veku sme pomáhali dcéram preklenúť počiatky po osamostatnení. Pomáhali sme im v starostlivosti o ich deti, naše vnúčatká. V pokoji sme s manželom trávili spoločný život na dôchodku, zaoberali sa záhradkárčením, venovali sa spoločenskej činnosti v seniorskej organizácii JDS (Jednota dôchodcov Slovenska). Čiastočne sme si modernizovali interiér rodinného domu, povymieňali staré radiátory, dali nainštalovať vonkajšie okenné rolety, zmodernizovali sme kúpeľňu a zriadili sprchovací kút na poschodí domu.
V novom storočí roku, v roku 2002, nás postihlo veľké finančné nešťastie, kedy skrachovali neinvestičné banky, a teda aj BNV Invest. Prišli sme o celoživotné úspory, ktoré sa nám už nikdy nevrátili. Bol to úder pod pás, dlho sme sa z neho nevedeli spamätať. Napokon sme si museli šetriť z nízkych starobných dôchodkov, aby sme si čiastočne kryli náklady na vlastné pohreby a náhrobník.
Manžel sa skoro denne venoval bicyklovaniu, zdravo sa stravoval, zaobstarával palivové drevo na zimné prikurovanie do krbovej piecky, udržiaval dom i záhradu v prijateľnom stave. Lúštil krížovky, pozeral televíziu a čítal časopisy.
Ja som sa od roku 2014 venovala písaniu štyroch rodokmeňov svojich predkov, a aby som získala informácie, navštívila som asi 50 rodín, historické archívy a fary. Z najzaujímavejších rodinných postrehov som napísala knihu o rodine, ktorú mám aj s rodokmeňmi v počítači a na USB kľúči.
Rok 2010 bol pre nás veľmi ťažký, pretože manžela postihla prvá mozgová príhoda, v dôsledku ktorej bol hospitalizovaný na neurologickom oddelení nemocnice v T. Po dvojtýždňovom liečení bol bez citeľného i viditeľného postihu a následkov prepustený domov. Jeho aktivita v rodine sa opäť dostala do normálu každodenného života.
Po roku a pol, t. j. na sklonku roka 2012 tesne deň pred Silvestrom ho mozgová mŕtvica postihla po druhýkrát. Následná magnetická rezonancia v nemocnici dokumentovala nádor na centrálnom mozgu, v dôsledku ktorého bol operovaný v nemocnici na K. v B.
Po troch týždňoch liečby bol preložený do nemocnice v T. Tu sme sa stretli s neústretovosťou zdravotného personálu, čím manžel psychicky veľmi trpel.Po rodinnej porade sme ho na reverz zobrali do domáceho ošetrovania. Naše dcéry sa s veľkou ochotou zaujímali a starali o otca. Obe ho chceli ošetrovať vo svojich bytoch.
Manžela sme opatrovali najskôr u jednej dcéry, potom u druhej, a napokon u mňa doma. Dcéry robili v jeho prospech, čo sa len dalo, lebo ho milovali. Skúsili aj ľudového liečiteľa a podávanie len ozdravujúcej výživy, avšak žiadna snaha už nepomáhala. Vo štvrtom mesiaci choroby sa jeho zdravotný stav začal natoľko zlepšovať, že chodil po byte a na toaletu s chodúľom. Naša nádej vzrástla, čo však netrvalo dlho.
Osudným sa stal deň jubilejného 50. výročia našej svadby, kedy sme u mladšej dcéry pripravovali oslavu. Ešte sám odišiel na toaletu, a keďže sa dlhšie nevracal, mladšia dcéra šla pozrieť, čo je s ním. Bol tam sediačky opretý o stenu a v bezvedomí. Nasledoval rýchly prevoz do nemocnice v D. S., kde bol hospitalizovaný dvakrát. Po tomto incidente sa mu zdravotný stav už len zhoršoval a my sme strácali nádej.
Posledných 6 týždňov bol v mojej starostlivosti doma. Úplne ochrnul, prestal rozprávať a oči mal zatvorené až do svojho skonu. Bolo ho treba kŕmiť, prebaľovať, kúpať, holiť, ošetrovať veľké rany z preležania, prenášať do kúpeľne, povoziť na invalidnom vozíku po dvore.
V najťažšej chvíli pomohla aj Charita z T. Štádium jeho choroby sa dostávalo do konečnej fázy života, keď mu zmodreli končatiny, zalial ho smrteľný pot, v dôsledku ktorého dostal prudký zápal pľúc. Zrýchlilo sa mu dýchanie, naposledy otvoril dokorán oči, ktoré mal posledných 6 týždňoch takmer stále zatvorené a začal sa dusiť. Aby sa mohol nadýchnuť, zdvihla som ho do náručia, to však už súviselo s jeho odchodom.
Dňa 10. augusta 2013 o 16.20 hod. tíško skonal. Úmrtie som oznámila našim dcéram, ktoré sa čo najskôr dostavili k jeho mŕtvemu telu. Telefonicky som požiadala súdneho lekára o obhliadku zosnulého a začala vybavovať potrebné formality pohrebu. V obci bol obľúbený, a preto sa na pohrebe, a aj na kare, zúčastnil veľký počet jeho priaznivcov, priateľov a rodiny.
Po smrti manžela celá domácnosť zostala na mne. Obe dcéry s rodinami bývali v B., čiže ďaleko odo mňa. Pomoc od nich som preto mohla žiadať iba v najnaliehavejších prípadoch. Bolo toho dosť, záhrada, údržba exteriérua interiéru domu a všetko, čo súviselo s povinnosťami okolo domu. Takto osirelej mi roky staroby pribúdali a fyzické sily ubúdali.
Za domom sme chovali sliepky, o ktoré sa bolo treba starať, čiže ich kŕmiť a ošetrovať. Manžel ešte pred svojou netušiacou chorobou nazhromaždil dostatok palivového dreva do krbovej piecky, naoberkoval 10 vriec kukurice v klasoch, ktoré bolo treba omoržovať. Musela som sa naučiť moržovať kukuricu, na šrotovníku ju spolu so pšenicou zošrotovať a namiešať krmivo na denné kŕmenie. Po roku a pol a po skŕmení všetkého nazhromaždeného krmiva som sliepky zlikvidovala a urobila z nich mäsové balíčky na polievku aspoň na polročné obdobie.
Život však pokračoval ďalej a bolo ho treba žiť tak, ako sa osamelej vdove vo veľkom dome dalo. Ťažko mi bolo zvykať si na úplnú samotu a spoliehať sa na vlastné sily, ktorých v pokročilom veku značne ubúdalo. V núdzi som hľadala pomoc, kde sa dalo. Vždy sa však našli ľudia, ktorí mi boli ochotní pomôcť.
