Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena
Revolučný rok 1948 a nástup choroby otca
Revolučný rok 1948 bol nepriaznivým rokom pre majetných gazdov – roľníkov. Nastupovalo znárodňovanie i konfiškácia majetku. Postupné obmedzovanie podnikania, zakladanie prvých typov jednotných roľníckych družstiev znamenalo pre roľníkov tvrdé a najmä nepredstaviteľné reformné zmeny.
Otec vedel, čo sa na roľníkov chystá, a čo bude s jeho stále narastajúcim majetkom, no nechápal, čo pozitívne môže družstevníctvo priniesť. Po priženení sa do našej dediny sa tešil a pripravoval na vlastné gazdovanie v súkromnom hospodárstve. Chcel si merať sily so svojím starším bratom, tiež roľníkom v Z. Zrazu to bolo všetko preč a o všetko mal bezodplatne prísť. Svet sa mu zrútil ako domček z kariet.
Do príchodu znárodnenia mu od ženby súkromné hospodárenie vydržalo len 8 rokov. Veľmi ťažko to znášal. Začal sa postupne psychicky zosypávať, až sa zosypal úplne. Choroba bola tak vážna a ťažká, že aj širšia rodina sa s ním prichádzala lúčiť a ľutovať jeho tri malé deti. Nabrala ťažké zdravotné rozmery s neblahými následkami pre celú rodinu. K stabilite a zlepšeniu jeho zdravotného stavu došlo až v jeho staršom veku.
Prváčka prvej triedy
Revolučný rok 1948, respektíve jeho jeseň bola zároveň i rokom môjho nástupu do prvej triedy základnej školy vo V. O rok staršia sestra Jana bola už druháčka. Chodili sme do štvortriednej jednoposchodovej školy postavenej v 30. rokoch minulého storočia. Na prízemí školy sa nachádzali dve priestranné triedy, široká chodba z oboch strán vybavená vešiakmi na kabáty a jedna zborovňa. Rovnako bolo riešené aj poschodie, kam viedlo priestranné schodisko so zábradlím, tak vzácne všetkým deťom.
V kabinete na prvom poschodí bývala riaditeľka školy Františka P., ktorá bola veľmi aktívna v škole i vo verejnom živote obce. Bolo to núdzové skromné bývanie, pretože škola nemala zavedený ani vodovod, ani ústredné kúrenie, ani žiadne sociálne zariadenie. Vodu si nosila v krčahu zo studne na školskom dvore. K umývaniu používala lavór vložený v plechovom umývadle. Vo všetkých vyšších ročníkoch vyučovala prevažne matematiku.
V škole sa vyučovalo na dve zmeny. Polovica tried mala vyučovanie doobeda a druhá polovica poobede. Ráno sa vyučovanie začínalo o 7,00 hodine, čo bolo hlavne pre deti z nízkych ročníkov dosť skoro. Nakoľko škola po druhej svetovej vojne bola až do roku 1948 cirkevná, rímskokatolícka, zvykom bolo, že deti takmer každé ráno o šiestej hodine pred vyučovaním chodili na omšu do studeného kostola.
V zime sa muselo denne vstávať na roráty a to ešte skôr ako inokedy. Budili nás už pred šiestou hodinou rannou, lebo roráty začínali už o šiestej. Hneď po omši sme išli uzimené rovno do školy. Mnohé z detí a medzi nimi aj my tri, sme nemali čas na raňajky a často sme v škole bývali hladné bez raňajok i bez desiatej až doobeda. Ráno nebolo času na ich prípravu, pretože na roráty chodili aj rodičia s babkou.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
