Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o tom načo ich rodina používala pivnicu a stodoulu.
Hlboká temná hlinená pivnica
Tesne pri včelíne, pred jeho vchodom, v pravej časti hospodárskeho dvora sa nachádzala 5 m hlboká, ručne vykopaná hlinená pivnica. Vykopal ju už môj otec. Po vykopaní vstupnej šachty do hĺbky asi 5 m boli po stranách vydlabané dve pivničné miestnosti s rozmermi 3 x 3 metre so stropovým vetracím otvorom s priemerom cca 20 cm. V strede pivnice, oproti dreveným širokým schodom, bol vo výške jedného metra do steny vydlabaný asi pol metra hlboký výklenok, na odkladanie potravín, aby vychladli. Pivničné steny neboli ničím spevnené ani vystlané. Pivnica bola iba núdzovým riešením.
Do pivničného výklenku sa odkladalo nadojené mlieko, ktoré zostalo po odpredaji. Tu sa dostatočne vychladilo a smotana vyplávala na povrch. Pod ňou zostalo mlieko už len bez smotany. Smotánka sa z povrchu mlieka zberala naberačkou a odlievala do pripravených hlinených hrncov, aby sa mohla použiť na prípravu domáceho masla – puteru.
Maslo z nazberanej smotany sa pripravovalo mútením v drevenom gbelíku. Pivnica slúžila aj na chladenie ostatných potravín. Bola niečo ako v súčasnosti chladnička, s tým rozdielom, že nedosahovala požadovaný stupeň chladenia.
Na pravej strane vydlabanej pivnice uskladňovali kŕmnu repu a tekvice, ktoré používali na skrmovanie buď hovädzieho dobytka alebo ošípaných, ďalej kŕmnu mrkvu, kŕmne zemiaky a iné kŕmne plodiny pre domáce hospodárske zvieratá. Do ľavej strany pivnice uskladňovali zemiaky na konzum, ktorou bola rodina zásobená na celé budúce obdobie, až do budúcej úrody. Zemiaky na konzum si dopestovala každá rodina v dedine individuálne. V prípade potreby sa zemiaky odkupovali z prebytkov miestnych roľníkov. Predajne so zeleninou sa v tej dobe ešte nepraktizovali.
Obe vydlabané strany pivnice boli v strope vypodložené doskami, ktoré podopierali drevené koly a slúžili ako ochrana pred prípadným prevalením. Vrchná časť pivnice bola ohraničená dreveným zábradlím, zhotoveným z tyčovej guľatiny do tvaru strechy, ktorá sa v zimných mesiacoch tesnejšie zatepľovala snopmi zviazaného kôrovia. Snopy sa poopierali na drevenú konštrukciu okolo obvodu pivnice ako opatrenie proti mrazom, snehu a dažďu.
Na jar a v lete šupy a šúpolie stebiel v snopoch postupne skrmoval dobytok a ponechala sa len jedna vrstva snopov ako prikrývka pivnice. Aj túto bolo potrebné v priebehu roka postupne minúť, skŕmiť, aby sa pivnica na jeseň mohla opäť obložiť novými čerstvými snopmi. V lete bolo v pivnici príjemne chladno a v zime sa zase držala priemerná teplota, ktorá neklesla pod bod mrazu. Uskladnené produkty tak nezmrzli a ani tak rýchlo nepodliehali skaze. Vydržali čerstvé až do ich spotreby a nasledujúcej úrody.
Do pivnice sa vchádzalo pomerne zložito, nebezpečne, podobne ako na povalu. Najskôr sa odložili dva snopy kôrovia a s rozsvietenou sviečkou sa zišlo na široké drevené schody. Elektrina v pivnici zavedená nebola. Vlhké a práchnivejúce pivničné schody boli položené len na šikmej bočnej hlinenej stene, ktorá sa každým rokom zosýpala a zasypávala schody. Jedného dňa pri ich schádzaní niesla babka Angela so sebou koše na zemiaky, a opäť sa jej stala podobná príhoda ako na schodoch na povalu. Tentokrát sa jej však nič strašné nestalo. Nohy sa jej na schodoch pošmykli, v tme stratila orientáciu a skotúľala sa až na dno pivnice. Bola iba poudieraná, ale bez väčšieho zranenia a následkov.
Do pivnice sa chodilo denne niekoľkokrát, či už s mliekom alebo pre mlieko, s potravinami, po zemiaky na varenie do kuchyne alebo po krmoviny. Vždy bolo treba pri vchode odkladať a prikladať snopy kôrovia, čo bolo dosť nepohodlné a prácne.
Vykopaná hlinená pivnica nemala trvalý charakter. No i tak v roku 1945 poslúžila rodine ako vojnový úkryt pred príchodom nemeckého frontu do obce. Vtedy bolo potrebné uvoľniť a vyprázdniť pre vojsko obývací priestor domu, pretože nik netušil ani nevedel, ako by sa nemeckí vojaci mohli zachovať pri kladení odporu. Bolo treba zachovať rozvahu a opatrnosť, chrániť sa a konať to, čo Nemci od domácich požadovali.
Rodičia pozberali z postelí plachty a periny, zo skríň povyberali šatstvo, prádlo a potrebné osobné veci, ktoré pozväzovali do konopných noší a poznášali do hlbokej hlinenej pivnice na prechodný pobyt. Na posteliach zostala len holá slama, na ktorej spávali frontoví vojaci.
Dočasné bývanie a spanie bolo vytvorené na uskladnených zemiakoch v pivnici. Z otepov slamy, kôrovia, starých pokrovcov, kabátov a prenesených perín ustlali lôžko. Tu sme nocovali niekoľko nocí, kým prešiel nemecký i ruský vojnový front.
Pre malé, nič nechápajúce deti to bol dobrodružný zážitok, veď „spať“ v hlbokej hlinenej pivnici, to nebolo hocikedy. Pritom otrasy pôdy od zhodených bômb mohli zapríčiniť zosypanie pivnice. Keď v obci vystriedalo ruské vojsko nemecké a opustilo obec, rodina sa z pivnice opäť presťahovala do obývacích priestorov domu.
V čase končiacej sa II. svetovej vojny rodinné domy boli najskôr plné Nemcov a potom Rusov. I napriek obavám z fronty prechádzajúcej dedinou nebolo fyzicky ublížené nikomu z rodiny. Otcovi zobrali pol metra cukru, ktorý mal pripravený na kŕmenie včiel. Rusi ho využili na pálenie destilátu – „samohonky“. Zobrali mu tiež jedného ťažného koňa. Kôň pri majeri Jóži dvor ruského vojaka zo sedla vyhodil a vrátil sa domov ku gazdovi (k môjmu otcovi). Vojak už nemal čas vracať sa po koňa, pretože jeho rota rýchle postupovala smerom na T.
Po vojne sa pivnica využívala ešte aspoň desať rokov. Po nástupe nového politického režimu a združstevňovania roľníckeho majetku po roku l952 pivnica strácala svoj účel. Už nebolo treba skladovať v nej väčšie množstvo krmovín, pretože založením družstva sa v domácom hospodárstve vo väčšom množstve nepestovali. Krmoviny pre hospodárske zvieratá potom už produkovalo i skladovalo družstvo.
Do novozaloženého jednotného roľníckeho družstva bol sústredený takmer všetok živý i neživý inventár. Boli to kone, kravy, mladý dobytok a ošípané, ako aj mláťačka na elektrický pohon s elevátorom, sejačka, hrabačka a ťažké poľné valce. Doma sa skladovalo už len drobné hospodárske náradie, krmoviny pre vlastnú spotrebu hrabavej i vodnej hydiny, pre ošípané a kravu na vlastný úžitok a niekoľko domácich králikov.
Stará hlinená pivnica sa asi v 60. rokoch začala zosýpať, a už sa jej nevenovala pozornosť. Napokon sa zosypala, až sa zrútila a zrovnala so zemou. Získaná plocha pivnice spolu s uvoľnenými priestormi po stohoch slamy a ďateliny bola potom využívaná na pestovanie plodín pre domácnosť, prevažne na zemiaky.
Útroby veľkej drevenej stodoly
Stodola bola jednou z najdôležitejších hospodárskych budov, v ktorej sa uskladňovalo predovšetkým objemové krmivo pre domáce zvieratá. Bola posta- vená uprostred pozemku na ľavej strane ako súčasť vybavenia gazdovského dvora.
Tesne pred stodolou, za hnojiskom na ľavej strane, sa nachádzala drevená, primitívna, pohotovostná šopa s uskladneným starým vozom, v ktorom sa vyvážal hnoj. Zvážala sa na ňom i hrubá a drobná úroda, vyvážalo sa pracovné náradie, vozil sa obed, nápoje a všetko, čo bolo treba na pole vyviezť i doviezť. Dlhý drevený rebriniak – voz na zvážanie snopov z poľa bol uskladnený v priestoroch stodoly. Počas vegetačného pokoja, t. j. v zime, bol rebriniak rozobraný, opravený a uložený na budúcu sezónu.
Rohové nosné steny stodoly boli postavené na pevnom základe z pálenej kvalitnej tehly z t-ej tehelne, ktoré držali konštrukciu dreveného fajermúru. Strop bol postavený z drevených trámov vo výške asi päť metrov, kde sa po rebríku na zimu ukladalo seno, ďatelina alebo kŕmna slama určená na kŕmenie hovädzieho dobytka a koňov. Do výšky, t. j. na patrá v strope sa slama a ďatelina ukladali preto, aby sa pod ňu zmestila vysoká mláťačka s elevátorom.
Bočné steny stodoly, ako aj veľká dvojkrídlová brána vpredu i menšia v zadnej časti, boli po celom obvode vyplnené drevenými doskami. Obe vchodové brány boli zavesené na bočných kovových pántoch. V stodole slúžili na pohotovostný obojstranný výjazd, prejazd, dovoz a vývoz poľnohospodárskych strojov, na ich účelové využitie a napokon uskladnenie.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
