Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o svojej mame.
Mama Terézia
Mama Terézia bola najstarším dieťaťom mojich starých rodičov Angely a Tomáša. Narodila sa v rušnom a revolučnom roku 21. decembra 1914, v roku, kedy v Sarajeve zabili nasledovníka trónu Františka Ferdinanda aj s manželkou, a následne vypukla I. svetová vojna. Rok plný utrpenia, biedy, smútku a mobilizácie. Napriek tomu sa v mladom manželstve mojich starých rodičov, po odchode starého otca Tomáša B. na front, narodilo pred Vianocami dievčatko. Bola to Terézia, moja mama. Babka Angela svojho muža Tomáša (dedka) vyprevádzala na vojnu už tehotná.
Prvá svetová vojna nemala konca. Tomáša (môjho dedka) zverbovali spolu so svojím bratom Gustávom hneď po mobilizácii v roku 1914. Odvelili ich na front až kdesi do Poľska. Mladšieho Gustáva, mocnejšieho a zdravšieho, zaradili hneď do prvých bojových línií. Starší Tomáš mal v živote prvýkrát výhodu v tom, že bol slabší, útlejší a podvyživený, s mierne vydutým chrbtom.
Do vojny brali všetkých, mocných i slabých. Slabších na vojne zaraďovali medzi pucerov alebo sluhov k dôstojníkom. Aj Tomáš sa tak dostal za pucera – posluhovača, čo mu zachránilo život. Jeho brat Gustáv také šťastie nemal. V ostrých bojových líniách ho čoskoro zastrelili. Rodina sa o jeho smrti dozvedela až v roku 1918, kedy sa Tomáš vracal z vojny. Štyri roky ani o jednom doma nič nevedeli, a ani Tomáš nevedel o svojej rodine. Netušil, že sa mu narodila dcéra Terézia, a že jeho brat Gustáv tak skoro padol vo vojne.
Z vojny sa prví vojaci vracali už v roku 1918, ale tí, čo boli v ruskom zajatí, prichádzali oveľa neskôr. Mladý Tomáš sa našťastie vrátil medzi prvými. Bol unavený, zarastený, špinavý, otrhaný, špinavý a smrdel, a takto sa hneď prišiel zvítať s rodinou. Dcéra Terézia mala už skoro 4 roky. Keď ho zbadala, vydesila sa a od hrôzy sa rozplakala. Ihneď sa schovala za zásteru svojej matky s komentárom, že sa bojí toho starého deda, čo k ním prišiel.
Starý otec sa musel dať najskôr do poriadku, oholiť sa, v sude okúpať a ostrihať dlhé vlasy, prezliecť staré vojenské šaty, a len tak si mohol začať získavať svoju dcéru. Rodina sa postupne rozrastala. Zakrátko sa narodila malá Jozefína, potom František a napokon Ľudovít
Terézia prežila detstvo a mladosť podobne ako veľa iných chudobných detí v tej dobe. Do školy chodila 6 ľudových tried v primitívne zariadenej dvojtriednej škole vo V. Od detského veku musela pomáhať na drobnom hospodárstve svojich rodičov. Postavou bola po otcovi – útla, nízka a slabého vzrastu s malou fyzickou silou. Bola utiahnutá, nepriebojná i dosť podráždená, čo dokazovalo aj jej stále obhrýzanie nechtov, precitlivenosť a plachosť.
Od svojej matky Angely sa Terézia naučila vyšívať rôzne dierkové i plné techniky, ktorým venovala všetok svoj voľný čas. Ornamentové vzory si predkresľovala sama na rôzne druhy látok. Vypisovala ich aj ženám a dievčatám,
ktoré ju o to požiadali. Mala slušnú zbierku predkreslených ornamentov, ktorú ja zachovávam až podnes. Boli to ornamenty na lemovky listerových, brokátových, saténových, barchanových, plátenných a iných látok na zástery,
vankúše, veľké i malé obrusy, na blúzky, rukávce a všetky diely ženského i mužského t-ého kroja, predkreslené výšivky na návlečky periniek do detských kočiarikov, golieriky a lemovky blúzok, lemovky regálov do skríň, kredencov i komôr a podobne.
Mama si vyšívaním privyrábala, čím prispievala na obživu rodine, ale najmä na prípravu svojej dievčenskej výbavy. Robota to bola veľmi prácna, náročná na zručnosť i zrak, a pritom veľmi slabo platená. No i napriek svojmu
útlemu a nízkemu vzrastu sa snažila využiť príležitostnú prácu a zarobiť si peniaze. Keď už netieklo, tak aspoň kvapkalo. Iné pracovné možnosti neboli, preto robila to, na čo jej stačili fyzické sily, len aby do rodiny pribudla nejaká tá
koruna.
Počas sezónnych poľných prác už od skorých ranných hodín chodievala každý deň pešo 9 km po prašnej ceste k vzdialenému veľkostatkárskemu majeru, spolu s partiou ďalších mladých robotníkov a robotníčok. Majer patril
grófom Zichyovcom. Až do večera pracovala na poli, kde spolu s ostatnými mladými pretrhávala, a potom okopávala cukrovú repu, a na jeseň ju vytriasala a orezávala až po jej zber.
Poživeň, čiže stravu na celý deň, si Terézia brávala do nošky so sebou. Býval to suchý alebo masťou či lekvárom natretý chlieb, uvarené vajíčka, kúsok slaninky alebo údených rebier. Do fľašky si nabrala vody alebo z melty čiernej kávy alebo čaj. Po príchode domov ju ako najstaršiu dcéru čakali domáce práce okolo hospodárskych zvierat svojho otca.
V detstve zažila veľmi smutnú udalosť, keď jej mladšia trojročná sestra Jozefína v roku 1922 zomrela. Príčinou bol pravdepodobne šarlach, no v tom období rodičia pri úmrtí dieťaťa presne nevedeli, na akú chorobu zomrelo.
Lekárovi sa s chorým dieťaťom nechodilo, lebo na to neboli peniaze. Dieťa po ochorení buď prežilo alebo zomrelo. V časoch vysokej úmrtnosti v niektorých chudobných rodinách využívali cestu na konskom záprahu do okresného mesta
aj na prípadný nákup rakvy, či už pre dieťa alebo pre dospelého.
Na dedinách zomieralo pomerne veľa malých detí, čo bolo v niektorých chudobných rodinách takmer normálne. Keď zomrelo jedno dieťa, za krátky čas sa narodilo ďalšie, a tak život v chudobe bežal ďalej. O chorobe malej Jozefíny (sestry Terézie) vedeli iba toľko, že mala plnú hlavičku chrást a nejaké vyrážky. Pre zaneprázdnenosť rodičov nebola malej Jozefíne venovaná veľká pozornosť. Liečili ju len tak po domácky odvarom z byliniek alebo tým,
čo poradili babky zelinkárky. Tak sa stalo, že keď bola malá Jozefína počas zimy sama v izbe, bez dozoru svojej babky Kataríny (svatky mojej babky Angely), vyliezla z postele a vybehla bosá na dvor, kde bolo plno snehu, a to chorobu a smrť urýchlilo.
Keď mala Terézia 25 rokov, vyprevadila na cintorín aj svojho najmladšieho, 17-ročného brata Ľudovíta, ktorý v júni 1939 zomrel na tuberkulózu. O polroka sa vydala za môjho otca Jozefa, s ktorým potom mali nás, tri dcéry.
Rodičia Terézia a Jozef spolu s nami prežili ťažký život. Mama v strednom veku i v dôsledku svojho genetického pôvodu trpela artrózou, následkom čoho sa jej vzrast na starosť rapídne zmenšoval. Bola najnižšou osobou v obci, merala len 135 cm.
Okrem artrózy matka trpela silnou astmou. Zdedila ju po svojej matke Angele a starej matke Kataríne. Štafetu tejto choroby som v rodine prebrala aj ja. Mama zomrela ako 81-ročná v roku 1996 na nepriechodnosť žlčových ciest i na starobu, čiže postupné zlyhávanie telesných orgánov, ako som už spomenula.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
