Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o svojich zážitkoch z konca druhej svetovej vojny.
Vojnový požiar na pozemku rodiny
Na sklonku II. svetovej vojny, 1. marca 1945 pri oslavách končiacej sa vojny, ešte stále prítomní ruskí vojaci od radosti vystreľovali do éteru prskavky, petardy a rachétle. Z ohňostroja jedna petarda vletela do stohu slamy z minuloročnej úrody môjho otca. Stoh bol postavený v krátkej vzdialenosti od stodoly s hospodárskymi strojmi a krmovinami. Po dopade petardy stoh vzbĺkol ako zápalka a zhorel.
Zo stohom horela aj drevená latová bránka do záhrady a s ňou drevená ohrada, ktorá oddeľovala hospodársky dvor od záhrady – humna. Horiaca ohrada siahala až tesne po stodolu, v ktorej bola odstavená mláťačka s elevátorom a iné veľké hospodárske stroje. Plamene ohňa už siahali a šľahali na stodolu. Požiar ratovalo veľa ľudí z obce aj miestni hasiči, ktorí oheň hasili vodnou striekačkou a ľudia vedrami vody ťahanej zo zrubovej studne.
Naťahané plné vedrá vody si ľudia od studne podávali z ruky do ruky až k požiaru, čo však stále nestačilo. Keď už plamene oblizovali stodolu, otec holými rukami uchopil horiacu drevenú bránku a vyhodil ju z pántov na zem. Tým zabránil prenos ohňa na stodolu. Stoh slamy sa zachrániť nedalo. Po požiari mal otec starosti so zháňaním kŕmnej i stelivovej slamy pre svoje hospodárstvo. Ľudia z obce pomohli, koľko len vládali. Otec mal značné popáleniny na oboch rukách.
Po druhej svetovej vojne v roku 1945
Krátko po vojne môj otec zohnal a odkúpil už použité, ale funkčné menšie nemecké rádio „Telefunken“, ktoré pri odchode nemeckí vojaci u niekoho nechali. Zo starého rádia sa rodičia denne dozvedali správy o povojnovom vývoji v Československej republike, o udalostiach februára 1948, o znárodnení majetku a jeho konfiškácii boháčom a veľkostatkárom, o páde starej vlády a nástupe komunizmu s jeho vládnym programom a veľa ďalších správ. Celé dni sa rozprávali o tom, čo počuli v správach, čo sme si časom všimli aj ja so staršou sestrou.
V správach sa rodičia dozvedali, aké reformy a sociálny program pripra-vuje nová vláda pre rodiny pracujúcich. V pamäti mi utkvela najmä správa o zriaďovaní materských škôl a jaslí, o čom som nemala ani potuchy. Jasle som si predstavovala ako jasličky na Vianoce v kostole, veľké a drevené do tvaru V, kde nás, malé deti, nahádžu a budú kŕmiť.
Rodičia nám to zreteľne nevysvetlili, lebo ani oni dostatočne nechápali, čo to budú za jasle, nikdy o tom nepočuli, preto som mala tie najdivnejšie predstavy. Keď sme rodičov a babku neposlúchali, tak nás strašili, že nás dajú do jasieľ. My so sestrou sme sa od strachu už aj schovávali pod postele, a potom sme boli chvíľu poslušné ako baránky.
Keď už nám prischlo to rádio, otca nabádalo naladiť ho aj na zahraničné frekvencie slovenského vysielania, ako bola Slobodná Európa, čo bolo prísne zakázané. Vysielali relácie zasa opačného, protisocialistického smeru, a tak doma nevedeli, ktorý smer je správny. Ľudia, ktorí si vypočuli informácie aj z jednej, aj z druhej strany, boli dezorientovaní a žili v strachu z ďalšej svetovej vojny i v neistote, čo im asi nové zriadenie prinesie. Zahraničné správy z rádia, ale najmä domáce spravodajstvo, sa medzi obyvateľstvom rýchlo šírili. Ľudia im dlho nerozumeli, a preto nevedeli, na ktorú stranu sa je lepšie postaviť.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
