Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o svojich prvých dvoch výletoch po vojne.
Prvý povojnový výlet v roku 1947 – ako 5 ročná
Otec všetku starostlivosť o svoje malé deti prenechal mame a babke. Málokedy sa nám venoval alebo nás popestoval. Bola to príliš tvrdá výchova (keď sa to dá tak nazvať) pre tri dievčatá. Občas nás brával so sebou previesť sa na voze s konským záprahom, buď do okresného mesta alebo do jeho rodného Z., alebo na notariát do M., kde potreboval povybavovať úradné záležitosti.
Ako 5 ročnú, v roku 1947, nás otec spolu so staršou sestrou Janou zobral na ďalekú cestu konským povozom až do D. za H. Pravidelne vozieval do kláštora rehoľných sestier časť úrody z jeho hospodárstva. Na výlet sme sa veľmi tešili,lebo to bol náš prvý veľký zážitok, o ktorom sme nemali ani predstavu. Netušili sme, ako kláštor vyzerá a kto v ňom býva. Keďže otec s paholkom odchádzali do D. už veľmi skoro, o tretej hodine rannej, so sestrou nám ustlali na voze a pripravili priestor na spanie.
Uložili nás už na naložené vrecia s obilninami, a po hrkotavej ceste sme čoskoro zaspali. Do kláštora v D. sme prišli v dopoludňajších hodinách, kde sa nás ujali rehoľné sestričky, nakŕmili nás a poukazovali nám, ako vyzerá ich kláštor zvnútra i zvonku. Veľmi sa nám tam páčilo, nikdy pred tým sme nevideli nič podobné, pre nás až prepychové, a preto plné dojmov sme mali doma o čom rozprávať.
Otec s paholkom poskladali naložené vrecia s obilninami a privezenými produktmi. Rehoľné sestry oboch pohostili, podebatovali s nimi a po chvíľke oddychu sme sa vydali na spiatočnú dlhú cestu hrkotavým vozom domov.
Druhý výlet do kláštora
V nasledujúcom roku 1948, vo februári, ma mama zobrala do kláštora v D. na dva týždne. Vyšívala tam dekoračné prikrývky do kláštornej kaplnky. Staršia sestra Jana už ísť nemohla, pretože chodila do prvého ročníka základnej školy a mladšia sestra Viera bola sotva trojročná. Obe zostali doma s babkou Angelou. Mama teda zobrala do kláštora iba mňa.
V kláštore sme spávali v hosťovskej izbe, čo bolo pre mňa čosi nezvyčajné, čo som si dovtedy nevedela ani predstaviť. V izbe na strope visel luster, v jednom kúte bol vodovod s umývadlom, kde sme sa ráno umývali. Bol to prvý vodovod, aký som v živote videla. Na parketách ležal plyšový koberec a vo vrchnej časti izby biely štukatér bez drevených trámov, iný ako u nás doma. Nevedela som pochopiť, ako po otočení kohútikom môže z neho tiecť voda. Ešte viac som sa divila splachovaciemu záchodu. Cítila som sa ako v panskom prepychovom dome. Nechápala som ten veľký rozdiel, ktorý bol u nás doma a tu v kláštore.
Mama celý deň vyšívala a ja som pobehovala po kláštore alebo po dvore. Občas sa mi venovala niektorá kláštorná slúžka, ale najmä kuchárka Mara, ktorá pochádzala z východného Slovenska. Rada sa smiala a bola vždy v dobrej nálade. Keďže bola zima a vonku veľa snehu, sánkovala ma po dvore kláštora alebo sme sa spúšťali po zasneženej cestičke z kopca kláštorného vinohradu. Cestička bola úzka a my sme pri každej jazde narazili do viničného koreňa. Bolo že to smiechu a radosti, keď sme sa kotúľali dolu kopcom.
Obec D. pri H. bola kopcovitá podhorská obec, kde boli aj väčšie svahy na sánkovanie a dalo sa z nich pohodlnejšie spúšťať. Inokedy ma zase na saniach brávala jedna z rehoľných sestier do dedinskej starej základnej školy, kde učila prvákov i druhákov. Presedela som na vyučovacích hodinách celé doobedie, kde som sa nudila alebo som si kreslila a prezerala rozprávkové knižočky. Až cez prestávky sa mohli deti so mnou chvíľku hrať.
Pamätám si, ako ma mama každý rok ako malé dieťa dávala takmer dohola ostrihať, lebo som mala vždy tenké, slabé a riedke vlasy. Vraj, že mi vlasy zhustnú a budú pevnejšie, čo sa nikdy nepotvrdilo, a vlasy som mala slabé po celý život. Ibaže do kláštora v D. ma mama vzala práve vtedy, keď som bola takto ostrihaná. Vlásky som mala síce už asi trojcentimetrové, ale strašne som sa hanbila, lebo som vyzerala ako chlapec. Kto ma uvidel, takto na mňa aj pokrikoval a mňa sa to nepríjemne dotýkalo.
Keďže v D. sme boli v zimnom období, mama mi ušila veľmi teplý čepiec, olemovaný zajačou kožušinkou s vrchným pipúchom. Čepiec som si doniesla aj do kláštora. V budove bolo všade teplo vďaka ústrednému kúreniu, a tak som po chodbách behala bez čepca. Keď ma však sestrička učiteľka zobrala na celé dopoludnie do školy, ani za svet som si nechcela dať čiapku dolu z hlavy, i keď trieda bola dobre vykúrená starými kachľami na tuhé palivo.
Veľmi som sa hanbila odhaliť svoju na chlapca ostrihanú hlavu. Bála som sa, že sa mi budú posmievať a budú na mňa pokrikovať, že som chlapec. Počúvala som to denne od sestričiek v kláštore, čo mi nebolo príjemné. Čiapku som si v škole z hlavy dolu nedala ani na naliehanie sestričky učiteľky, úplne som sa spotila a potom cestou zo školy do kláštora som poriadne prechladla.
V noci som mala vysokú teplotu a kašeľ ako hrom. Tak som musela nejaký čas pobudnúť v posteli, a aby mi nebolo dlho, sestričky mi priniesli viac obrázkových rozprávkových knižiek, z ktorých mi občas čítali. Boli to prvé rozprávkové knižky, ktoré som v živote videla. Knižky sa mi veľmi páčili, a tak mi z nich niektoré darovali aj domov. Mali sme pekný darček pod vianočný stromček. Už viac som sa bez nich ani nepohla, všade som ich nosila so sebou a každému ukazovala.
Ako malá prváčka som si malé farebné obrázkové knižky nosila v kabele aj do školy. Raz mi ich nejaký spolužiak v triede ukradol a viac ich nebolo. Nenašli sa ani vyšetrovaním. Bolo mi za nimi veľmi, veľmi smutno a dlho som na ne nevedela zabudnúť. Tak pekné a pestro ilustrované knižky zo zimného a vianočného obdobia s anjelikmi mi nikto viac už nedaroval, a ani som nikdy viac podobné nevidela.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
