Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes pani Helena bude spomínať na svoju prvú učiteľku a porozpráva aj o neistom období tesne po zmene politického režimu.
Prvá učiteľka po nástupe do školy
Učiteľov bol po vojne na Slovensku nedostatok, a tak sme mali ruskú učiteľ-ku, ktorú sme volali Bukva. Keďže po skončení vojny zostala na Slovensku, a ako učiteľka ovládala slovenský jazyk, v základnej škole jej pridelili učiť prvákov. Báli sme sa jej ako čerta, lebo jej facky mali silu. Jej skutočné meno a priezvisko si v obci nik nezapamätal. Ani nikto nevedel ako do V. prišla a z nich odišla. Ako by sa bola po nej zľahla zem.
V škole, ale aj mimo nej bolo dovolené častovať deti bitkou, a tak si toto právo i neduhy v značnej miere učiteľka Bukva vybíjala na malých žiačikoch. Okrem niekoľkých kúskov odevu, jedných topánok a papúč, starého dreveného kufra a kabele, nemala nič. Tiež prežívala povojnový hlad a nedostatok, ktorý riešila svojrázne, tak, ako sa dalo.
Keď bola hladná, vysledovala si cez prestávku dieťa, ktoré v hrsti držalo najväčší krajec chleba. Prišla k nemu a bez pýtania mu z neho odhryzla a niekedy žiakovi zjedla aj celý chlebík.
Učiteľka Bukva si po večeroch svoj hlad riešila návštevami rodín detí prvá-kov pod zámienkou, že prišla dieťa doúčať, pri čom si vypýtala jedlo a nechala si aj zabaliť. Keď dieťaťu pri doučovaní doma nešlo napríklad čítanie alebo počty, vyzauškovala ho priamo pred rodičmi. Rodičia nezasiahli, lebo biť dieťa v rodine i v škole bolo dovolené, a celkom normálne. Do školy si časom priviedla aj svoju asi štvorročnú dcéru, ktorú tiež stravovala, ako sa dalo, i po rodinných domoch svojich prvákov.
Dodnes si pamätám, ako raz v škole na vyučovaní znenazdania pribehla ku mne, a tak ma vyfackala, že som spadla pod lavicu, spod ktorej som sa nevládala ani vymotať. Drevené lavice spojené s písacím stolíkom bývali zo všetkých strán kryté. Pracovná vrchná doska na písanie sa sťahovala a odkrývala miesto na kalamár s atramentom a slúžila na ukladanie písacích potrieb. Bitku učiteľky Bukvy som si zapamätala na celý život. Doteraz neviem, začo a prečo ma vyfackala. Zrejme za nepozornosť, asi som sa nepokojne hrala s prstíkmi, keď niečo vysvetľovala.
Učiteľka si nevšímala, a ani nedbala na to, čo sa v duši malého dieťaťa odohráva, z akej chudoby a biedy pochádza, aké ťažké chvíle práve prežíva v škole i doma. Nerozmýšľala nad tým, čo asi dieťa trápi a prečo je v škole nesústredené, a či je vôbec nasýtené.
Na našej škole učila necelé dva roky, a potom odišla, nik už nevie kam. Pomerne často chodievala pešo do okresného mesta T. Nik nevie, za akým účelom. Po ceste si stopla voz z konským záprahom alebo bicyklistu, ktorý ju zviezol na paklári bicykla. Rovnako sa z mesta aj vraciavala späť do školy, kde bola ubytovaná v malej miestnosti kabinetu.
Neistá situácia po politickom prevrate
V prevratovej dobe počas nástupu nového štátneho režimu – vlády ľudu, som bola malé, chudokrvné, bledé, slabo živené a v rodine vystresované dieťa, prostredná z troch dcér. O rok staršia sestra Jana mala v tomto roku 7 rokov a mladšia Viera len 3 a pol roka.
Spomínala som, že našu rodinu nová situácia silno zasiahla. Otec, stredný roľník, i keď bol pracovitý, húževnatý a usilovný hospodár, práve v túto ťažkú dobu trvale ochorel na nevyliečiteľnú nervovú chorobu. Jeho neustále pobyty v liečebniach, ústavoch, nemocniciach, strata pracovnej schopnosti a svojprávnosti znamenala pre rodinu biedu, hlad, utrpenie a beznádej.
Celú starostlivosť a výchovu o deti prevzala matka, ktorá bola vzrastom nízka, labilná, s malou fyzickou silou. Vo svojom ťažkom životnom položení bola zúfalá, slabá a nepriebojná, preto jej veľkou oporou bola moja babka Angela, jej matka, ktorá bola naopak fyzicky zdatná, robotná a priebojná.
Veľkým gazdom nebolo všetko jedno, keď sa dozvedeli o znárodňovaní a vyvlastňovaní majetku veľkého rozsahu, o následnom združstevňovaní a spoločnom hospodárení. Po prevrate gazdovia nemali predstavu o budúcom živote bez nadobudnutého i zdedeného majetku po svojich predkoch. Nastala pre nich ťažká doba uvažovania, nepokoja, obáv, hromženia, nadávok i mnohých bezsenných nocí.
Situáciu chápali len niektorí strední roľníci a poľnohospodárski robotníci bez pôdy, ktorí za čias grófov pracovali na veľkostatku a mali predstavu, o čom veľkovýroba je. Poznali, čo je využívanie mechanizácie na veľkých lánoch, ktoré urýchľuje prácu na poli a uľahčuje drinu roľníka, ale na druhej strane prináša aj nezamestnanosť a vyraďuje robotníka z pracovného procesu.
Nastupujúca mechanizácia prinášala úžitok len veľkostatkárovi, ktorý v jej dôsledku už nemusel zamestnávať toľko poľnohospodárskych robotníkov. Zvyšovalo mu to produktivitu práce a rentabilitu výroby. Prostým roľníkom to však nič podstatné neprinieslo, ani nehovorilo, pretože neverili v silu a efekt nastupujúcej mechanizácie, najmä nie v spoločnom hospodárení bez svojho gazdovstva.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
