Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Povojnové roky útleho detstva po znárodnení
Keďže my tri sestry sme sa narodili v priebehu druhej svetovej vojny, ne-poznali sme, čo je materská škola ani detské jasle. Po znárodnení v roku 1948 sa v rádiu o ich zriaďovaní povrávalo kadečo, písalo sa o nich v novinách, ale nik nemal predstavu, ako by to mohlo v tých jasliach fungovať. Rodičia, i keď nemali predstavu o jasliach, strašili nimi deti, že keď nebudú poslúchať, tak ich strčia do jasieľ. Nevedeli, ani nemali predstavu, na čo by tieto zariadenie na dedine slúžili, už som to spomínala.
V domácom hospodárstve bolo roboty do úmoru a na deti nebolo času. Už ako päťročné sme bývali doma často samé, odkázané na dozor najstaršej šesťročnej sestry Jany. V jarnom a jesennom období nás brávali so sebou na vzdialené pole, ktoré až do večera obrábali, a nás nechávali hrať sa na úvrati oráčiny role pod agátmi.
Horšie bolo, keď sme začali chodiť do školy. Na poliach začali nárazové jarné poľné práce, pretrhávanie repy, kukurice a iných plodín a hneď po nich nasledovalo plečkovanie a okopávanie. Všetko sa muselo vykonať v agrotechnickom termíne, pretože úroda inak nebola dobrá. Podobne to bolo aj pri zberových poľných prácach na jeseň. Keď sme boli ešte menšie, ráno nás dve staršie dcéry poslali do školy a mama s babkou a našou najmladšou sestrou odišli na kravskom povoze na pole.
Vyučovanie v škole sa končievalo na obed. Domov sme sa museli vracať zo zadnej strany pozemku, teda od humna – záhrady, lebo veľká brána vpredu bola zamknutá. Dovnútra domu sme sa poprestrkovali cez malý otvor mreže kuchynského okna, kde sme na stole mali nachystaný chudobný obed. Pozostá-val často iba z mliečnej strukovinovej polievky. K dispozícii sme mali ešte chlieb, mlieko, niekedy uvarené vajcia, inokedy doma robený hnilý syr, slaninku alebo kúsok údeného. Kompletný obed sa doma okrem nedele nikdy nevarieval.
Po obede pre nás poslali ľahtikára paholka na voze alebo sme museli ostať doma až do večera. Keď sme mali vyučovanie po obede (vyučovanie v škole sa striedalo), rodičia nás už skoro ráno zobrali so sebou na pole. Keď na kostole bili zvony na obed, bol to signál, že musíme utekať aj 2 – 3 km pešo z role domov, a hneď spotené do školy. Občas nás nechali z role odviezť vyplašeným paholkom, ktorý nás vysadil na polceste pred obcou a nechal ísť domov pešo. Nestaral sa, či trafíme domov. Častokrát sme utekali z poľa do školy bez obeda alebo desiatej či olovrantu, udychčané, strapaté a neumyté, lebo vyučovanie sa začínalo presne o 13. hodine.
Všetky tri sme trpeli chudokrvnosťou, ktorú nám zistila zdravotná kontrola. Boli sme bledé, chudé a slabo sme sa vyvíjali. Po znárodnení asi v roku 1950 začali v škole zdravotné prehliadky, očkovanie proti rôznym chorobám, prehliadky telesného vývoja detí. To bolo všetko. Pomoc a náprava zistených negatívnych javov zdravotného stavu dieťaťa nenasledovala. Ani o duševný vývoj dieťaťa sa nik nestaral.
Nariadili nám užívanie rybieho tuku, a to trikrát denne za jednu polievkovú lyžicu. Nič odpornejšieho som v živote nepila. Oveľa viac by nám bola pomohla finančná podpora na jedlo, ktoré doma chýbalo. Rybím tukom sa zdravie nás
troch viditeľne nezlepšilo, pretože bolo len slabou náhradou chýbajúcej plno-hodnotnej stravy.
Obyčajne sme konzumovali varené vajcia, uvarené buď na tvrdo alebo na mäkko, praženicu na cibuľke, krupicovú alebo pšenovú kašu. V lete lečo s vajcom a po zabíjačke aj s klobáskou, tiež zeleninové polievky alebo polievky mliečne, zemiakové a strukovinové, inokedy kúsok slaninky alebo údených rebier. Vyúdené šunky, klobásky a rebrá sa šetrili na stravovanie robotníkov na poli alebo pre najatých tovarichárov počas sezónnych poľnohospodárskych prác, ktoré konzumovali v surovom stave.
Doma sa varievali hlavne zahustené omáčky, ktoré zasýtili. Bola to buď mliečna alebo zasmažená polievka alebo zemiaková, fazuľová, šošovicová, raj-činová, kapustová, hrachová či zeleninová omáčka. Varievali sa aj zemiaková alebo pšenová kašu s krupicou a smaženou cibuľou, smažené strúhané zemiaky na cibuľke, rovnako aj múčne jedlá, ako boli tvarohové, cesnakové aj cibuľové osúchy, ale aj sladké s kúskami ovocia. Piekli sa lekvárové buchty, tvarohové a makové perky, rôzne plnené štrúdle – makové, orechové, ovocné s makom, orechmi, tvarohom, s jablkami a škoricou, opraženou strúhankou a podobne. Pochúťkou boli aj lekvárové slíže.
Tieto jedlá sa však varievali iba sporadicky, keď bol na ne čas a boli v dome dostatočné zásoby, čo bolo málokedy. V roľníckych rodinách nebývalo zvykom vysmážať rezne alebo ryby. Vysmážané rezne som prvýkrát v živote jedla až na internáte strednej školy, keď som mala 15 rokov. Keď boli deti hladné, tak sa to riešilo hrnčekom mlieka a krajíčkom suchého chleba alebo pečenými zemiakmi v rúre, ktoré sme si posolili a omastili bravčovou masťou. Jedli sme ich s kyslým mliekom alebo cmarom.
Rodičia vlastnili pažiť vo výmere 26 árov, na ktorej bolo vysadených veľa stromov bystrických slív, ktorých sme sa mohli najesť dosýta a zostalo aj na lekvár. Na pažiti pestovali aj rajčiny, uhorky, cibuľu, cesnak, mrkvu a petržlen. Zeleninu sme na pažiť chodievali každý deň polievať my deti. Vodu do krhly a vedra sme si načierali z povedľa tečúceho potoka. Vždy sme pri návrate z pažite doniesli nejakú zeleninu.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
