Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena
Detstvo na P. ulici
V období nášho detstva na P. ulici, na ktorej sme bývali, neboli okrem nás žiadne iné dievčatá. Uprostred ulice bývali dve rodiny so samými chlapcami približne v našom veku. Traja boli z jednej rodiny a traja z druhej. Ako deti sme sa s nimi kamarátili a hrali. Najčastejšie to boli loptové hry, ako futbal, vybíjaná a kop na bránku. Keďže som mala dobrý postreh, väčšinou ma stavali do bránky.
V letnom období sme s chlapcami chodievali na potok ku mlynu, kde sme holými rukami chytali rakov alebo ryby do saku. Nachytaných rakov sme doma uvarili, a potom rozbíjali uvarené klepetá, z ktorých sme vyberali výbornú pochúťku. Mala chuť ako mozoček z kuraťa. Veľmi nám to chutilo, lebo sme boli hladné.
Na rybníku sa chytať ryby nesmeli. Ak sa nám podarilo tajne chytiť čo i len malé rybky, utekali sme s nimi za našou babkou Angelou, ktorá nám ich v múčnom obale vysmažila. Bola to vynikajúca pochúťka. Bežne sme ryby nemali, v obchodoch ich nebolo. Predávali iba kyslé haringy.
V háji bolo veľa kríkov, kde sme sa hrávali na schovávačku a na trávnatej lúke kartové hry. V zime sme sa guľovali, stavali si snehuliakov a na saniach sme sa spúšťali z majerského vŕšku. Na rybníku v háji sme sa korčuľovali a šmýkali na ľade. Snehu bývalo skoro každú zimu aj po pás. Nikomu nevadilo, že ho treba stále odhŕňať, pretože v zime aj tak inej roboty nebolo.
Kamarátky v detstve
V roku 1950 sa do prenajatého súkromného domu na našej ulici prisťaho-vala učiteľova rodina B. s tromi dcérami Katkou, Zdenou a Vilmou. Neskôr im pribudol aj brat Pavol. Bývali iba dva domy od nás.
Ako učiteľove deti sa k nám správali trochu povýšenecky. V obci znamenali viac ako my, tri roľnícke deti, čo nám dávali aj občas pocítiť. Potrebovali sa však s niekým hrať, a tak sme im boli dobré i my. Hrávali sme sa s bábikami, ktoré sme si z dostupných materiálov, ako handričky, polienka, šúľky od kukurice
a pod., samy zhotovovali.
Učiteľove deti už ozajstné jednoduché bábiky i kočiariky mali, a to nás tri najviac lákalo a priťahovalo ku kamarátstvu s nimi. Hrávali sme sa väčšinou v ich prenajatom rodinnom dome s veľkou záhradou a veľkým dvorom, kde sa nachádzali už nefunkčné a dlho nepoužívané chlievy bývalých majiteľov domu. Súčasťou chlievov boli dva malé zátvory, výbehy, ktoré sme používali ako izby na hranie. Chlievy boli zastrešené, a tak sme sa mohli hrať, aj keď pršalo. Zariadili sme si ich podľa vlastnej fantázie. Nábytok sme si vyrobili z kukuričných šúľkov a polienok dreva. Od dedinských krajčírok sme si nazberali všakovakých handričiek a zhotovovali oblečenie pre naše bábiky.
Najviac spoločného času sme trávili v háji – v parku, ktorý sme mali neďaleko, iba cez hlavnú cestu. Posedenie a hry v háji bývali často aj za prítomnosti mamy učiteľových detí, ktorá pri nás neustále niečo háčkovala, vyšívala, štrikovala, zašívala alebo obšívala. Ona už používala kultivovanejšie výchovné metódy svojich detí ako sedliacke mamy. Chcela ich mať na očiach, a keď si urobila prácu v kuchyni, voľný čas mimo domu trávila s nimi v parku.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
