Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena
Detské hry v parku – v háji
V neďalekom parku, oproti nášmu rodnému domu, sme si vytipovali za trávnenú čistinku s okolitými stromami, na ktorej sme sa takmer denne hrali. Obľúbenú hru medzi stromami sme nazývali rajčura. Bolo to prebiehanie od stromu k stromu, kde zvyšná hráčka mala využiť moment nepozornosti inej hráčky pri strome a zaujať jej miesto skôr, než ho obsadila zase ďalšia. Tá, ktorej sa strom neušiel, musela pobehovať a striehnuť, kedy pribehne k opustenému stromu skôr ako súperka. Bolo pri tom kopec zábavy, radosti, pohybu a výskotu.
Najčastejšie sme na čistinke hrávali karty, ako Čierny Peter alebo sedmové karty. Z handričiek sme šili oblečenie pre svoje vlastnoručne vyrobené bábiky. Z umelohmotných puzdier po zubnej paste sme zhotovovali malé kapsičky, ako dekoráciu na svetrík, šaty, z nastrihanej čerstvej slamy sme sa učili pliesť rôzne košíčky a zvončeky, misky a pod. Na jar sme si narezali vŕbové prúty hrubé asi jeden centimeter, z ktorých sme oklepávaním zhotovovali píšťalky a súťažili, ktorá bola najkrajšia a najlepšie pískala.
Učiteľova rodina bývala v prenajatom dome asi tri roky. Pôvodný majiteľ rodinného domu z H. dom predal bývalému obchodníkovi s rozličným tovarom Jozefovi Č. z V. Keď sa prestal zaoberať obchodom v obci, našiel si zamestnanie v inom meste, kam denne dochádzal. Tak sa učiteľova rodina musela z podnájmu v dome vysťahovať, hoci na to neboli pripravení, aj keď vedeli, že v dohľadnom čase bude musieť dom uvoľniť. V obci hľadali adekvátny privát, ale nenašli žiadny.
Nový vlastník domu vyvíjal na učiteľovu rodinu nepríjemný nátlak, denne ich vyháňal, robil im zle a v nočných hodinách im čiernou farbou postriekal vrchnú časť jedného okna do ulice. Rodina po tomto incidente musela urýchlene riešiť situáciu a presťahovala sa k starej matke, pani B. My sme tak prišli o kamarátky a museli sme si pri hrách vystačiť samy alebo si ich získať iné spomedzi spolužiačok.
V lete sme sa najradšej chodili kúpať k mostu na P. potok, kde sme zároveň vykúpali aj prihnaný kŕdeľ husí. Voda bola čistá, priehľadná, nie veľmi hlboká a naučili sme sa v nej aj trošku plávať. Každé z detí plávalo iný, doteraz ne- pomenovaný štýl, proste taký, ktorý ho udržal nad hladinou.
Plávacie kolesá, ani iné nadnášadlá vtedy neboli. Keď sme sa chceli dlhšie udržať nad vodou, tak sme si so sebou priniesli predpasovacie zástery našich materí. Tie sme si priviazali okolo pásu a nad vodou sme si ich rozprestreli tak, aby vytvorili vzdušný bubon. Oblapili sme si ho po jeho okraji a stačilo už len plieskať nohami po hladine a brázdili sme po vode, koľko sme vládali a dokedy sme chceli.
Letné kúpanie v rybníku v háji
Obľúbeným miestom na kúpanie bol rybník v parku, kde bolo veľa vody až po bradu. Vstup do vody nebol práve príjemný, lebo dno rybníka bolo pokryté bahenným nánosom, voda v ňom bola dosť hlboká, čo nás ale od kúpania neodradilo. Kúpanie bolo nebezpečné, lebo neraz sme si z vody glgli a mali sme ju problém vykašľať. Len-len, že sme sa neutopili.
Kúpanie v rybníku dovolené nebolo, ale keď nás nik nevyháňal a hájnik nebol na obzore, tak sme to riskovali. Hájnik Č. bol už starý a v háji nestačil strážiť vždy a všade. Voda nás lákala najmä v letných horúcich dňoch. S husami do rybníka sa chodiť nesmelo, preto sme si k nemu odskočili okúpať sa najmä vtedy, keď husi doma odpočívali.
Park nazývaný háj, ktorý patril ku grófskemu kaštieľu, bol ešte aj po jeho vyvlastnení štátom po roku 1945 strážený pôvodným grófskym hájnikom Františkom Č. Štát ho pre zodpovedné stráženie v zabehnutej službe ponechal i v ďalších rokoch.
Hájnik nebol zvyknutý na pobehovanie a hranie detí v háji. Bol bezdetný, a preto nemal rád, keď videl deti túlať sa po parku. Na výstrahu, aby deti odplašil, vystrelil do vzduchu z brokovnice, ktorú nosil stále na pleci a na každú maličkosť neustále hrešil „tristo hrmených alebo tristo vozov maku!“. Strážieval
preto, aby sa háj po odchode grófov nezdevastoval, čo však nemalo žiadny účinok a háj aj tak upadal.
V háji bola tiež vtedy ešte zachovalá umelá kvapľová jaskyňa, ktorá bola v širokom-ďalekom okolí jedinečným dielom. Veľmi sme ju mali rady, rovnako aj rôzne zákutia, exotické stromy, chodníčky, starobylé hradby stojace povedľa rybníku, vysoký obelisk na kopci nad rybníkom, starý mlyn a mnoho ďalších zaujímavostí.
Na neďalekom kopci bol zaujímavý starý vežovitý vodojem s geplom, ťahaný dookola za dlhé oje konským poťahom. Vodojem tvoril do štvorca vymurovanú vežu s mechanizmom ozubených kolies, ktorá slúžila na čerpanie a vháňanie vody do kaštieľa. Pod vodojemom bola hlboká studňa pitnej vody.
Pozoruhodný bol mlynský náhon s turbínou, pri ktorej sa v čistej vode dobre chytali raky, ale aj ryby do saku alebo aj na primitívnu udicu. Toto všetko bolo zakázané, ale my sme boli zvedaví a vždy sme si našli spôsob, ako sa tajne do parku dostať a preskúmať všetky jeho neodhalené tajomstvá.
Za čias grófov nesmeli do parku chodiť občania z dediny, ani ich deti. Park bol prísne strážený. Slúžil na oddych len panstvu, služobníctvu a ich panským návštevám. Bol záhradníkmi pravidelne vysádzaný kvetmi a okrasnými drevinami. Služobníctvom boli denne udržiavané všetky chodníčky, po ktorých sa prechádzalo panstvo kaštieľa.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
