Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Malá školáčka druhej triedy v sirotinci v T. v roku 1949
Základná cirkevná škola bola o ulicu ďalej ako kláštorný sirotinec. Okrem učiteľov v nej vyučovali aj rehoľné sestry a rehoľní bratia. Do školy sme chodili samy bez dozoru, keďže sme ju nemali ďaleko, iba cez krátku uličku. Doprava nebola zďaleka taká, ako je dnes. Po hlavnej ulici občas prebehlo dobové auto, bicykel alebo konský povoz, to bolo všetko. Škola bola veľká, rozsiahla a poschodová. Mala veľa tried a bola aj meštiankou. Triedy nižších ročníkov boli na prízemí.
Cez veľkú desiatovú prestávku sa v škole podávali žemle tým žiakom, ktorým ich rodičia mesiac dopredu predplatili. Žemle mali predplatené skoro všetky deti ročníka. Vždy boli čerstvé a voňavé. Keď ich v košíku priniesli do triedy, znamenite rozvoniavali a strašne sa mi zbiehali slinky a žalúdok zvieral od hladu. Nemal mi ich však kto predplatiť. Raz sa stalo, že jednej mojej spolužiačke ma prišlo ľúto a jednu žemľu mi tajne zobrala. Mala som na ňu takú veľkú chuť, že som ani nerozmýšľala, odkiaľ ju vzala a hneď som ju zjedla. Potom sa však žemľa neušla jednej zo spolužiačok a začalo veľké vyšetrovanie. Veľmi som sa bála a od strachu som nebola schopná sa priznať. Dodnes neviem, ako to bolo, ale myslím si, že zistili, kto tú žemľu zjedol, no bolo ma im ľúto, a tak ju niekto za mňa zaplatil. Asi to bola triedna pani učiteľka.
Rehoľné sestričky v kláštore neriešili, či sme alebo nie sme v škole hladné. Keď sme na raňajky nezjedli, čo nám dali, nič iné sme doobeda už nedostali. Pomerne často sme bývali hladné. V žalúdkoch nám škŕkalo, čo sa prejavovalo na mojej i sestrinej nesústredenosti a nedostatočnej schopnosti vnímať druhácke a tretiacke učivo.
Školské potreby sme si do školy nosievali v najlacnejších kabelách, aké bolo možno kúpiť alebo doma ušiť. Boli zo zelenej celtoviny s niekoľkými vačkami. Nosili sme ich na jednom pleci. Hlavné bolo, že sa nám do nej pomestili učebnice, písanky a peračník.
Náboženstvo nás učil rehoľný brat salezián, ktorý bol obľúbeným učiteľom celej triedy. Bol prívetivý, milý, vedel prejavovať pozornosť i lásku všetkým deťom bez rozdielu, či boli z bohatej alebo chudobnej rodiny.
Vyučovanie bývalo vždy iba v dopoludňajších hodinách. Na obed sme chodievali naspäť do sirotinca. Podávali nám ho v spomínanej spoločenskej miestnosti, v ktorej sme si písali úlohy, učili sa a trávili celý zvyšok dňa i večera. Do spálne na poschodí sme mohli vkročiť až vo večerných hodinách po večernej modlitbe, kedy sa išlo spať. V priebehu dňa to nebolo dovolené.
V zimnom období dievčenskú spálňu sirotinca vykurovali stavanou vysokou kachličkovou pieckou. Robila to službukonajúca rehoľná sestra. Spať sme chodili o 21. hodine a vtedy, aj keď v piecke ešte boli zvyšky uhlíčkov, museli byť uhasené, i keď spálňa nebola dostatočne vykúrená.
Každý deň sme pred spaním ukončili modlitbami v kláštornej kaplnke alebo sme chodili na večernú omšu do Hrubého kostola neďaleko kláštora. Večer sme sa nemuseli umývať a ako som už spomínala, spávali sme v spodnom prádle, ktoré sme mali na sebe aj niekoľko týždňov.
Dennej hygiene detí sa nevenovala veľká pozornosť. Kúpali nás dva razy za pol roka a to v jednej vode všetky. Sestričky nesledovali, či páchneme od nečistoty, a ako nám vyzerajú napríklad dva mesiace nosené a nevymenené nohavičky a košieľka. Dokonca bolo obdobie, keď sa medzi sirotami rozšírili vši. Vyčesávali nám ich staršie chovankyne do prázdnych lavórov a spočitovali koľko ich je, ale následné opatrenia sa nerobili. Aj v škole malo veľa detí vši, ale opatrenia sa ani tam nerobili.
Vlasy nám umývali len pri kúpaní. My so sestrou sme boli ešte malé a umyť vlasy sme si samy nevedeli. Staršie dievčatá si vodu zohriali a vlasy si mydlom umyli častejšie. Teplá voda na umývanie nebola, iba studená. Bolo aj k dispozícii nejaké mydlo, ale my dve sme sa ho nedožadovali, ani nám ho nik neponúkol. Doma sme sa mydlom nikdy neumývali, a teda sme ani nepoznali význam toho, načo sa s mydlom umývať. Pre chudobnú rodinu v tom čase by to bol veľký prepych. V domácnosti bolo treba nakúpiť veľa potrebnejších vecí, než bolo toaletné mydlo.
Na písanie úloh a učenie sme boli odkázané samy na seba. Nik sa nezaujímal, ako sa v škole učíme, ani nám s učením nemal kto pomôcť, aj keď som to veľmi potrebovala. Bola som malé, osemročné dieťa, opustené ako kôl v plote, nemal sa kto so mnou učiť, najmä čítať, rátať a písať úlohy. Boli sme opustené a zanedbané.
O rok staršia sestra bola skoro celé dni mlčanlivá a utiahnutá. Situáciu chápala lepšie, a preto i viac mlčky trpela ako ja. Ani o ňu sa nik nezaujímal. Takmer s nikým nekomunikovala. Aj keď si to niekoľko rehoľných sestier a chovancov všimlo, nič nepodnikli, aby sa to zlepšilo.
Pobyt v sirotinci bolo treba uhrádzať. Mama s babkou platili naturáliami produktov, ktoré sa v domácom hospodárstve urodili a dochovali. Boli to predovšetkým obilniny a kukurica, ktoré v kláštornom hospodárstve používali na kŕmenie ošípaných a hydiny. Peňazí nebolo, prevládala chudoba, a tak náš pobyt v sirotinci uhrádzali, ako sa dalo.
Málokedy sme sa mali dobre alebo sa z niečoho tešili. Napríklad raz pred Vianocami, keď nejaký dobrodinec alebo podnikateľ daroval sirotincu väčšie množstvo cukríkov, bonbónov, napolitánok a čokolád, ktoré nám vrchná sestra porozdávala. Bolo to prvýkrát v mojom živote, kedy som sa dosýta najedla sladkostí. Viac sa už taká situácia nezopakovala.
Pamätám si tiež na moment, keď nás do sirotinca prišla navštíviť babka Angela, a ako veľmi sme sa tešili z jej návštevy. Mali sme ju rady. Do T. prišla pešo až z V. Cestou navštívila svoju matku v H., moju prababku, ktorá sa dožila vysokého veku. Celú cestu za nami i nazad prešľapala po kamenistej ceste bosá s papučami v ruke, aby si ich nezodrala. Papuče si obula, len keď prechádzala cez mesto a pri návšteve kláštora.
Aj mama nás prišla pozrieť. Dlho sa v sirotinci nezdržala. Zobrala nás do nemocnice, kde bola na patológii vystretá mladá dievčina z V. Nešťastnou náhodou zomrela na následky rozsiahlych popálenín po tom, ako zakladala oheň v domácom sporáku za pomoci benzínu. Desila ma predstava, že uvidím ten strašný pohľad na mŕtvu dievčinu s popáleninami. Nič som však nepovedala, lebo som bola rada, že som mimo sirotinca a pri mame. Mama dlho zvonila pri dverách nemocničnej patológie, ale našťastie nik neotvoril, čomu som sa tešila, ale príhoda ma i napriek tomu ešte dlho prenasledovala v spánku.
Rozpustenie kláštorov rehoľníkov a návrat domov
V sirotinci sme boli iba jeden školský polrok. To, čo som zažila v období pobytu v ňom, sa mi natrvalo vrylo do pamäti. Od druhého školského polroka, v roku 1950, nás zobrali domov a prihlásili do rímsko-katolíckej ľudovej školy vo V. Po nástupe socializmu nastalo pre kláštory ťažké obdobie. Ženské i mužské rehoľné rády začali komunisti likvidovať. Kláštory zatvorili a rehoľníci boli poslaní domov.
Po nástupe socializmu bolo veľa rehoľných sestier prinútených „vyzliecť sa“ z habitov, a odísť do svojich domovov k rodičom. Mali aj inú možnosť – odísť na ťažké nútené práce v poľnohospodárstve, ošetrovať retardované deti a starých nevládnych ľudí v starobincoch. Mnohé rehoľné sestry tak aj urobili, či už z dôvodu oddanosti Cirkvi alebo že sa nemali kam vrátiť.
Kláštorné sirotince pozatvárali a deti premiestnili do štátnych sirotincov, kde ich zo začiatku mohli vychovávať aj rehoľné sestry. Neskôr už nie. Kláštor v T. tiež musel rozpustiť svoje chovankyne.
Niektoré siroty išli k žijúcemu rodičovi, k starým rodičom alebo príbuzným. Ostatné presunuli do štátneho sirotinca na H-ej ulici v T. alebo do sirotincov v iných mestách. Domov museli zobrať aj nás, či už bola situácia v rodine priaznivá alebo nie.
Znovu sme si zvykali na biedne domáce prostredie a úbohú situáciu doma i na spolužiakov. Všetko komplikovala aj otcova choroba. Býval striedavo doma a v nemocnici alebo v liečebni. Liečili ho šokmi, čo bolo pre neho veľmi nepríjemné a bolestivé. Jeho stav sa raz zhoršil, raz zlepšil alebo sa nemenil. Takto to bolo až do jeho päťdesiatich rokov, kedy sa stav mierne zlepšil a stabilizoval.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
