Dnes vám prinášame v poradí už tretí diel so série Žili sme v socializme: Helena. Týkať sa bude toho, ako sa bývalo v jej obci počas medzivojnového obdobia a v počiatkoch socializmu. V druhej časti nám pani Helena priblíži začiatok znárodňovania pôdy. Prajeme vám príjemné čítanie.
Vývoj výstavby obce medzi vojnami a v počiatkoch socializmu
Pred prvou svetovou vojnou a ani tesne po nej nebolo v obci dovolené zaberať ornú pôdu na účely výstavby rodinných domov. Stalo sa tak až po roku 1918, kedy došlo k rozparcelovaniu grófmi darovanej pôdy na účely bytovej výstavby. Stavali sa prevažne domy s jednou izbou do ulice. Sedliackych a robotníckych domov s dvomi izbami a štyrmi dvojdielnymi oknami do ulice bolo v obci postavených menej. Väčšie domy si stavali majetnejšie rodiny.
Pred rozparcelovaním panského pasienka rozrastajúce sa rodiny využívali na stavbu príbytkov plochu pozemku, ktorá sa nachádzala od ulice smerom do vnútra pozemku (za pôvodný dom sa tak pristavovali ďalšie príbytky, pozn. Z. P.). Pristavené obydlia sa dedili z generácie na generáciu alebo sa aj predávali. Po vystriedaní niekoľkých generácií v dlhých domových príbytkoch už nebývala len spríbuznená rodina, ale v jednom dvore nažívali nezávisle od seba cudzie rodiny.
Dlhé domy uprostred obce sa delili na domové príbytky podľa toho, ako sa rodina rozrastala. Keď nebolo kde bývať, tak sa k prednej časti domu pristavovali ďalšie domové príbytky. Každý pristavený príbytok v spoločnom dvore sa niečím líšil od toho prvého alebo druhého. Pristavené príbytky chudobnejších roľníkov a robotníkov sa skladali prevažne z dvoch miestností na bývanie, z ktorých jedna tvorila obývaciu kuchyňu a druhá spálňu. Keď bolo v domácnosti viac detí, spalo sa všade. Každá jednoduchá bytová jednotka domu mala vstupný vchod hneď z dvora alebo z pitvora. Nebolo v dedine zriedkavosťou, že na domoch boli od ulice aj štyri popisné čísla.
S pristavovaním jednoduchých príbytkov k dlhým domom sa prestalo v 50. rokoch. Nástupom socializmu a založením miestneho JRD sa pomerne rýchlo začala zvyšovať životná úroveň v obci. Z pravidelného príjmu v družstve vznikali nové možnosti našetriť si prostriedky na výstavbu rodinných domov alebo na modernizáciu starých.
Väčšie rodinné domy do 50. rokov boli vybavené stavanou pecou na pečenie chleba a iného domáceho pečiva. Komín v peci býval rozmernejší a preto sa využíval na údenie bravčového mäsa z domácej zakáľačky. Domáca pec sa vykurovala dlhšími polenami, haluzami, kôrovím a inými zvyškami po zbere úrody.
Vykúrenú domácu pec využívali i viaceré rodiny z ulice, v čom sa striedali. Pec sa najskôr vykúrila do požadovanej teploty, potom sa z nej vybral zvyšok po horení, poriadne sa vymietla, a až potom sa do vyčistenej a rozpálenej vsádzali pecne vykysnutého chleba vyklopeného zo slamených podlhovastých alebo okrúhlych košíkov. Rovnako na plechoch sa vsádzali koláče, osúchy, mrváne alebo iné surové pečivo.
V 60. rokoch už domáce pečenie chleba a pečiva nebolo zvykom. Nahradili ho dve súkromné pekárne v obci s centrálnym predajom alebo dovozom chleba a pečiva z okresného mesta T. Tým domáce stavané pece s komínom na údenie stratili svoj význam. Nástupom socializmu si ich rodiny rýchlo prestavovali na úžitkový priestor. Na účely konzervovania, čiže údenia mäsa bola rodina vo dvore vybavená jednoduchou udiarňou.
Parcelácia panských pozemkov po roku 1948
V povojnovom roku 1945 bol v obci skonfiškovaný a zoštátnený panský majetok grófov aj s pozemkami. V revolučnom roku 1948 bol skonfiškovaný majetok veľkopodnikateľov, fabrikantov, veľkostatkárov, farský majetok, ako aj majetok veľkých roľníkov v obci.
Do vlastníctva štátnych majetkov sa dostal Jozefov dvor (majer pomenovaný po grófovi Jozefovi Zichy) a Julov dvor (majer pomenovaný po grófovi Júliusovi, synovi grófa Jozefa) s hospodárskymi budovami a pôdou. Hospodárstvo Julovho dvora i s pôdou bolo štátom pridelené Stredisku pracujúceho dorastu vo V. (SPD), ktoré ho po založení JRD odovzdalo do jeho užívania. Julov dvor oproti kaštieľu bol najstarším majerom grófskeho panstva vo V.
Parceláciou zvyškovej panskej pôdy na Klára majeri v roku 1948 sa pôda dostala do vlastníctva malých a stredných roľníkov. V lokalite Klára majera bolo rozparcelovaných cca 28 ha veľkostatkárskej kvalitnej ornej pôdy. Pôda bola pridelená tým roľníkom, ktorí o ňu prejavili záujem a písomne o ňu požiadali MNV (Miestny národný výbor).
Po roku 1948 noví vlastníci pôdy obrábali rozparcelované pozemky až do ich odovzdania do novozaloženého JRD, čiže iba tri roky. Dňa 16. 8. 1952 bolo v obci zriadené JRD 3. typu, do ktorého vstúpila prevažná väčšina dedinských roľníkov. So vstupom do JRD roľníci v zmysle Stanov JRD sústredili svoje pozemky, živý i mŕtvy inventár. Menšia časť vlastníkov pôdy v obci pokračovala ako súkromne hospodáriaci roľníci. Väčšia časť už družstevníkov sa pustila do tvrdého a nepoznaného boja v spoločnom hospodárení novozaloženého JRD. Počiatky boli veľmi ťažké, ale po prekonaní prvotných ťažkostí sa družstvo stabilizovalo a začalo napredovať. V roku 1958 doň tak vstúpili aj ostatní súkromne hospodáriaci roľníci a začali spoločne hospodáriť už so skúsenými členmi mladého družstva. JRD sa tak stalo celoobecným družstvom, dynamicky sa rozvíjajúcim a prosperujúcim pre všetkých jeho členov. Životná úroveň začala rásť.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
Foto: ilustračné Tasr
