Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.
Prihlášky na vyučovanie náboženstva v škole
Až v 70. rokoch minulého storočia začali zo straníckych orgánov tlaky na riaditeľstvá škôl o zavedení prihlasovania detí na hodiny vyučovania náboženstva. Považujem to za jeden z nie veľmi šťastných krokov socializmu, ktorý potvrdil aj sám život.
Umelý nátlak na rodičov k ničomu neviedol. Zbytočne ich dráždil a vyvolával stúpajúce antipatie voči straníckej nadvláde. Jednoducho, bolo to protirečenie proti stanovám komunistickej strany, ktorá hlásala dobrovoľnosť, slobodné hlásenie sa k cirkvi, náboženstvu aj k demokracii, a tiež potláčanie slobodnej vôle.
Pionierske šatky sme nosili až do ukončenia osemročnej strednej školy. Bolo povinnosťou ich nosiť na bielej blúzke pri každej politickej oslave obce, školy, pri školských alebo obecných vystúpeniach a pod. Nesmeli chýbať ani na záverečných skúškach ôsmakov pri ukončení školy.
Krutosť spolužiakov, ľahostajnosť niektorých učiteľov
Vrátim sa k svojmu detstvu. Prejavy choroby otca boli v roku 1950 čoraz vypuklejšie, čo sa u nás prejavovalo neurózou, bojazlivosťou, zatrpknutosťou, nízkym sebavedomím, utiahnutosťou a zraniteľnosťou. Začali si to na nás všímať spolužiaci. Niektoré deti vedeli byť ku nám zlé, kruté, a až do skončenia základnej školy sme sa nevyhli ich ponižovaniu, posmechu, šikanovaniu a podobne. Nik nás nechránil, nik sa nás nezastal, nik nevidel v našom otcovi vážne chorého človeka.
Ani naši učitelia nás nemali v obľube a nedočkali sme sa od nich zhovievavosti. I keď videli, v akej sme situácii, nesnažili sa zistiť, či sa niečo deje v našej rodine, nejako nám pomôcť, doučovať nás, brániť nás pred posmechom spolužiakov. Ani mama nás nebola schopná brániť, chrániť či obhajovať. Bola slabá, utrápená, bojazlivá, zúfalá a nešťastná. I keď sa niekedy o to snažila, nikým nebola v škole akceptovaná, neuspela, nedokázala nám pomôcť, pretože škola musela mať vždy pravdu.
Boli naozaj chvíle, keď sa nám i od učiteľov ušlo posmechu i zhadzovania. Pamätám si, ako som si raz v šiestom ročníku pri písaní písomky o dážďovke nemohla spomenúť na výraz „chvost“, tak som to napísala po česky, lebo mi to skôr napadlo. Pani učiteľke to bolo smiešne, tak moju písomku prečítala nahlas pred celou triedou. Pri uvedenom nesprávnom slove trieda vybuchla od smiechu a dennodennej prezývky skomoleného výrazu som sa až do skončenia ôsmej triedy nezbavila.
Nikto nevedel, ako veľmi som tou škaredou prezývkou trpela a plakávala pre ňu. Keď som sa bránila, posmech od spolužiakov bol ešte väčší, a to nielen od žiakov z našej triedy, ale aj z iných tried, ktorí to v škole počúvali od iných žiakov posmeškárov.
Spolužiaci neprezývali hanebnou prezývkou iba mňa, ale aj moje sestry, ktoré netušili a nechápali, prečo ich tak prezývajú. Ja som sa im hanbila povedať, z čoho prezývka pramení, a tak sme ňou trpeli všetky tri až do skončenia základnej školy. Učitelia neriešili vzniknutú situáciu, pretože podobný posmech, ktorý niekedy spôsobil aj vyučovací učiteľ, sa ušiel aj iným žiakom v škole.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
